Vyrastal som bez telefónu a rodičia boli spokojnejší

Tento článok si sem odložím do času, keď budem so svojou dcérou riešiť závažný problém, že na rozdiel od svojich spolužiakov nemá mobil. Ja viem, že nič racionálne v diskusii s teenagermi nepomáha, ale predsa. Nádej na víťazstvo zdravého rozumu umiera posledná.

Výskum sa uskutočnil na vzore 258 študentov stredných škôl v Melbourne a Sydney a ich 166 rodičoch.

  1. Výsledok ukázal, že vyše polovica rodičov obstarala pre svoje ratolesti mobilný telefón
  2. 77 percent z nich sa nedovolalo v urgentných prípadoch. Naproti tomu 37 percent detí už zažilo prípad, že potrebovali volať rodičom, no nemali dostatočný kredit.

Druhá časť výskumu pekne ukazuje, prečo nebudem mať šancu. Priorita je predsa flirtovať a nie používať telefón na rýchle a stručné oznámenie neodkladných informácii inak nedosiahnuteľnej osobe. Tak to ja chápem zmysel telefonovania. A dôraz kladiem na „rýchle“, „stručné“ a „inak nedosiahnuteľnej“.

  1. Výsledky ďalej ukázali, že 41 percent teenagerov nepovažuje mobilný telefón za nevyhnutne dôležitý v stave ich vlastného ohrozenia.
  2. 8,2 percenta opýtaných tvrdilo, že má mobil iba preto, aby sa mohlo v prípade núdze spojiť s rodičmi.
  3. 34 percent mladých cez mobil flirtuje
  4. 47 percent dáva prednosť SMS správe namiesto ústneho prejavu.
  5. 29 percent teenagerov priznalo, že im na mobil volal niekto, komu číslo nedali a bolo im to nepríjemné
  6. 10 percent opýtaných už niekedy dostalo výhražnú SMS.

Pocit bezpečia s mobilom je vraj iba zdanlivý
Zdroj: žive.sk

Poznámka na okraj: Dovolil som si vyhodiť z výsledkov ankety slová typu: Až, naproti tomu, kým, iba, len. Nemám rád, keď sa výsledky výskumu dopĺňajú komentármi, ktoré majú vzbudiť pocit, že výsledky sú väčšie, alebo menšie. Výsledky sú výsledky. Či zodpovedajú mojim prianiam a predstavám si doplním ja a nechcem, aby mi to niekto našepkával.

Ozaj, čo je viac? „len 51 %“ alebo „až 49 %“?

Nenechajme sa uvariť ako žaby v mene ochrany demokracie

Je taký biologický pokus so živou žabou. Cieľom pokusu je sledovanie reakcií nervového systému na zmeny okolitého prostredia. Nazvime ho: „Ako s istotou uvariť žabiu polievku“:

  1. Prvá možnosť je, nechať zovrieť hrniec s vodou. Keď sa voda varí, žabu do neho vhodíme. Žaba vyskočí.
  2. Druhú žabičku dáme do studenej vody a vodu pomaly ohrievame. Žaba sa uvarí, pretože jej receptory na teplo nedokážu registrovať pozvoľný prírastok teploty v čase.

Rekviem na súkromie opisuje druhú verziu nášho pokusu. V pomaly zohrievajúcom sa hrnci namiesto žaby sedíme my. Odhadujem to tak na 45 °C

Fotky zámku Opočno

OpočnoDo galérie som pridal 16 fotiek zámku Opočno. Ak sa vám páčia, môžete stratiť pár slov, ak sa vám nepáčia, tak si svoje zhnusenie môžete rovnako vyliať do klávesnice a kometárov.

Fotky vznikli počas jedného prestoja medzi pracovnými návštevami. Bolo pekne, po obede, mal som príjemnú náladu a chuť niečo pekné odfotiť. Zábery sa robili výborne, pretože tam nikto nebol, žiadni návštevníci, žiaden personál.

Zaujímavé linky:
Zámek Opočno
Opočno pod Orlickými horami

Profesionáli, chráňte si stavovskú česť

Kukuričné šúľkyNemajte pocit, že poctivá remeselná práca už neexistuje. Že fortieľ starých majstrov sa vytratil spolu so starými majstrami. Občas v tme zasvieti teplé svetlo nádeje.

Tak ako nedávno v Liberci pred obchodným domom Ješted. Predáva tam jeden pán varenú kukuricu. S láskou. S každého jeho pohybu, gesta bolo cítiť, že aj takú obyčajnú vec ako je predaj kukurice je možné robiť s gráciou. Papierové tácky mal pekne narovnané a pripravené. V pozore stáli striedavo so servítkami. Nie obyčajné biele, recyklované. Boli to servítky v žltohnedej farbe, ladiacej so sladkou kukuricou. Po odklopení pokrievky sa z nej nádherne parilo, predavač ma nechal vybrať si, ktorá by sa mi najlepšie páčila, ponúkol soľ morskú, bylinkovú či obyčajnú. Keď som si vybral, kukuricu elegantne vzal do klieští, položil na tácku, napichol drievko na pohodlné otáčanie a držanie, dôkladne kukuričku osolil a podávajúc mi ju s prianím dobrej chuti sa mierne uklonil. To všetko som dostal za 25 Kč. Úsmev a dobrý pocit v cene.

Odchádzal som od neho v povznesenej nálade. Keď som dojedol kukuricu, tento príjemný pocit sa začal vytrácať. Potrebuješ tašku na odnesenie nákupu od nás, zaplať, inak dostaneš čosi, čo neodnesie ani balíček zápaliek. Chceš oblečenie, ktoré sa nezrazí po prvom praní? Také nevyrábame, lebo by vám dlho vydržalo. Roztrhol sa vodovod? My ho opravíme, ale za asfaltovanie cesty zaplať. Máme predsa uviesť cestu do funkčného stavu a na to štrkový povrch postačí. Predali sme ti chybný kus? Aj keď si to zistil okamžite, máme 30 dní na opravu. Topánky nevydržali ani jednu sezónu? Zle si ich nosil. Panvica sa poškriabala? Nemal si na nej variť!

Čo na to zákazníci? O tom inokedy. Skôr chcem upozorniť tých, ktorí predávajú, vyrábajú a tvoria. V mene politickej korektnosti radšej nepomenúvajú gaunerov pravými menami. Gaunerov, ktorí ani len netušia, čo je to profesionálna česť, stavovská hrdosť. Pre príklad netreba chodiť ďaleko. Sme na webe – tak napríklad web dizajn. Je to mladé odvetvie. Ak si odborníci hneď od začiatku neurobia medzi sebou poriadok, štúdiá S budú stále viac a viac profanovať prácu všetkých web dizajnérov. V očiach zákazníkov a užívateľov budú všetci hádzaní do jedného vreca. Ako policajti, podnikatelia, majitelia kasín… Nestačí byť len svetielko v tme, tak ako sa to darilo predavačovi kukurice v Liberci pred obchodným domom Ješted. Lepšie je byť slnkom na gýčovito modrej oblohe.

My zákazníci sa tomu len potešíme. Odpadne nám starosť vyhýbať sa gaunerom.

Pokračovanie po piatich rokoch: Profesionáli, chráňte si stavovskú česť II.

Motto na november

Priatelia sú príbuzní, ktorých si vyberáme sami.
(Emil Deschamps)

Ujo De-šampus to pekne povedal. Cez výkend sme zažili príjemné, malé skromné nenápadné, stretnute u priateľov. Ak ich tak môžem nazvať. Ale, snáď hej, veď sme s Erikom prežili 8 rokov života v spoločných laviciach.

Jedným z prvých príspevkov na náš web, bola nostalgická spomienka na jednu neskorojesennú návštevu. Aj tá sa bola odohrala na jeseň, tak ako tá naša víkendová. Vtedy o nás, ale teraz ja o nich s radosťou v srdci poviem, ako to majú doma fajn, tak rodinne a domácky. Vôbec sa nám nechcelo odísť. Po ceste som si uvedomul, že myslím nie na šoférovanie, ale na to ako sme tam v teple a pohodičke sedeli, pili čaj, deti sa hrali, ako dlhoroční priatelia…