Práve prebiehajú stužkové a čoskoro začneme my starší pripomínať budúcim maturantom, že je to už čoskoro, že by sa mali začať systematicky pripravovať. Pridávam sa, aj keď možno trochu netradične:
Učte sa, učte sa, aby ste počas najbližších 5. rokov zažili aspoň také zážitky z vysokoškolského internátneho života, ako vám idem práve odhaliť.
K tejto povzbudzovačke ma inšpiroval komentár, ktorý som dostal k môjmu komentáru k článku Dokonale fungujúci internátny systém. Blog – Peter Hudec (blog.sme.sk) Zdravo ma pobúrilo, ako nováčik píše, že „… Vystúpil som z prepchatej tridsaťjednotky…“ a takto som sa rozohnil:
Aké číslo 31? Do Mlynskej doliny k intrákom zásadne chodí č. 39. Autobus č. 31. je jej mladší brat-nedochôdča a tradícia hovorí: Odjakživa a večne 39! Dokonca sa hovorí, že vďaka tradícii, za ktorou stojíme všetci absolventi ubytovania na mlynoch, nebola linka 39 potupne prečíslovaná ako jedna z mála ak nie jediná. Preto, aj keby si vystupoval zo 100 (aj také číslo tam chodilo) či 31, vždy to bola 39 
!!!!
A nick ross dodal:
Ej veru. A malokto nemal na izbe tabulku s cislom 39. 
Nuž zažil som s linkou 39 všeličo. Pôvabné boli jazdy poslednou 39. s odchodom o 00:05 zo Zochovej. Pravidelne som totiž odprevádzal svoju frajerku na jej intrák v Petržalke až pred dvere a poslednú stíhal tak akurát. Párkrát jednoducho neprišla, tak sme išli manifestačne cez tunel pešo.
Veselé boli aj návraty z krčmy v Jarovciach (lacné pivo v dosahu MHD). Z Jaroviec pod most SNP, …autocenzúra… potom pešo k tunelu, potom predposlednou 39. do Mlynskej. Čo slovo, to zážitok na celý život.
Na šturáku na chodbe hlúčik kolegýň, ktoré sa hrošili a keďže vedeli, že som zadaný, radi sa do takej 2-3 hodiny rannej zverovali…
Ráno ťažké prebudenie, náraz do dverí popísaných zo všetkých strán pravdivými postrehmi zo života: Zdeňo prekonal streleckú smolu a po prvýkrát v tejto sezóne skóroval. Zahuhlaný pozdrav susedovej frajerke, bývajúcej už niekoľkým mesiacom s nami a otočka na päte v snahe nerozmýšľať nad skutočnou výškou skóre prehýrenej noci na svetelnej tabuli bunkovej záchodovej misy.
Ale neboli len veselé chvíle. To si takto sedím tvárou k stene, chrbtom k spolubývajúcemu, ktorý je rovnako tvárou k stene za stolom. Hľadíme do skrípt, 10-krát maľujeme chemický vzorec ambroxolu, 12-krát 15 vzorcov neuroleptík (kolega si s pilnosti pridal aj vzorec metyloranže). Zrazu zaznie za chrbtom: „Dáme jednu?“ ja hovorím: „Dáme!!!“ Vstali sme ako jeden muž, vyšli na balkón, prehrnuli sme fľašky, uchopili každý jednu, ….autocenzúra…, a s nekonečnou úľavou sme sa vrátili na stoličky a tlačili do hlavy farmchemu ďalej až do rána bieleho. Tri hrubé zošity som pomaľoval!
Je tu niekto, kto poznal toho príjemného trubkára, ktorý ohlasoval po niekoľko nocí skúškového obdobia polnoc?
Prejavia sa pamätníci tej absolútnej atmosféry, keď naši hokejisti na olympiáde dostali od Rusov gól v predĺžení a my sme vypadli z ďalších bojov o medaile na olympiáde?
Odkedy nás s frajerkou na intráku ráno prebudil buldozér snažiaci sa vyriešiť nerovnosti z čias, keď tam bývali naši rodičia, práve v sobotu o 11:30, voláme už so ženou každého hlasného protivu za oknami „Přemysl Oráč“.
A posledná otázka, ktoré mi vŕta hlavou: Keby sa všetky deti, ktoré boli splodené na internátoch v Mlynskej doline postavili za seba, aký dlhý by to bol rad?
Keď nezmaturujete, nezažijete a nebudete mať na čo spomínať.
Odkaz puritánom: Určite ste zažili niečo lepšie, kultúrnejšie a vaše pôsobenie na vysokej škole vám prinieslo samé bohaté kultúrne a intelektuálne zážitky, na ktoré ste všetci hrdí a môžete ich bez obáv rozprávať predškolským deťom. Aj ja.
