Streda je filozofický deň

Možno si skalní čitatelia všimli, že intenzita môjho blogovania sa v ostatnom čase zvýšila. Rozhodol som sa venovať blogovaniu na plno a zodpovednejšie. Je to taký experiment. Ako celý život. Rád sa s ním pohrávam. Som zvedavý čo to spraví s návštevnosťou a so mnou. Ono to nie je hračka, prekonať svoju lenivosť a dobrovoľne sa rozhodnúť k nejakej železnej pravidelnosti. Tak uvidíme.

No spravil som si to trochu jednoduchšie. Príspevky budú vychádzať v pracovný deň, tak medzi 8. a 9. hodinou rannou. Z toho je znalým jasné, že na dodržanie tohto intervalu je treba použiť nejakú fintu. Tou fintou je, že príspevky budem písať deň vopred a do zásoby a čas publikovania bude upravený. Otvorene to píšem preto, lebo stará blogérska múdrosť hovorí, že svoj blog píšete pre svojho budúceho šéfa. Tak aby si nemyslel, že namiesto pracovného výkonu si píšem ptákoviny na blog. O schíze ani nehovoriac.

A je tu ešte jedno pravidlo. Streda je filozofický deň. Jedno manažérske pravidlo hovorí, že je veľmi dôležité, urobiť si v práci pravidelne čas len pre seba. Len tak sedieť, hľadieť do diaľky a vymýšľať koncepciu. To za vás žiaden výkonný podriadený nespraví a prichádzať s inšpiratívnymi myšlienkami je to, čo odlišuje manažéra od výkoňáka. Takže v stredu príspevky nebudú a premýšľavým matematikom je jasné, že príspevok publikovaný vo štvrtok som v skutočnosti písal v utorok, alebo skôr.

Keď sme pri tom rozdávaní rozumov. Platí aj ďalšie blogerské múdro: Na blogu sa nezaväzujte k ničomu, tobôž, že budete písať. Nuž porušil som ho a všetci moji verní, ste mi svedkami. Takže sa z toho nevykrútim a o to mi práve ide. Obávam sa toho, ale zároveň sa teším ako sa o 10 rokov budem prehŕňať tou haldou článkov.

Zdieľať?

Odhaľte zákerné sušiče

Sušič na ruky
Kde je čidlo?

Pravidelne hrávam na toaletách hru na schovávačku. S čidlom na sušiči na ruky. Strčím podeň ruky a nič. Presuniem ich vedľa, mierne znervózniem a zase nič. Presuniem ich do zatčie, znervózniem viac a nič. Aj by som do neho kopol, keby nebol tak vysoko. Znechutený vyťahujem ruky spod neho a tu zrazu sa spustí. Rýchlo strčím ruku späť a vypne sa…

Už nikdy viac zákerné sušiče! Vyhlasujem regulérnu vojnu všetkým sušičom na ruky. Všetky zákerné sušiče postrieľam. A vyzývam vás, pridajte sa a vytaste svoje fotomobily proti armáde zákerných sušičov, ktoré hnusne skrývajú svoje čidlo. Odhaľte zákerné sušiče! Pravidlá boja sú takéto:

  1. Na verejnej toalete vyskúšajte funkčnosť sušiča na ruky.
  2. V prípade, že začne s vami hrať hru na schovávačku vytaste mobil a odfoťte ho.
  3. Fotku zákerného sušiča umiestnite na verejné priestranstvo. Uvedenie umiestnenia čidla je za tri body.

To bude pohľad. Mladý muž, skrčený pod sušičom, v ruke mobil, odhaľuje umiestnenie čidla. Kam asi volá? A dovolá sa? Pamätáte si film Číslo 5 žije?

Prosím, prosím, bozk priamo na čidlo.

Zdieľať?

Úvaha nad ochranou duševného vlastníctva

Snažím sa vytvoriť si nejaký zásadný a aspoň na nejaký čas aj trvalý názor na autorské práva. Východiskový názor je: Autorské práva treba rešpektovať v maximálne miere. Je to asi jediný spôsob ako zabezpečiť ľuďom, ktorý sa živia hlavou a teda myslením, aby neumreli hladom. Ale je to naozaj jediný spôsob? Nuž uvidíme ďalej, či na niečo lepšie neprídem.

A teraz pár argumentov, ktoré spochybňujú východiskový názor. Ochrana autorských práv je taká silná, že nápad sa stane prakticky nepoužiteľný. V rámci práve prebiehajúcich MS vo futbale v Nemecku sa organizátori sťažujú, že maskot skoro nič nezarobil. No niet sa čo čudovať, keď na jeho akékoľvek použitie je treba vypisovať siahodlhý dotazník a čakať na schválenie jeho použitia. O vyhrážkach za neautorizované použitie ani nehovorím

Tento víkend je v Bratislave koncert skupiny DEPECHE MODE. Och sladká mladosť, osemdesiate roky, depešáci… No, koniec sentimentu a späť k merici vreca. Podľa nemenovaných zdrojov, televízna stanica TA3 získala práva na vysielanie prvých 3. pesničiek koncertu. Mám tomu rozumieť tak, že je to upútavka a ak sa mi to zapáči, tak v Košiciach sadnem do auta a dofrčím si dopozerať koncert do Bratislavy naživo? Dávno sa mi nepodarilo vyplodiť takú absurdnú vetu ;) v mene vyššieho princípu argumentačnej demagógie. Ale o tom inokedy.

Ešte sa vrátim k myšlienke z úvodu, tej o smrti hladom geniálneho vedca. Možno je riešenie bližšie ako sa zdá. Klasické vedecké ustanovizne ako sú akadémie a vysoké školy. U nich by som predpokladal, že ich rozpočty sú napĺňané práve z prímov za autorské práva. Nedávno som v rozhlase (SRo) počúval rozhovor s predsedom SAV. Zľahka spomenul aj spôsob financovania výskumu a hlavnú úlohu tam hrali granty. Nie patenty, ale peniaze z verejných zdrojov vraj živia ľudí, ktorí sa venujú základnému či aplikovanému výskumu. Potom tu máme firmy, ktoré stavajú na tomto výskume, preplatia skoro hotových a hotových vedcov, výsledky ich bádania si nechajú patentovať. Zarábajú potom na svojom monopolnom postavení, ktoré im priniesla patentová ochrana. A nemusia ani preplácať vedcov, stačí keď verejnej ustanovizni ponúknu, že za nich zatiahnu náklady patentovej ochrany.

Celý systém autorských práv a patentovej ochrany spotrebúva kvantum peňazí, času a intelektuálneho potenciálu ľudstva na dosiahnutie faktickej ochrany. Kde nie je žalobca nie je ani sudca. Aby ste si mohli ochrániť svoje práva musíte sledovať, či vám ich niekto nezneužíva. V tejto modernej dobe musíte sledovať celý svet. A nie len sledovať. Každý pokus o ukradnutie vašich myšlienok treba potrestať, teda definovať potistranu, podať žalobu, domôcť sa rozsudku, domôcť sa jeho naplnenia. Viete s istotou, že v nejakej zapadnutej dedinke v centrálnej Číne si niekto neobšľahol váš patent na výrobu účinnej látky nejakého antihypertenzíva? Postaví fabriku, začne vyrábať, zaregistruje sa u oprávnenej autority a už to frčí… A toto je možno ten najzávažnejší argument, ktorý sa ma snaží presvedčiť, že celý systém ochrany duševného vlastníctva je divný. Dosiahnutie faktickej ochrany je s globálneho pohľadu iluzórne.

Keď si to tak teraz po sebe čítam, veľa mi z toho rešpektu k autorským právam neostalo. Nevravím, že na ne treba kašľať, ale je tu príliš veľa ale, aby si umňa systém autorských práv udržal rešpekt. No tak, nič, ešte si túto tému neuzavriem.

Zdieľať?

Liek na mŕtvy internet

Vraj umrel internet, píše faster.sk. Teda hlavne slovenská blogosféra. S ohľadom na to, že dôsledkom sledovania RSS čítačky môže byť NIČ, je to snáď aj dobre. A také NIČ je pravdepodobne veľmi nebezpečné, keď mu venovalo svoj sobotník aj Živé.sk. Že je to somarina je námet na iný článok, dnes to demagogicky využijem.

Jeden nápad by som pre kolegov blogérov mal. Kašlite na nejaké dubiózne lietadlovky typu: môj hardware, môj software, moja pracovná plocha, môj toaletný papier… a tak podobne. Stačí, keď občas napíšete článok o práve dočítanej knihe.

Neviem ako vy, ale ja keď vojdem do knižnice, tak na mňa začnú padať regále. Tých kníh čo tam je… A to je tam vidieť 1/3 fondu. Zvyšné 2/3 sú permanentne vypožičané. Dokonca sa s tým aj pri dispozičnom riešení počíta. Onehdá som videl jednu knižnicu, v ktorej prebiehal prechod na automatizovaný systém a teda bola zavalená celým svojím fondom. Pohnúť sa tam nedalo. A v tomto kvante si mám vybrať s vedomím, že nie je väčšieho zmaru, ako na 48. strane zistiť, že kniha je pekná kravina. Ešte že moja dobrá manželka pôsobí ako nárazníkový systém a vie, čo sa mi bude páčiť a len a len to mi donesie.

Preto vyzývam všetkých blogérov, čo sem občas zavítajú: Dajte si kapitalistický záväzok pravidelne napísať článok o práve dočítanej knihe. Rozsah je samozrejme na každom z vás.

Minimálny text, ktorý sa počíta:
Dočítal som knihu XZ od AB a je to celkom fajn/bola to kravina.

…kde XY je názov knihy s aktívnym odkazom napríklad do Pražskej mestskej knižnice na podrobnejšiu anotáciu knihy. Napríklad takto: Knihy prečítané v poslednom období Blog – Juraj Lörinc (blog.sme.sk)

Zdieľať?

Referer náš každodenný

Pravidelne kontrolujem odkiaľ ľudia ku mne chodia. Hlavne zo vzdelávacích dôvodov. Nie že by som chcel zatrhnúť ohováraciu kampaň hneď v počiatku, to sa vďaka usilovnosti vyhľadávacích robotov ani nedá. Skôr ma zaujíma, kto o mne ako píše. A či vôbec sa o mne niekde píše. A tiež, ktoré vyhľadávacie weby má cenu riešiť v rámci SEO. No napriek tomu, že tie referery pozerám denne, na toto som neprišiel:

Binární Ládin píše:
“Inu, může za to www.Centrum.cz a jedna jeho roztomilá zvláštnost týkající se mailu. Pokud totiž používáte mail na Centru, pak po přihlášení do systému se vaše tamní uživatelské jméno stane součástí aktuální adresy. Už to se mi zdá dost hloupé, ale daleko hloupější je, že pokud se výslovně neodhlásíte a z mailu přejdete kliknutím na titulku a začnete vyhledávat, tak login name v adrese zůstane a po nalezení hledaného řetězce se spolu s ním stane i součástí refereru. “

Ľúbi sa mi to. O bezpečnosti na sieti nemám ilúzie. Aj preto sa už dávno nesnažím zahmlievať svoju offline identitu. Proste to nemá cenu. V prípade onlinových aktivít je to len otázka ochoty investovať čas. DGX v komentári aj popísal ako si ten rešeršný čas skrátiť.

Aktualizácian 11.6.
Celé to vraj rozprúdil článkom Centrum.cz vážně narušuje soukromí svých uživatelů :: Seky
Zdieľať?

Radosti a strasti konverzného pomeru

Konverzný pomer znamená počet zrealizovaných udalostí k počtu celkových udalostí, ktoré by eventuálne mohli viesť k zrealizovaným udalostiam. Toľko moja neumelá definícia. Iste sa po sieti povaľujú šikovnejšie. Pre jednoduchých farmaceutov a a iný ľud pridám príklad.

Tak napríklad: Návštevnosť stránky je 1000 ľudí denne, ale len jeden človek denne si danú stránku pridá do svojej RSS čítačky. To znamená, že konverzný pomer pre pridanie RSS do RSS čítačky je 1:1000 čiže 0,1% čiže 1 promile (vie niekto ako napísať znak promile?). Iný príklad: váš eShop navštívi denne 100 ľudí a traja urobia objednávku. Váš konverzný pomer je 3/100 čiže 3%, čo je celkom fajn a podľa odborníkov je to vraj už začiatok úspechu.

Z pozorovaní sa zistilo, že ak sa budete priemerne snažiť, tak váš konverzný pomer na internetovom projekte bude tak okolo, čo já viem, povedzme 1-3%. Ak má niekto iný názor na veľkosť tejto konštanty, nech sa zverí do diskusie. Ozaj, konštanty. Áno konverzný pomer sa na základe pozorovaní ukazuje ako konštanta. Ukazuje sa, že je len veľmi málo závislá od nášho snaženia. (SEO a SEM experti ma určite úspešne prekľajú tvrdými rečami, ale keby nás radšej presvedčili tvrdými dátami, ideálne tvrdou krivkou závislosti konverzného pomeru od veľkosti vloženej investície. A ak tušia čo je to dvojitý slepý pokus, tak pomocou dvojitej slepej štúdie.)

Tak a teraz ide do tuhého. Ak vymyslím obzvlášť veľkú koninu, pakáreň, výmysel, nezmysle, kedy sa z nej stane betálny nápad? Povedali sme si, že konverzný pomer je v podstate konštanta. Tak teda od čoho to závisí? No správne, od veľkosti základne. Na tomto princípe je postavený aj projekt jedného maliara, ktorý predáva obrazy s číslami od 1 do 1000. Konina ako hrom, ale stačí aby sa našlo 1-3% ľudí, ktorí na to skočia a je z neho milionár. Použite internet, angličtinu a máte k dispozícii ohromne veľkú základňu. A Ohromne veľa krát 1-3% je veru ohromne veľa.

A tento poznáte?

Ako zbohatnúť: Dajte si inzerát, že pošlete návod ako zbohatnúť. V tom inzeráte bude: Ak chcete zbohatnúť, dajte si inzerát s návodom, ako zlikvidovať ploštice tohoto znenia: Vezmite plošticu, položte ju na tehlu A a tehlou B ju pripučte.

To boli radosti. A čo tie strasti? Nuž napríklad medzi bežnými užívateľmi počítačov je tak cca 1-3% blbov. Pokiaľ bola informatizácia spoločnosti v plienkach, bolo tých blbov jednotky kusov. Ale ako sa zväčšuje základňa, začínajú pre niektoré služby dosahovať kritické množstvo.

A tento isto poznáte:

Niekoľko hňupov dokáže znefunkčniť akúkoľvek službu, ktorú dovtedy používali tisícky spokojných užívateľov. (trackback, e-mail, IM…)

Inšpirované:
Informatizácia – čo bude iste a čo možno (spravodaj)
One thousand paintings ( 1000 numbers = 1000 paintings ) via: Profiblog
Zdieľať?

Úvahy nad ropou

Prečítal som si zaujímavý článok Ropa a její budoucnost, ktorý rozoberá blížiacu sa ropnú krízu. Veľmi podnetný článok. Rád sa s vami podelím o pár postrehov, ktoré mi v súvislosti s ropou vŕtajú v hlave.

Zákon zachovania hmotnosti a energie, jedna zo základných vecí, ktorú mi vtĺkali na hodinách fyziky a chémie. Ak máš nejaký zhluk atómov či molekúl, nemôžeš niekoľko len tak stratiť. Atómy a molekuly sa môžu tak akurát preskupiť, možno premiestniť. Hej, istú úlohu tu zohráva aj nejaká tá energia, ale pre to, čo ma trápi, ju kľudne môžeme zanedbať. Verte mi, aj keď ide o ropu, teraz na energiu nemyslite. Ide mi o to, čo ostane na mieste, odkiaľ tú ropu vyťažíme. V predmetnom článku sa píše, že celoplanetárna spotreba ropy bola v roku 2005 79,7 miliónov barelov denne. Barel si predstavte ako sud. Veď to je ohromný prázdny priestor. Čo tam natiekla morská voda, alebo sme to zasypali pieskom z púšte? Toto mi fakt vŕta hlavou, keď čítam takéto ohromujúce čísla.

V článkoch o tom, ako nám čoskoro dôjde ropa, sa často spolieha na to, že ju, ako zdroj energie, nejako nahradíme. Nechcem byť pesimistom, ale zamyslel sa niekto nad tým, že by sme eventuálne mohli aj na NIČ neprísť? Veď poznáte ten pocit. Sedíte nad nejakým matematickým rébusom v časopise a nič. Ani zaťať. Preberáte to z jednej strany a nič. Otočíte papier hore nohami a nič. No našťastie si všimnete, že rébus je svojou obtiažnosťou určený pre úspešných riešiteľov matematických olympiád. S úľavou si odfúknete a opriete sa o operadlo, nohy na stôl, ruky za hlavu a potešíte sa. Veď je to určené pre kockáčov a vy ako expert na literárnu vedu to teda nemusíte silou mocou vedieť vyriešiť. Potešilo by to, ale nemusíte. Čo keď je to aj s nápadom na náhradný zdroj energie? Čo ak nikomu nenapadne, ako udržať plazmu pri termojadrovej fúzii aby nám nepretiekla von z tokamaku?

Čo keď ľudstvo nič nenapadne?

Pre ďalšie pokračovanie mojich úvach potrebujem citát:

Jak už tomu v ekonomice bývá, aby došlo ke směně zboží za vzájemné spokojenosti všech obchodníků, musí se množství poptávaného zboží rovnat množství zboží určeného k nabídce. Pokud tak tomu není, vstoupí do hry cena, která množství zboží nabízené na trhu vrátí zpět do rovnováhy. Vysoká cena zbaví trh přebytečné spotřeby a přiláká nové prodejce na trh a nízká cena zboží naopak část prodejců odláká a ještě k tomu přivede na tržiště nové zákazníky.

To sa tým ekonómom kecá. Tieto teoretické tlachy v súvislosti s absolútne konkrétnym problémom energetickej krízy ma neustále udivujú. Žiadne zamyslenie sa nad jedným konkrétnym smrteľníkom. Vysoká cena zbaví trh prebytočnej spotreby. A čo sme v staroveku a celé známe ľudstvo žije v tropickom a subtropickom pásme? Takže trh to zariadi tak, že cena tepla bude taká vysoká, že pred obyvateľmi mierneho pásma vyvstane dilema: Alebo umriem na podchladenie, alebo sa presťahujem do rovníkovej Afriky. Teším sa na to hromadné sťahovanie národov. Myslíte, že nás tam budú čakať s otvorenou náručou? No možno nás (ľudstvo) predsa len niečo napadne a vyriešime tento energetický problémik skôr, ako sa pozabíjame.

Jedno riešenie je v tom článku spomenuté. Budeme si pestovať “ropu” na poli. Taká repka olejná sa už celkom fajn rozbieha. V Bruseli už vymysleli, že sa do nafty bude pridávať AŽ 5% metilesteru repkového oleja do roku 2010 a do benzínu etanol. Myslím, že toto je smer, ale nie riešenie. To by bolo, keby sme na ten etanol z obylia v tom roku 2010 jazdili všetci a repkovým olejom kúrili. Ale aj tak vidím budúcnosť na poliach. A ako bonus riešenia energetických problémov bude vrátenie poľnohospodárstva do normálnych koľají. Teraz máme v Európe toľko prebytočnej poľnohospodárskej pôdy, že musíme platiť ľuďom, aby na nej nič nepestovali. Potom na týchto prebytkoch budeme pestovať “ropu”.

Alebo bude všetko úplne inak. Akokoľvek. Svojim ďeťom obdobie rozkvetu ich životných síl vôbec nezávidím.

Zdieľať?

Čítajte a podelte sa o to

Postrehol som zaujímavý trend. A možno to nie je trend, len nevyhnutnosť vysporiadať sa s časovou náročnosťou blogovania. Čítanie blogov a písanie blogov sú síce dve súmiestne, ale evidentne nesúčasné udalosti. Alebo budem čítať blogy a teda uspokojovať svoju neuhasiteľnú túžbu po nových informáciách a vedmostiach, alebo budem šíriť informácie a deliť sa s vami o svoje vedomosti. Keď budem len čítať, môj blog bude na prvý pohľad zahnívať. Nebudú pribúdať postrehy (blog),fotky (galéria), články(recept na život), bude mi klesať návštevnosť a postupne stratím kontakt so svojimi blogovými priateľmi. No riešenie existuje. Nekomentované odkazy.

To je ten trend, o ktorom hovorím. Viacerí z blogérov, ktorí to s učinkovaním na blogosfére myslia vážne, majú takýto výhonok na svojom blogu. Technické riešenia sú rôzne, ale výsledok je veľmi podobný. Je to zoznam linkov na cudzie články, ktoré daného blogéra zaujali. Poviem vám, mám tieto výhonky veľmi rád. Vždy tam nájdem niečo zaujímavé. V ostatnom čase som vypozoroval, že na týchto miestach objavujem skutočné informačné perly stále častejšie a hlavne sú brutálne koncentrované. Ide o také žíhanie inetrnetu do konštantnej hmotnosti, kedy zostane len nespáliteľný zvyšok vysokej informačnej hodnoty.

Tieto nekomentované linky rád. Prejavuje sa u nich štandardná vlastnosť, na ktorej svoju existenciu živia noviny. Ide o predžuté, povyberané perly z velikánskeho informačného balastu. A na rozdiel od hlúpych RSS agregátoroch, ktoré spracúvajú svoje vstupy strojovo, u rôznych foriem nekomentovaných odkazov, ide o výsledok práce ľudského mozgu. Sú tam zaraďované len, pre daného blogéra, naozaj zaujímavé, poučné, potešiteľné články vysokej informačnej hodnoty. Veď prečo by si kto odkladal balast?

Tak mi napadá taký zlepšovák pre RSS agregátory: Agregovať až ľuďmi vyzobané hrozienka.

Tu je výber mojich obľúbených:

  • Spravodaj (adresa RSS kanálu)- pravdov je, že sú trochu komentované, ale maximálne pár slovami
  • Profiblog – odkazy (adresa RSS kanálu) – viac komentované, ale stále je to výber toho príjemného
  • Moje Nekomentované odkazy (adresa RSS kanálu) – nedá sa neurobiť aj sebe reklamu
  • Pravidelné linky na víkend na Conblogu – Trochu iná forma výberu z informačného balastu

Možno vás teraz napadá: A čo sociálne bookmarky, ako je napr. del.icio.us? Nuž zdrojom pre tieto informačné perly sú tisíce a tisíce ľudí, ktorí zaradia denne tisíce a tisíce linkov. Tým sa z ľudskej práce stáva výsledok rovnaký, ako by ho robil stroj. Ten pozitívny príspevok indoviduality sa tam úplne stratil. Efekt sledovania cudzích nekomentovaných odkazov sa dostaví len vtedy, keď budete sledovať nízky počet a ľudí, u ktorých prienik vašich rovnakých záujmov je čo najväčší.

Zdieľať?

Ma MDD som si zakúril

Nejde o žiadne prirovnanie. Normálne a riadne som večer zapol akumulačku a do rána sa mi spalo ako vo vyhriatom hniezdočku. Hovorí sa: Studený máj, v stodole raj. Tak tento rok by mal byť veru úrodný.

Na horách zase padá. Chatárka s nejakej chaty vo Vysokých Tatrách (kto si má tie mená pamätať) v rozhlase skoro zakliala priamo do mikrofónu. Evidentne majú aj tam, kde sú na to zvyknutý tých bielych sračiek plné zuby. No z celkového pohľadu je to v podstate idylické počasie. Oblaky sa preháňajú, vzduch je vyumývaný, radosť sa rozhľadieť.

Titulok tohto článku hovorí ale aj o inom. Že bolo MDD. Dcéra mi po Gtalku odkázala, že MDD bol úplne hrozný lebo ma bolí zub. To mi je ľúto. To ani žiadne MDD byť nemuselo. Ale kto by si z dospelákov spomenul na to, čo spolužiačka včera hovorila do rozhlasu. Že vraj v kancelárii onbucmana evidujú hafo prípadov, kedy súd nerozhodol o výživnom ani po 8 a viac rokoch. Tak z tohto mi je na duši skutočne zima. To sú mrazivé slová (výživné, prieťahy…). Na to netreba ani, aby bolo na MDD zima.

Zdieľať?