Willkommen am Bord!

Pretože mám dovolenku, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 10. 09. 2003 (326 x prečítané)

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Dnes to nebude lekcia z nemčiny. Iba som si spomenul, ako nás navštívil jeden rodinný priateľ. Budú to trochu sentimentálne spomienky na jeden príjemný, rodinný, neskorojesenný večer.

Bolo to dávno pradávno. Ešte v časoch pred Odchodom. Žili sme vtedy spokojne na dedine. Bola neskorá jeseň. Milujem neskorú jeseň. Akákoľvek jeseň je fajn. Pre mňa je to úvod do nového roku. V lete iba vegetujem, ale keď prídu prvé septembrové dažde, nastáva pre mňa jesenné prebudenie. Práve teraz je tu opäť ten čas. Krásne popršalo, tráva sa začala zelenieť. Ešte pred pár dňami bol svet bledohnedý, sivý a vyprahnutý. Stačilo však len trochu vlahy a je opäť všetko tak ako má byť. Tráva zelená, stromy obťažkané plodmi, povetrie čerstvé. Na jeseň krásne fúka vietor. Odveje všetok prah a pohľad na svet je nádherný. Keď sa v tomto čase zahľadím do diaľky, ktorá sa odrazu otvorila, začnem byť krásne sentimentálny. Začne mi byť clivo za domovskou kotlinou, obkolesenou krásnymi kopcami. Tie kopce sú vysoké tak akurát. Ak by ste neboli zápecníci, aj vám dovolia len tak poľahky vyštverať sa na samý vrch. Sklopme ale zrak späť do doliny.

Rodinný priateľ Otto sa zastavil na ceste z nejakého pracovného stretnutia. Naša dedinka leží na príhodnom mieste po ceste. Pristavil sa teda ako pocestný. Moja dobrá mladá žena pocestného pohostila a chvíľu sme sa rozprávali kam nás život zavial po skončení školy. Za oknom sa krásne zošerilo, prikladali sme pravidelne do šporáka. Rozhovor sa príjemne vinul, ako sa môže vinúť rozhovor, ktorý nikto nemá chuť ukončiť. Rozhovor, kde veta nasleduje vetu, myšlienka myšlienku. Hrnček s čajom príjemne hreje v dlaniach. Však to poznáte. Vidím vám to na nose, že ste už niekedy zažili takúto šťastnú chvíľu.

…………… [priestor pre vaše snenie]

Keď už nastal čas na odchod, Otto ako prvý návštevník vyznamenal náš domov. Povedal, že sa mu naozaj nechce, ale že musí, lebo ho čaká ešte ďaleká cesta. Povedal, že je u nás príjemne a tak rodinne. Boli sme vtedy len krátko s Martou manželia. Ešte sme sa len učili ako sa robí rodinná atmosféra. Veľmi nás vtedy potešil svojou chválou. No napriek všetkej pohode, Otto vstal z kresla, rozlúčil sa a zamieril na dvor k svojmu autu.

Keď sme si podávali ruky poznamenal, že asi nepotrafí od nášho domu na hlavnú cestu. ponúkol som sa, že sa s ním ten kúsok zveziem a ukážem mu cestu. Prisadol som si k nemu do auta, Otto vložil kľúč do spínacej skrinky a auto sa ozvalo: „Willkommen am Bord!“

Tak toto pre mňa znamená veta „Willkommen am Bord!”.

Zdieľať?

Zážitky z filmu Pupendo

Pretože mám dovolenku, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 05. 09. 2003 (212 x prečítané)

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Boli sme sa pozrieť na časť nášho detstva

Boli sme v kine. Veľkom kine. Maxi kine. Multiplexe. Hovoria mu Palace cinema. Takže to ani nie je kino, ale Palác. Konzumu. Čo to vlastne bolo?

Radšej to skúsim s faktami. Lístok stál 149,- Kč takže 150. Boli sme dvaja, takže 300. Zlaté študentské časy, keď lístok stál 20 Sk. Kinosála č.1. Skoro sme sa vrátili skontrolovať, či sme v tej správnej. O dve minúty bude žurnál a kinosála prázdna. Neskôr som odhadol asi 20 divákov. Škoda! Asi predražené vstupné, hovorím si. Sedačky pohodlné, vzduch najpr vysušený a potom správne hydratovaný, zvuk dolby digital , obraz… 80-te roky, takže mierne zrnitý. Obsah filmu hrôzostrašný a poučný. Spracovanie brilantné. Občas pri prestrihoch sa nevedel režisér rozhodnúť, či si herečka pohár už vzala do ruky, alebo ešte len vezme.

Od faktov prejdem k mojim pocitom. Pupendo. Nasledovník Pelíškov. Tentokrát 80-te roky minulého storočia. Páčilo sa mi, že to režisér zdôraznil. O desať, pätnásť rokov, keď sa film bude premietať v rámci série pre pamätníkov, si nová generácia aspoň uvedomí, že to naozaj tak bolo. Že sa ľudia báli „kohosi”. Že „ktosi“ rozhodol, že nedostaneš devízový prísľub, rozhodol o tvojej možnosti pracovať.

Myslím, že rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou je práve v tých možnostiach. Vtedy možnosti definoval „ktosi”, dnes má každý svoje možnosti vo svojich rukách. Ak chytím život do svojich rúk, môžem si robiť so svojím životom čokoľvek. Slobodný človek môže robiť slobodne všetko, aj sprostosti. Slobodne. Žiaden „ktosi“ sa mi nebude to života pliesť a určovať čo je pre mňa dobré. Veľmi vítam tento film. Pravidelne by ho mala televízia reprízovať 26. februára a dva dni pred voľbami. Pár percent populácie by si malo uvedomiť, že keď chcú oslavovať Víťazný február, môžu. Ak chcú, môžu oslavovať ľudí, ktorý sa pred niekoľkými rokmi snažili zapadnúť medzi „ktosi”. Môžu to robiť. Slobodne môžu robiť sprostosti.

Mráz mi chodil po chrbte, keď som sledoval ako veľkohubo a pritom na pol úst, aby ho radšej nikto nepočul, riaditeľ ZDŠ hovoril: Komunizmus je svinstvo, komunisti sú svine. Ako sa pri tom potil, ako mu pred očami naskakovali hrôzostrašné predstavy, že „ktosi“ zariadi jeho vyhodenie. Že „ktosi“ znemožní jeho deťom študovať. Strašne sa potil. Strašne sa bál. Som rád, že som to nezažil. Som rád, že moji rodičia sa už nemusia potiť. Som rád, že ako rodič sa nemusím potiť.

Priatelia, nerobte sprostosti!

Ja som si na filme skôr všimla iné veci. Napriek všetkým protivenstvám si Márovci žili spokojný život. Starali sa vzorne o deti. Miesto volieb radšej hrali Človeče nehnevaj sa. Alebo inokedy, keď Mára robil plastelínové zvieratká pre malého.

Veľmi sa mi páčila scéna, doma u riaditeľa ráno: „Deti vstávať, o 15 minút vám zvoní budík!“ Bola to taká pozitívna pracovná deformácia. Úchvatný nápad s domácou kasičkou na sťažnosti. A pohotovosť riešenia.

Nebudeme prezrádzať všetko, pozrite si ho.

Dobové poznámky pre mladšie ročníky:

Voľakedy sa pred každým filmom premietal filmový týždenník, inak nazývaný žurnál. Také správy. Politicky bolo treba vplývať všade aj v kine. Teraz tento čas prevzali reklamy a ukážky z nových filmov.

„Ktosi“ bola Komunistická Strana Československa, váš sused, oni komunisti. George Orwel tiež donášal na svojich susedov. Ktosi bol ktokoľvek a nikto.

Devízový prísľub bola taká policajná sranda. Zájazd do kapitalistickej cudziny si si kúpil, aj vycestovať si mohol, ale nedali ti prísľub, že ti v banke vymenia peniaze. A na hraniciach ťa skontrolovali, či máš peniaze. Nemáš, späť domov! Súdruhovia ťa vyzvali k sebakritike a kritike.

Zdieľať?

Pozrite sa na svoje topánky

Pretože mám dovolenku, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 07. 10. 2003 (369 x prečítané)

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Dnes večer som si čistil topánky. Som tradicionalista, takže som k tomu pristúpil tradične. Manželka mi zakúpila box na topánky. Čierny. V kovovej škatuľke. Nosím čierne topánky. Hodia sa k čiernym nohaviciam a tie k čiernej košeli. Keďže mám dosť oblečenia čierneho, čierne topánky nosím často. Pri častom nosení sa ošúchajú, ušpinia. Bežné čistenie topánok ale nie je určené na čistenie od špiny. Skôr ide o rituál, ako opäť vrátiť topánkam zašlú slávu, zahojiť drobné rany na povrchu a ráno v naleštených topánkach nonšalantne vykročiť do krásneho jesenného rána. A práve o tradičné, obyčajné veci a činnosti dnes pôjde.

Otvoril som zásuvku na skrinke na chodbe. Tam dole sa skrývajú rituálne potreby: Malá kefka na nanášanie boxu, kefa na rozotieranie a vykefovanie boxu a veľmi dôležitá handrička na záverečné preleštenie. Vzal som do rúk škatuľku s boxom. Kovová škatuľka na box je prvý dôvod, prečo sa s vami chcem podeliť o zážitok s čistenia topánok.

Po dlhom čase som sa opäť dotkol dokonalosti. Škatuľka na box je krásna, jednoduchá a poctivá. Je to presný výlisok z plechu. Vrchnák so spodnou miskou do seba presne pasujú. Pretože ten, kto navrhoval tento obal vedel, že horný diel bude presne pasovať, vymyslel múdry otvárací mechanizmus. Stačí len pootočiť a skrutka s krídelkami odsunie vrchnák hore zo spodnej misky. Nádherne jednoduché. Výrobca vedel, že vyrába škatuľku, ktorú budú otvárať ľudia. Vedel, že ľudia, ktorí si čistia topánky sa starajú aj o svoje nechty. Vedel, že nechty sa pri otváraní škatuliek bez otváracích mechanizmov lámu. Preto umiestnil na bok škatuľky praktický otvárací mechanizmus. Tomu ja hovorím profesionalita.

Čistiť topánky je dôležité, pretože pri tom môžete byť sami. Málokto z rodiny má chuť sa zašpiniť. Máte v rukách rozumné veci. Veci, ktoré majú svoje stále miesto a zmysel na zemi. Robíte činnosť, ktorú robil váš otec, jeho otec a dokonca aj otec otca vášho otca. Skrze tú profesionálne vyrobenú škatuľku na čierny box sa spájame so svojimi mužskými predkami.

Pri čistení topánok si otestujete spoju manuálnu zručnosť. Niekedy v polovici procesu sa určite zahľadíte na svoje ruky. Nie je vyhnutia, musíte odložiť ľavú topánku a vziať do rúk pravú. Je to tak prirodzenejšie. Na ľavú ruku si nastoknete najprv ľavú topánku. Vyčistíte a keď budete siahať po pravej všimnete si, že ste sa ušpinil. Možno si uvedomíte, že vaše ruky sa trochu zmenili, že zosilneli, že sú iné ako pred rokmi. Ľaváci budú asi čistiť v opačnom poradí.

Keď budete odkladať vyleštenú ľavú, prirovnajte ju k pravej, ešte nevyčistenej. Vždy to tak robievam. Upokojí to, získam pocit, že práca ubieha, že už nie je tak ďaleko do konca, že čosi už za mnou vidno.

Po skončení určite uložte topánky pekne vedľa seba. Zavŕšite tak dokonalé dielo. Nádherne vyčistené topánky, mierne lesklé, úhľadne ležiace vedľa seba. Rany na povrchu kože topánok sú zahojené. Možno vám tá chvíľa samoty pri čistení topánok poslúžila aj na prečistenie myšlienok. Možno ste mysleli na to, kde ste boli a kam sa zajtra v týchto topánkach vyberiete. Ktovie. Aj ja som blúdil v myšlienkach všelikde. Čistenie topánok je na to vhodné. Je to jednoduchá a bezpečná práca.

Včera večer som opäť pocítil silu jednoduchých vecí a všedných okamihov. Okolo týchto všedností sa denne motáme.

Ak si ešte na budúce ráno spomeniete na tento článok, pozrite sa na svoje topánky. Ak máte kožené topánky, ste na dobrej ceste zažiť večernú pohodu pri ich čistení.

Zdieľať?

Užite si to, priatelia

Rodinná fotka
Veselé vianoce praje rodina Pilniková

Skoro od počiatku tohto nášho blogu je na čestnom mieste, hneď pod krátkou a teda nepresnou charakteristikou týchto stránok, jedno upozornenie. A práve v týchto dňoch získava na aktuálnosti.

Keď sa tu dostatočne rozhliadnete, zdvihnite hlavu od obrazovky a skontrolujte, či na vás niekto milý nečaká.

Užite si to, priatelia! Do čítania v novom roku 2007.

Zdieľať?

Generiká – dnešná téma v lekárni

Generiká sú dnešnou témou v Lekárni na webe. Čo to je generikum, ako vlastne vznikajú, ako sa líši originál od generika? A môže sa vôbec líšiť? Ak vás to zaujíma, odpovede nájdete v dnešnom článku Generikum je rovnaký liek od iného výrobcu v Lekárni na webe.

Článok vznikol na podnet návštevníka Petra. Ak máš aj ty nejakú otázočku, kľudne do komentárov ako námet na článok.

Zdieľať?

Lekáreň na webe sa oficiálne predstavuje

Mnohí kolegovia hovoria, že profesia lekárnika patrí medzi slobodné povolania. V prieskumoch medzi končiacimi študentami farmaceutických fakúlt sa zistilo, že 80% absolventov chce mať v budúcnosti svoju vlastnú lekáreň. Keď sedia rodičia v aule Alma mater a s dojatím sledujú svoju ratolesť, ako preberá diplom z rúk spektábila, už ho/ju vidia v bielom plášti vo svojej lekárni.

Tak to sú východiská, ktorým sa snažím oponovať a vysvetľovať, že život nie je až taký jednoduchý. Teda snažil som sa. Ešte do nedávna celkom s úspechom. No podľahol som.

Už aj ja mám svoju lekáreň.

Vážení priatelia, zmámi, náhodní návštevníci, rodinka! Slávnostne uvádzam na svetlo sveta svoju:

Lekáreň na webe

Stránky o lekárenstve a farmácii. Obsah stránok je zameraný na bežného zákazníka lekárne, na pacienta, ktorému je jedno, aké latinské pomenovanie má jeho choroba, ale naopak očakáva radu v zrozumiteľnom jazyku. A to je práve to, čo nájdete v Lekárni na webe. Zrozumiteľnú farmáciu pre obyčajných ľudí.

Utorkové články na tomto blogu s lekárenskou alebo farmaceutickou problematikou snáď zotrvajú. Teda určite zotrvajú, pretože Lekáreň na webe je serióznou inštitúciou a nejaký ten humorný úlet je predsa len vhodnejší na osobný web. Aj keď, teraz mi napadla jedna myšlienka… veď uvidíte. Tak, šampanské doštrngalo a začína próza bežného dňa.

Ešte si dovolím pár technických poznámok:

Počas najbližších pár mesiacov budú niektoré články na tomto blogu iba začínať a pokračovanie už nájdete rovno v Lekárni na webe. Holt, nejako tam ten pagerang a návštevnosť dostať musím.

Ak máte pocit, že ste lekárnik a chcete uverejniť občas nejaký ten odborný článok zameraný na laickú verejnosť, ozvite sa. Na honorári sa dohodneme.

Lekáreň na webe je komerčný projekt. Získava financie na svoj chod z rôznych činností. Jedným zo zámerom je odporúčanie mnou preverených internetových lekární. Svoju cenu majú aj odkazy z rovnako zameraných zdrojov. Ak nejakú internetovú lekáreň prevádzkujete, môžeme sa dohodnúť na intenzívnej spolupráci. Už nie jeden lekárnický eShop som rozbiehal, takže skúsenosti sú. Cielená reklama, sprostredkovanie zákazníkov, tvorba originálnych textov, kategorizácia sortimentu, inteligentné články… Veď čo vám budem podsúvať. Ozvite sa, dohodneme sa.

Máte pocit, že vás ešte niečo zaujíma? Môžete využiť priami kontakt cez e-mailový formulár, alebo sa smelo pýtajte v komentároch.

Zdieľať?

Zajace, farmácia, matematika a rum

Macka
Střešní zajíc

Ak ste vyrastali na dedine, určite ste si zamilovali zajace a králiky. Rozdiel v tejto chvíli neriešme, rovnako do toho neťahajme matematiku. Keď si chcete pripomenúť mnohé chvíle s týmito krásnymi, nenáročnými a vďačnými zvieratami, odporúčam web Králík. V sekcii Co dělat když nájdete pôvabne formulované rady pre mnoho situácii, ktoré s králikom/zajacom môžete zažiť. S ohľadom na moju profesionálnu deformáciu som samozrejme okamžite zamieril tam, kde sa dajú očakávať lieky. Preto ponúkam citát o liečbe choroby králikov zvanej kokcidióza:

Králík s kokcidiózou má některý z příznaků:

  • obtížně se pohybuje, kdo by se také pohyboval dobře, když mu je špatně

Prevence

  • krmná směs s kokcidiostatiky – musí se dávkovat přesně podle návodu, jinak se kokcidie nezničí, ale stanou se odolné vůči další léčbě, což nikoho kromě kokcidií nepotěší
  • rum – někteří chovatelé dávají trochu rumu do pití. RUM SE DÁVÁ KRÁLÍKŮM!!! Chovatelům se podává pokud chov postihne pohroma.

Léčba:

  • sulfonamidy – např. sulfakombin, sulfadimidin, ESB 3
  • Baycox – o něco mírnější
  • Salikox
  • dodržování preventivních zásad proti rozšíření kokcidiózy (rum je sporný pro králíky i chovatele)
  • kombinace léčiv – aby si berušky kokcidie nezvykly. Pokud si kokcidie přeci jen zvyknou, je dobré lék vysadit. Kokcidie, zvyklé na pravidelný přísun drogy mají pak dost práce samy se sebou a na nějaké výraznější rozmnožování ani nepomyslí.
  • porážka – účinné, rychlé a konečné řešení.

A prečo do toho matematiku neťahať? Jednak, keď je to zelené a pohybuje sa to, je to biológia, nie matematika a druhak si pamätám, že spočítať ich bol večný problém. Raz na základe exaktnej matematiky sme oplakali jedného strakáčika. Bol tam. Rovnako je jasné, že aj keď na prevenciu potrebujete tak pol deci rumu, miniete fľašu celú. Jednoducho, v prípade biológie sa nedopočítate.

Via Blok Filipa Rožánka » Citát na víkend

Zdieľať?

Dostupný ako web NBU

Národný bezpečnostný úrad (NBU) sa zapisuje po druhýkrát čiernymi písmenami do histórie slovenského internetu.

Prvým nezmazateľným zápisom je univerzálne heslo nbusr123. Toto zoskupenie 8. písmen zľudovelo a stalo sa etalónom pre zaheslovanie priestoru, ktorý nemusí byť až tak tajný. Veľmi elegantne toto heslo použilo SME, keď takto čiastočne sprístupnilo novú verziu dizajnu titulky na pripomienkovanie. Verím, že aj v budúcnosti bude heslo nbusr123 v podobných situáciách hojne používané. Nech sa heslo nbusr123 stane slovenským ekvivalentom Lorem ipsum.

Druhýkrát sa NBU nezmazateľným spôsobom zapisuje do dejín slovenského internetu tým, že stanovil otváracie hodiny pre internetovú stránku. Tento stav trvá už od júla 2006 a z dôvodu absolútnej neschopnosti kompetentných pracovníkov a pracovníkov IT oddelenia/dodávateľa trvá do dnes. Dostupnosť servera je permanentne monitorovaná nezávislou službou. Týmto uvádzam do života ironický povzdych: Dostupný ako web NBU.

Preto vyzývam všetkých priateľov internetu, aby informovali, robili osvetu o tom, aké absurdné kroky robí táto inštitúcia. Chovanie NBU a jeho prístup k internetu považujem za škandálne. Internetové stránky a pravdepodobne celý informačný systém NBU je hanbou slovenského internetu. Pokiaľ by išlo o internetové stránky súkromnej firmy, osobný blog, či eShop, tak je to vec len a len prevádzkovateľa. Bola by to ich hanba a naša škodoradosť. No činnosť tejto inštitúcie je financovaná z daní občanov pracujúcich v tejto krajine, teda aj z daní ľudí, pre ktorých je internet pracovným nástrojom. Celkový stav ešte zhoršuje náplň činnosti tohto úradu:

Národný bezpečnostný úrad je ústredným orgánom štátnej správy na ochranu utajovaných skutočností, šifrovú službu a elektronický podpis

Ako budeme, my, čo sme na sieti už ako doma, vysvetľovať nováčikom, že elektronický podpis je naozaj synonymom pre ochranu dát a identity na sieti, keď si NBU nevie vyriešiť elementárnu ochranu svojich internetových stránok?

Druhý rozmer tejto absurdity je rozmer odborný. Myslím, že súčasťou akéhokoľvek výberového konania na obsadenie miesta IT špecialistu by mala byť otázka: Pracovali ste v roku 2006 pre NBU v oblasti ich internetovej prezentácie a informačného systému? Kladná odpoveď by mala zásadným spôsobom diskvalifikovať ľudí, ktorí majú čokoľvek dočinenia so súčasným stavom internetovej prezentácie NBU. Výhovorky, že robia to čo majú prikázané, len potvrdzujú ich profesionálnu nekompetentnosť a neschopnosť.

O dostupnosti napísali:

Zdieľať?

Diaľnica dokáže zachraňovať hodnoty

Web ma ešte tak neživí, ako by som si to vedel predstaviť (s laptopom pod jabloňou), takže som musel dnes trochu máknť aj v offline práci. I bol som na služobke na východnom Slovensku južnou trasou. Poviem vám, cesta v celodennej hmle po cestách I. triedy je ten pravý presviedčací argument, prečo tam treba tú diaľnicu postaviť.

Veď to poznáte. Tí čo rozhodujú sa väčšinou rozvážajú v autách o výkone poväčšinou cez 150 koní, takže predbiehanie kolóny 2-3 kamiónov nezaberie ani 500-800 metrov. Preto im nejaká diaľnica až tak netrhá žily. No skúste urobiť tento, za normálnych okolností bezpečný manéver, keď vidíte na metrov 80 a svetlá oprotiidúcich zbadáte na takých 200 metrov. To si nelajznete a pekne sa šiniete za kamiónom. Môj autobuso-nákladiak nie je žiadne ořezávátko, takže viem čom hovorím. Taká hmla uzemní aj 150 koňových.

Raz dávno, teda nie tak dávno som nejaký čas jazdil pravidelne 2x týždenne riešiť jednu lekáreň z Prahy do Plzne. A dalo sa to len a len z jedného a prostého dôvodu. Tým dôvodom bola diaľnica. Skrz Prahu cca 25-45 minút, od tabule Praha po tabulu Plzeň za 45-65 minút slušným tempom. Hovorím slušným tempom, s miernym pribrzdením pri pumpe Esso asi na pol ceste. Prítomnosť diaľnice umožnilo zrealizovať pokus o reinkarnáciu obratu lekárne. Bez diaľnice by sme sa na to vykašľali a lekáreň by skončila ktovie ako. Riešiť rovnakým spôsobom košickú, ak by bolo treba, sa za dnešných podmienok nedá. A chýba tak málo.

Ale svitá na lepšie časy. Už sa nejazdí 40km/hod cez Tornaľu a 20 km/hod cez Ožďanské serpentíny. Jen houšť a věčí kapky menší mlha.

Zdieľať?

Skúste pracovať v odbore

Bol som zas po rokoch navštíviť svoju Alma mater priamo v jej najcentrálnejšej budove. Asi štvrtýkrát v živote. S výnimkou jednej príležitosti to boli vždy promócie. Pozvali ma na promócie Pedagogickej fakulty UK. Promovali absolventi špeciálnej pedagogiky a sociálnej práce.

Celý ceremoniál sa z môjho pohľadu, z balkóna, niesol v nostalgickej atmosfére. Viac ako dianie v aule som mal pred očami, ako som tam pred rokmi stál a ako som robil jednotlivé úkony, ako som slávnostne prisahal. Inak, je zaujímavé, že text Spondeo ac policeor si dodnes presne a živo pamätám, aj keď som ich povedal len raz a od vtedy som tie slová nepotreboval.

Zo zadumania ma prebrali až prejavy. Magnifikus okrem iného spomenul, že súčasná doba veľmi nepraje vzdelávaniu. No najviac vo mne zarezonovalo, keď predniesol vetu: “Skúste pracovať v odbore, možno vás to chytí za srdce aj napriek biednemu ohodnoteniu. Je to parafráza, no diskutoval som to s viacerými zúčastnenými a veru pochopili sme narážku rovnako.

Viete, asi tak od štvrtého ročníka na vysokej škole, vďaka investovanej námahe do získavania zápočtov, dodržiavania 100% účasti, absolvovania skúšok, som prišiel k pevnému záveru:

Je zlé niečo vyštudovať a potom nenájsť uplatnenie, no je osobnou tragédiou študovať niečo čo vás nebaví s vedomím, že to nikdy nebudete robiť.

Včera sa k tomu pridalo presvedčenie, že: Je národnou tragédiou, keď učitelia chápu, keď ich žiaci nebudú robiť to k čomu ich 5 rokov pripravovali. Ostáva mi nad tým rozum stáť. Pritom sociálna práca a špeciálna pedagogika nie sú odbory na ktoré by neexistovala spoločenská objednávka. Vychovávať absolventov v týchto odboroch má zásadný význam pre každého z nás. Každý sme členom tejto spoločnosti. No systém evidentne nefunguje, keď si nevieme zabezpečiť, aby naše potreby boli uspokojované.

Zdieľať?