Ako poznáte, že ste ochotný pustiť dieťa na web? Rovnako, ako keď viete, že môžete vášmu dieťaťu zavesiť kľúč od domu na krk.
Dnes už nejde o to, kam dieťa chodí hrať flašovky či kde si čo číta. Dnes je to už o aktívnej účasti decka v diskusiách, v sociálnych sieťach a ak sa zadarí, tak aj o blogovaní a rozsiahlejšom publikovaní. Tomu sú aj prispôsobené nasledujúce postrehy, ktoré kombinujú úlohu rodiča a pokročilého užívateľa internetu.
Budem hovoriť o deťoch tak od 10 do 14-16 rokov mentálneho veku. Sú to naozaj deti a môžete mať akokoľvek pokrokársky pohľad na výchovu, sú to predovšetkým deti. Do 10 rokov by mal rodič pri decku pri surfovaní aktívne sedieť a pri akejkoľvek novej stránke najprv ukázať a uistiť sa, že je OK. Po 16. by už mal byť mladý/mladá pripravený úplne samostatne fungovať v službách webu 2.0. Po 16. sa už Jano ťažko ohýba a nerobím si ilúzie o tom, že by som mal šancu mať jeho/jej, akokoľvek sa to nezdá, ale stále nesvojprávne surfovanie aspoň trochu pod kontrolou.
Ale vráťme sa k tomu skvelému veku staršieho decka, keď už diskusia začína mať hlavu a pätu a rodičovstvo a výchovu si už a ešte nádherne užívam.
Skúsenosť mi hovorí, že je to naozaj ako s tým kľúčom na krku. Aj na webe je to presne o tých istých kategóriách pravidiel:
- Dieťa má vedieť, aké informácie sú súkromné a nemajú opustiť priestor bytu.
- Dieťa má vedeť s kým sa môžem a s kým nesmiem rozprávať na ulici.
- Dieťa má mať dôveru, že rodič nezneužije prístup do súkromia dieťaťa.
- Dieťa sa nesmie báť pritúliť sa pred zlým svetom v rodičovskej náruči.
Súkromné informácie
Na začiatku môžete dať základné pokyny, ale určite na niečo zabudnete. Preto je dôležité, aby som mal prístup do jej konta, ku všetkej korešpondencii. Nejde o čítanie, nejde o špehovanie. Jednak ide o obojstrannú istotu, že dieťa sa naučí ako chrániť svoje súkromie a naopak, rodič vie, čo sa dostáva z rodinného súkromia von. A po druhé, hneď dostane aj prvú lekciu, že na webe neexistuje súkromná informácia.
Ohraničený priestor
Web je nekonečný a neželaný susedia (nevhodná obsah, nevhodný ľudia) sú len na jeden klik ďaleko. Nemá cenu zakazovať stránky. Má cenu naučiť dieťa, ako na prvý pohľad rozpoznať, že sa ocitlo niekde, kde to naozaj preň nie je. Treba ho učiť rozpoznať spam, otravovanie, neželané kontakty a ako sa stýmito a podobnými nepríjemnosťami webu vedieť komfortne vysporiadať. Preto sa pripravte na fúru a hafo vysvetľovania.
Dôvera
Základ vzťahu rodič-dieťa je dôvera. A dieťa musí mať istotu, že aj keď mám prístup k všetkým jeho dátam, tak že ich nezneužijem proti nemu. Dieťa musí vedieť, že jeho súkromie je naozaj jeho a že rodič to súkromie rešpektuje a nehrabe sa v ňom pre nič-za nič. Dieťa by malo dôverovať rodičovi v tom, že mu dáva prístup do svojho súkromia preto, aby ho mohol rodič ochrániť a pomôcť mu, nie ho trestať. Bez tejto dôvery to naozaj nejde. Vo veku o ktorom sa bavíme je už nepredstaviteľné sedieť decku stále za zadkom. A navyše dostáva od rodiča vzor, ako rešpektovať iný názor na svet.
Rodič je miesto istoty
Dieťa by malo mať istotu, že nech urobí, povie, napíše na webe čokoľvek, budem ja ten, kto bude vždy na jej strane a za koho sa môže kedykoľvek prísť schovať. Nájsť rovnováhu medzi detskou ľahkovážnosťou na jednej strane a ustráchanosťou rodiča na strane druhej isto nie je jednoduché. Dieťa sa na webe hlavne učí, takže prúser treba považovať za nevyhnutný. Je ale dôležité, aby dieťa vedelo, že som tu ja, kto ju nakoniec pohladí a uteší šrám na duši a vyžehlí to. Takže keď niečo veľmi zle dopadne, je dôležité, aby sa dieťa nebálo prísť. Je dôležité, aby sa nebálo rozprávať o tom čo robí na webe.
Nie, nie som ani zďaleka dokonalý rodič a tieto pravidlá sú možno len ďalekým ideálom ku ktorému by som sa raz chcel priblížiť. Ale oni medzičasom vyrastú… Byť rodič je neriešiteľný problém.
Prajem si, aby tento text v komentároch podrobovali kritike len tí, čo sú si istí, že im jedno či viac takých 10-16 ročných besne pobehuje ráno medzi kúpeľňou a detskou izbou.
