Dumpingoví kapitalisti počítajú so samozrejmosťou zľavy

Pozor, článok obsahuje kapitalistický pohľad na svet. Po včerajšom obhajovaní ľudí práce musím trochu prispieť k vyrovnaniu narušeného časopriestorového kontinua.

Kapitalisti argumentácii proti odobratiu výnimiek z platenia sociálnych odvodov často ako dôvod uvádzajú, že sa im znížia osobné príjmy.  Keďže som tiež kapitalista, nie zamestnanec, tak nejak som tomu nerozumel. Všetky náklady na výkon mojej práce sú nákladmi mojej firmy a teda sa premietajú do cien, ktoré táto firma účtuje.  Vrátane ceny mojich servisných nákladov, teda aj dobrovoľného poistenia, vrátane tvorby rezerv pre môj sociálny program, vrátane… (už sa dostávame do rodinných záležitostí.) Toto odosobnenie považujem za dôležité z mnohých dôvodov a cenotvorba je len jedným z nich.

Aha, zloženie čísla ceny práce kapitalistu, to je to, čo ma osvietilo. To je ten moment, ten moment, ktorý tu pravdepodobne mnohokrát neštimuje.

Prerod zo zamestnanca na kapitalistu

Som zamestnanec. Vidím to, že dostávam hrubú mzdu a z nej mi ostane v peňaženke mzda čistá. Súčasne vidím, že mi pod rukami vzniká dielo s oveľa väčšou hodnotou. Dokonca vidím, že si majiteľ firmy necháva nadhodnotu. A to teda nie, mám pocit, že by som dokázal to isté, čo robím pre zamestnávateľa, robiť aj sám na svoje triko a všetok zisk by mi ostal. A tak sa prerodím na kapitalistu.

Pasce zdanlivej výhodnosti prerodu

Prvá otázka čerstvého kapitalistu je, koľko budem za svoju robotu účtovať. Prvé čo ma napadne je, že podleziem donedávna zamestnávateľa, teraz už konkurenta s cenou vďaka uskromneniu sa v zisku a tej nadhodnote, čo si kapitalisti nechávajú. Keďže nemusím platiť toľko odvodov vďaka výnimkám, tak to vlastne vykompenzujem. Veď výnimky tu budú naveky. A tak som práve poprel základné pravidlo trvalo udržateľného podnikania – spoliehajte sa na veci, ktoré máte vy v rukách. Všetky riziká v podnikaní totiž pramenia z toho, že sa pohybujete v prostredí plnom vecí, ktoré neviete ovplyvniť. Daňový a odvodový systém bez jachty neovplyvníte.

Ešte horšia situácia nastáva, keď sa na kapitalistu prerodím vďaka dohode s doterajším zamestnávateľom.  Veď je to také lákavé, zmeníme formu (nadpis na zmluve) a ušetríme obaja na cene práce. Veď výnimky tu budú naveky. Ale dnes, v momente, keď mne výnimka padne, kontrakt stále platí. Čo bolo pred týždňom výhodné pre objednávateľa/zamestnávateľa a aj pre mňa kapitalistu, sa zrazu na jednej strane zásadne mení. Mysleli ste na to v posledných paragrafoch kontraktu? To je to miesto, kde má byť myslené na zmeny zliav, ktoré spoločne dostávate od tretej strany.

Celé zle je to, ak do ceny kontraktu nezapočítate ako pevnú súčasť odmenu pre seba. Skutočne čistú odmenu pre seba! Teda číslo, ktoré potrebujete aby ste žili na nejakej rozumnej úrovni, aby ste zaplatili za elektrinu v byte, dve-tri hypotéky k tomu a tak podobne.  Ak počítate s tým, že si svoju odmenu navýšite do nevyhnutnej výšky vďaka využitiu účtovných šikovností na úkor nákladov je to celé zle. A tu je zakopaná pointa, ktoré ženie argumentáciu proti výnimkám vpred. V kontraktoch chýba predvídavý vankúš, ktorý ochráni odmenu pre seba v prípade, že sa zmenia podmienky na trhu pre firmu.  Spomínate, ako som horevyššie spomínal to odosobnenie?

Zadarmo ešte nikto nevečeral

Myslite na to, keď určujete cenu zákazky. Myslite vždy v maximálne možnom hrubom variante. Berte výnimky, zľavy len ako príjemné bonusy. Tak ako má byť pre zamestnanca dôležité, aby jeho hrubá mzda bez prémii ho uspokojovala a prémie boli len niečím výnimočným, tak aj pre kapitalistu má byť cena na kontrakte to, čo plne pokryje všetky, teda skutočne všetky náklady vrátane nejakého čísla, ktoré ste si určili pre seba. A následné účtovné šikovnosti, zužitkovanie výnimiek v zákone berte len ako príjemný bonus za vašu inteligenciu. Je to koniec-koncov zas len odmena za prácu, ktorú ste museli vykonať, aby ste sa k plodom výnimiek dopracovali.

Áno, a potom je tu ešte konkurenčné prostredie, ktoré vás núti hľadať kompromis v tom čo som napísal v tomto článku. Preto je dobré byť mimo konkurencie. Ponúkať jedinečné veci, jedinečnú kvalitu, jedinečnú pridanú hodnotu… Ale to už je celkom iný príbeh.

Ešte stále nechcete byť obyčajní ľudia – zamestnanci – o ktorých sa stará zákonník práce?

Zdieľať?

Zamestnanci, nevadí vám zvýšenie daní zaplatených štátu o 10%?

Ekonomickí experti radia nerušiť všakovaké výnimky v sociálnych odvodoch, ale namiesto toho prispieť štátu o 10% viac zvýšením zdanenia spotreby. Radia totiž zvýšiť DPH o 2 percentuálne body. Tieto dva percentuálne body zodpovedajú pri základe 19 percentuálnych bodov práve 10,5 percentám.

Áno, chce to matematický počet základnej školy, aby sme si spočítali, ako to skutočne myslia tí, čo sa postavili proti umravneniu výnimkového systému v odvodoch.

O DPH, aby to aj moje deti pochopili

Dnes je DPH 19%. Ak niečo stojí 100€ bez DPH, tak s DPH je to 119€ na pulte pre zákazníkov. Z toho je 100€ predajná cena tovaru a 19€ hodnota DPH pre štát.

Zvýšenie na 21% znamená, že ak niečo stojí 100€ bez DPH, tak potom bude stáť 121€ na pulte pre zákazníkov. Z toho je 100€ predajná cena tovaru a 21€ hodnota DPH pre štát.

O koľko percent sa zvýšila DPH, ktorú dostane štát? 21€/19€*100%=110,5% Hodnota zaplatených daní sa zvýšila o 10,5%

Tak, tak, to je život, to sú percentá. Naozaj chcete platiť o 10,5% väčšie danie? Má štát dostávať o 10,5% viac?

Poučenie z reality o zdanení spotreby

DPH neplatíme všetci. Všetko to, čo je firemné  a používané na firemné účely sa nakupuje bez DPH. Firemný laptop, firemné auto, firemný dáždnik, firemný gril… Naproti tomu, všetko to čo máte doma v domácnosti, od potravín po chladničku, od laptopu po auto nakupujeme s DPH.

Výnimky z odvodov naproti tomu majú len vybrané skupiny obyvateľov, ktorí v tom vedia chodiť a zvolia si to správne pomenovanie svojho príjmu. Slovo mzda to rozhodne nie je a bežní zamestnanci medzi využívateľov výnimiek z platby odvodov rozhodne nepatria. Áno, tí zamestnanci, ktorí v tom vedia chodiť, tí si vedia k výnimkám dopomôcť. Ale chcete byť za hlupáka, len preto, že na to nemáte žalúdok?

Skutočne nerozumiem, že sa zamestnanci neozývajú voči tomu, že experti chcú namiesto opatrení, ktoré ich nepostihnú zaviesť opatrenia, ktoré na zamestnancov dopadnú na 100% a úplne na všetkých. Alebo si naozaj myslíte, že o 10,5% vyššiu DPH určenú pre štát predajcovia nepremietnu do cien?

Prečo by to robili? Veď s depehačky  obchodníci nič nemajú! Je to čistý príjem štátu. Príjem (respektíve zisk) obchodníka je rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou a to hlavne v číslach bez DPH.

Teraz je ten čas na pripomienky

Viete, teraz je ten čas na pripomienky. Tak ako reptajú výnimkoví živnostníci a supervýnimkoví poberatelia autorských honorárov, tak by mali naopak teraz reptať proti nim tí, čo solidaritu v sociálnom systéme platia aj za nich. Keď budú zákony schválené, ostane už len možnosť štrajkovať a to už bude na demokraciu neskoro. Už to nebude o návrhu, o diskusii, o argumentácii, o nájdení koncenzu a akceptácii väčšinovej vôle.

Demokrati šancu na diskusiu nikdy neprepásnu. Preto je skvelé, že návrhy Mikloš s Miháľom predniesli dopredu na diskusiu. Preto je škoda, že premiérka sa z prebiehajúcej národnej diskusie poučila tak, že nabudúce budú rovno prednesené hotové riešenia.  Akoby príliš rýchlo niektorých demokratov prešla trpezlivosť so svojim národom a svojimi novinármi.

Pod čiarou: Text rozporuje  dosiaľ hypotetické návrhy ekonomických expertov na zvýšením DPH z 19% na 21%. Môže to byť na 20%, môže to byť na 22%. Dnes to nikto nevie povedať s určitosťou. Isté sú len tie dopady na všetkých verzus na výnimkárov. Autor sympatizuje s pravicou a za text, ktorý sa od prvého po posledné písmeno zastáva ľudí práce si udelil trest desať klikov. S percentami sa dá všelijako čarovať, preto si autor udelil ďalších 10 klikov na vyše.

Zdieľať?

Tesný pomer v akýchkoľvek voľbách a vyspelosť demokracie

Myslím, že to skôr hovorí o miere slobody v spoločnosti. Ľudia sa neboja zastávať aj menšinový postoj v presvedčení, že bude šanca na jeho premenu na väčšinový. Sú si istí, že ak sa nezadarí, nebudú postihovaný keď prehrajú.

Nemyslím si, že by tesný výsledok alebo ich kumulácia viackrát po sebe hovoril niečo o vyspelosti demokracie. Mieru vyspelosti demokracie chápem trochu inak.

  1. Základným, bazálnym stupňom vyspelosti demokracie je, že počas vymedzeného času víťaz nezmení pravidlá vďaka ktorým zvíťazil a po skončení dopredu dohodnutého vymedzeného času víťaz umožní opäť nanovo určiť pomer.
  2. Mierou vyspelosti je potom už len podiel množstva otázok, ktoré sa riešia novým a novým ustanovením pomeru a množstva autokratických rozhodnutí víťaza.

Aby to aj moje deti pochopili: Čím častejšie dá víťaz hlasovať (a namiesto rozhodnutia len riadi proces rozhodovania), tým vyspelejšia demokracia.

V tejto súvislosti mi ešte napadlo, že ideálna spoločnosť nie je spoločnosť extrémov. Teda vysoká miera vyspelosti demokracie ako extrém by nebola komfortnou demokratickou spoločnosťou a teda ani ideálnou spoločnosťou. Víťaza sme si volili tak trochu aj preto, aby dokázal byť zodpovedný za nás a rozhodoval on za nás. Ideálna spoločnosť je o rovnováhe, istote a pohodlí. Možno aj o ďalších prívlastkoch príjemnosti. Napríklad aj jednoduchosť a bezstarostnosť by medzi ne mohli patriť.

(Časť z textu vzniklo pôvodne ako f-komentár)

Zdieľať?

Google zabije pravá ruka zatiaľčo ľavá ho bude hladkať

Smrteľný agens Googlu odhalený. Keď raz Google prevalcujú úplne všade, bude to pre to, že nie je schopný skoordinovať ľavú a pravú ruku.

Prišiel mi od Google Latitude e-mail, že jeden z mojich g-talkových priateľov chce chce sledovať  moju polohu. V tom e-maile sa píše:

Learn about or start using Latitude
Go to http://www.google.com/latitude

View the sharing request
From your phone, open Google Maps and select Latitude from the menu. On your iPhone, go to the link below.

From your computer, click the link below to open iGoogle and view the sharing request in the Latitude gadget.

http://m.google.com/latitude?dc=lati

Ani po 4 hodinách nikde, ani na Androidovom telefóne, ani na iGoogle sa mi neobjavila jeho žiadosť v žiadnej podobe, nie to ešte v podobe, ktorú by som mohol potvrdiť na jeden klik.

Toto nie je jediná nedotiahnutosť v riešeniach od Googlu.  Super služby, ale vždy im niečo málo, drobné chýba. Tak drobné a tak obrovsky rozhodujúce.

V E-mail aplikácii Google Apps je možnosť s e-mailu vyrobiť event do Kalendára. Ale volanie aplikácie končí hláškou o tom, ako som neprihlásený do konta z ktorého aplikáciu volám. Už niekoľko týždňov!

V Androide je možné do mapy natiahnuť Moje mapy. Ale na pridanie položky  (fotka, čeknutie, poznámka…) do tejto mojej mapy si musím otvoriť nový program – Editor na moje mapy.  Keď fotím do Buzz na telefóne, dokáže tam vložiť autoimaticky polohu, fotku automaticky nahrať do Picasa albumu. Ale tam sa už poloha neprevezme.

O nemožnosti nepreviazať pomocou geolokačných dát obsah v aplikáciách Buzz, Moje mapy, Picasa album, Latitude a My places asi škoda hovoriť. Pritom pri troche dataminingu by tretie aplikácie ako Gowalla a spol nemali najmenšiu šancu. To isté v bledo ružovom si vlečie za sebou už pomaly rok Google Reader, Google Profile,  Buzz a Sidewiki pri zdieľaní obsahu internetových stránok.

Hovorím, detaily, ale vytvárajúce priepasti. Tie služby sú sami o sebe skvelé, vždy špičkou vo svojej kategórii. Ale ich spolupráca je optikou dnešných dní tragická a akoby z minulého storočia. Práve kvôli tej špičkovosti je mi smutno sa pozerať na to, ako získavajú masovú obľubu konkurenti, ktorí dokázali kvalitne pozliepať odpadky a služby bez rozumnej funkcionality.

Jo tie dáta tam sú, ale nikto ich nevidí. A vraj vyhľadávač? Nuž, vyhľadať dáta a rovno ich zobraziť je evidentne menší kumšt ako pomocou tretích dát (URL, GPS, obraz…) vyhľadať súvislosti. Google je taký nejaký stále dvojrozmerný, kým ostatný svet (teda Facebook) už začína budovať tri- a viac-rozmerné virtuálno.

Pod čiarou: Po prečítaní posledného odstavca mi tak napadá to o tom mŕtvom koňovi. Znie to podivne – Google vyhľadávač je mŕtvy kôň. Brr. To by bol vývoj ťažkou regresiou. Asi prehodnotím kritériá pre označenie koňa za mŕtveho 😉

Zdieľať?

Bodlér písal o dnešnom mestskom turizme

Uvažoval som, ako začať tú časť o Ríme a Pise a Benátkach. Hlavne o tých Benátkach. A Vitalia to napísala tak, ako som to aj ja prežíval:

Už okolo deviatej Paríž mizne – uvoľňuje miesto chaosu, ruchu a hluku. Tisícky ľudí obliehajú pár bodov, ktoré majú zakrúžkované červenou v turistických sprievodcoch. Predierame sa cez hlúčiky afrických predajcov náramkov “na počkanie”, fľašiek s vodou a imaginárnych symbolov romantického Paríža. A predstavujem si, aké to tu asi bolo pred 100 rokmi…

Bretónsko: Road trip s vôňou domova. Blog – Vitalia Bella (blog.sme.sk).

Keď som prešiel podlubím a postavil sa na okraj námestia Sant Marco v Benátkach, spomenul som si na Bodlérove (Charles Baudelaire – wiki) básne.

Do Benátok sme prišli okolo obeda, postavili sme stan a šli na to. Autobusom (lístky, mapku, čísla, odchody sme dostali ako samozrejmú súčasť ubytovacieho procesu) z kontinentu na benátske ostrovy to bolo jednu-dve zastávky (závisí od toho, koľko kto mával, zastávky sú v Taliansku zásadne na znamenie), potom po diaľnično-železnično-chodníkovom moste a už sme vchádzali do turistického chřtánu. Toto české slovo aj zvukomalebne vyjadruje čo sa na vstupe do Benátok nachádza. Veľká stanica, ktorú nikto z Benátčanov takú veľkú nepotrebuje. Obrovské parkovacie domy, ktoré sú pre Benátčanov nepoužiteľné.

V Benátkach by som vedel žiť. Povedal som to, keď sme sa od autobusovej stanice cieľavedomo vydali inou cestou k námestiu San Marco ako ukazovali šípky.  Vľavo sú turistické Benátky, vpravo sú tie Benátky,  po akých doma snívate. Kanály miesto ciest, poloprázdne rozpálené uličky,  tichý a chladný kostol Sant’Angelo Raffaele, ulice miesto kanálov, lode nákladiaky, lode sanitky, lode taxíky, lode MHD.

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Trochu sme sa zatúlali, no podľa inštinktu, slnka a navigácie pre peších v mojom Androide sme sa dostali na nábrežie a potom až na námestie San Marco. Ček, odfajknuté, videné, očuchané, prechodené, boli sme tam. To je presne ten zážitok z tohto miesta. Hlboký zážitok mám z jeho ošarpanosti fasád, zahnusenosti odpadkami, smradľavosti holubov a unavenosti turistov. Toto je pre mňa Piazza San Marco – Venetia.

Naozaj perfektný zážitok. Keby mi to niekto rozprával, nie, to by nebolo nikdy ono. Úplne bez irónie, to treba odchodiť, aby ste mali ten  autentický pocit z daného miesta. Som veľmi rád, že som to mohol zažiť. Bol to skutočne silný pocit – stáť na tom námestí, v kontexte toho miesta a ľudí na ňom. Keď som z Pisy posielal Buzz-fotku naklonenej veže vrátane davov v okolí a komentoval som to slovami Kontext je dôležitý, mal som na mysli práve tento kontext. Dnešný kontext miesta.

Keď niekam ideme, keď plánujeme cestu, plánujeme ju akoby do minulosti. Ale ani jedno z tých miest v tej minulosti nie je. Sú tu a dnes a sme tam my všetci navôkol. My by sme len chceli navštíviť Benátky z čias gondoliérov alebo Shakespearovho Benátskeho kupca či Fórum Románum a zahliadnuť tam Cézara. Keď tam prídeme, tak práve vytvoríme realitu a históriu toho miesta. Ak máte radi kvantovú fyziku, nemusím vám to ďalej približovať. Pre vás normálnych – tým, že ste tam, že sa na to pozeráte, vytvárate to miesto, ktoré ste navštívili a preto nikdy nespoznáme aké to bolo vtedy.

Bez toho, aby ste tam aspoň raz boli, nikdy nezažijete ten kongeniálny pocit, keď pri pohľade na fotky v knihe, či zábery vo filme zvoláte Tam sme boli a pocítite niečo, čo jednoduchý farmaceut nikdy nedokáže vyjadriť. Je to proste skvelé. Je to dôvod, prečo odpovedajú starí ľudia na ponuku vrátiť sa do mladosti slovom nie.

Akokoľvek, ako som spomenul, v Benátkach by som vedel žiť. Myslím, že je to miesto, kde by som chcel chvíľu s nimi žiť. S tými ľuďmi a najmä s tými Benátkami. To mesto musí fungovať fantasticky zaujímavým spôsobom. Fungovanie mesta ma vždy fascinuje a Benátky sú zas inak iné, ako akékoľvek iné mesto.

Z námestia San Marco už nasledovala štandardná cestička všetkých mestských turistických destinácii smerom späť k autobusovej stanici. Pražská kráľovská cesta v bledo sivom a žltom. Zaujímavé na nej bolo hádam len to, že len pol sekundy a dva centimetre chýbali, aby som sa okúpal v mori v Benátkach. Sadal som si na schody na okraji kanála a ten schod na Fondamenta de la Preson zákerne nevyzeral ako dokonalo šmykľavý. No turista v groteske bez pointy čľupnutia bol zo mňa.

Text patrí do série mnohých článkov, ktorých spoločným pozadím je cestovanie do Talianska, po Taliansku a z Talianska. Píšem pozadím, pretože mnohokrát bola tá cesta len možnosťou (a dnes už môžem prezradiť, že aj zámienkou) ako zažiť, vyskúšať, spraviť niektoré veci ( v tom najvšeobecnejšom zmysle slova vec). Táto séria nemá nejakú chronológiu, no ak veľmi chcete navrhujem vám pokračovať…

Podnetné premiestňovanie telesnej schránky

Zdieľať?

Nedorozumenie sa šíri geometricky

Nedorozumenie sa nikdy nedá vysvetliť. Akékoľvek vysvetľovanie pozadia vzniku nedorozumenia ho ďalej len a len zamotá. V následnom rozmotávaní sa objavia ďalšie nedorozumenia.

Preto sa nesnažím nedorozumenia, ktoré brzdili dopracovanie sa k riešeniu,  vysvetľovať. Pragmaticky trvám na tom, aby sme sa konečne dopracovali k použiteľnému riešeniu. Hrabať sa v tom, kto a kedy prepočul spojku, či zmenil privlastňovacie alebo ukazovacie zámeno, riešenie neprinesie.

Životná skúsenosť mi ukázala jeden neblahý dôsledok tohto prístupu. Ľudia považujú nevyjasňovanie nedorozumení za automatické priznanie viny. S ich neschopnosťou pochopiť vyslovený alebo písaný textu dokážem žiť.

Text vznikol… Nuž, uložil som si práve, že desaťkrát napíšem: Drž sa svojich zásad! Drž sa svojich zásad! Drž sa svojich zásad! Drž sa svojich zásad! Drž sa svojich zásad! Takže už viete prečo vznikol. Snažil som sa jedno nedorozumenie trochu vysvetliť.

Drž sa svojich zásad! Drž sa svojich zásad! Si dosť starý na to, aby si vedel, že sa máš držať svojich zásad!

Drž sa svojich zásad! Drž sa svojich zásad! Že ja som sa nedržal svojich zásad. Nuž, keby som bol býval bol… Veď to poznáte, keby bolo keby, nebol by potravinový problém v Čechách a na Slovensku by sme mali na každom rohu kožušiny zo psa.

Zdieľať?

Keď napíše novinár "ak by sme", mal by vrátiť novinársky preukaz

Namiesto toho, aby si dohodli policajnú asistenciu, oslovili nejakého vyslúžilého rely-pretekára a dôsledky na čas dojazdu nepredpisovej 160 skutočne otestovali, prispeli zas len teoretizovaním školáka štvrtej ľudovej.

Co jsme testovali? Změřili jsme čas, za který se dá daná trasa ujet přesně podle předpisů. A pak jsme vypočítali, kolik času bychom získali, kdybychom riskovali a jeli rychleji (na silnici o 20 km/h a na dálnici o 30 km/h více, než je povoleno). Výsledek byl až překvapující. Riskováním a porušováním předpisů by se dalo získat na šesti vytipovaných trasách jen pár minut.

Test: rychlou jízdou ušetříte jen pár minut – iDNES.cz

Ono by sa totiž mohlo ukázať, že súčasťou trasy je aj posledná míľa so semaformi a pri vhodnej štatistickej chybe by z teoretickej štvrťhodiny na trase Praha-Brno mohlo byť reálnych 30-50 minút, čo je už pomaly 30% úspora času. Neviem a od novinárov sa vyvrátenie môjho dohadu rozhodne nedočkáme.

Mimochodom, pravidelne sa upozorňuje na stres s vysokej rýchlosti. No rovnako pravidelne sa zabúda na nudu zo 130 na slovenskej D2. Tá je pritom rovnako riziková. Človek sa zamyslí, zahľadí do diaľky…

Zdieľať?

Keď napíše novinár “ak by sme”, mal by vrátiť novinársky preukaz

Namiesto toho, aby si dohodli policajnú asistenciu, oslovili nejakého vyslúžilého rely-pretekára a dôsledky na čas dojazdu nepredpisovej 160 skutočne otestovali, prispeli zas len teoretizovaním školáka štvrtej ľudovej.

Co jsme testovali? Změřili jsme čas, za který se dá daná trasa ujet přesně podle předpisů. A pak jsme vypočítali, kolik času bychom získali, kdybychom riskovali a jeli rychleji (na silnici o 20 km/h a na dálnici o 30 km/h více, než je povoleno). Výsledek byl až překvapující. Riskováním a porušováním předpisů by se dalo získat na šesti vytipovaných trasách jen pár minut.

Test: rychlou jízdou ušetříte jen pár minut – iDNES.cz

Ono by sa totiž mohlo ukázať, že súčasťou trasy je aj posledná míľa so semaformi a pri vhodnej štatistickej chybe by z teoretickej štvrťhodiny na trase Praha-Brno mohlo byť reálnych 30-50 minút, čo je už pomaly 30% úspora času. Neviem a od novinárov sa vyvrátenie môjho dohadu rozhodne nedočkáme.

Mimochodom, pravidelne sa upozorňuje na stres s vysokej rýchlosti. No rovnako pravidelne sa zabúda na nudu zo 130 na slovenskej D2. Tá je pritom rovnako riziková. Človek sa zamyslí, zahľadí do diaľky…

Zdieľať?