Autorské práva v úplnej riti

Sám autor knihy sa podieľa na šírení odkazov na ilegálnu kópiu rozhlasovej hry (natočenej podľa jeho románu) uloženú na internete.

Aký lepší dôkaz neudržateľnosti súčasného stavu v legislatívnej úprave autorských práv ešte potrebujeme?

Navyše je tu absurdný tok peňazí. Producentom obsahu evidentne nedochádza, že ak nechcú, aby sa ich obsah používal zadarmo, musia umožniť ľuďom nechať si zaň zaplatiť.

Do mojej zbierky autorskoprávnych absurdít mi týmto pribudla jedna z tých väčších perál. Žiaľ, som presvedčený, že ešte nejedno debilné riešenie nebolo vyskúšané. Takže kým dôjde na tie rozumné, ešte nejaký ten čas uplynie a niekoľko autorov poukáže na idiotizmus súčasného stavu.

Pod čiarou: Upresnenie nadpisu pre anatómie znalých čitateľov – pri pohľade per rectum by ste mali autorské práva hľadať niekde v oblasti apendixu.

Zdieľať?

Prvých sto dní – prvá iterácia k normálnosti

Na rozdiel od samozrejme mnohých, som stále v očakávaní dobrých vecí budúcich. Súhlasím s Pavlovými slovami:

Ak by sa vyskladala finančná hodnota všetkých podozrení z korupcie, rodinkárstva a konfliktov záujmov ľudí súčasnej vlády, v porovnaní s kradnutím z posledných rokov, sú to nezmysly. Iba nahradenie jedného predraženého PPP projektu vlády Roberta Fica za racionálnejšie stavanie diaľnic ušetrí Slovákom stovky miliónov eur.

Cynicky povedané, ak má byť daňou za zastavenie plytvania desaťročia neštandardne vyriešená bytová situácia jedného politika, je to síce smutné, no pre daňových poplatníkov je to stále dobrý obchod.

Chvála Ivety Radičovej | Slovensko | Ekonomika | eTREND

Už hodný týždeň ak nie dva uvažujem, ako sa vnútorne vysporiadať so súčasnou vládou. Chváliť? Kritizovať? Vyzobať zrnká? Po 19 rokoch môjho volebného práva to nie je  tentokrát výber menšieho zla, ale konečne možnosť, ako by to malo podľa mňa v štáte vyzerať.

Chváliť sa nedá, bolo by to proti môjmu presvedčeniu. Všetci majú svoje občianske preukazy, sú svojprávny, nevidím najmenší dôvod nekriticky obhajovať kolektívne ich kroky. Navyše by to bolo pokrytectvo, keďže za takto ideologicky podfarbenú pochvalu by mi stála tak akurát 1/4 koalície. Zvyšok mi  nie je sympatický ani len trošíčka.

Kritizovať v duchu predchádzajúceho odstavca sa tiež nedá. Nejaké dve-tri jednoznačné pozitíva tam vidím. Sú tam skutočne vykonané dobré veci.

Vyzobať zrnká by sa mi asi najviac páčilo. Predsa len, ako som bol býval bol spomenul, zaujíma ma pragmaticky len a len program a konkrétne zámery. Ale ani toto vyzobávanie sa mi nepozdávalo. Predsa len oproti perlám by sa našlo pár vyzobaných odporností. A kto povie či je viac nastúpená cesta k odvodovému bonusu alebo eticky pochybný profil štátneho tajomníka?  V kontexte dnešných dní a mojej neobľuby kompromisov pri použití vyzobávacieho hodnotenia naozaj neriešiteľná otázka.

Ale spôsob, ako si ohodnotiť po 100 dňoch túto vládu som predsa len našiel. Pri čítaní odcitovaného komentára mi to preblesklo mozgomňou.

Ako prvá iterácia naplniť programové vyhlásenie vlády a predvolebné predsavzatia je to dobré.

Ešte môžu mať k dispozícii 3 priblíženia sa. Aby sa to ambiciózne programové vyhlásenie naplnilo, istotne ich spotrebujú všetky bezozvyšku. Neviem ako sympatizanti zvyšných strán, ja SaS tento iteračný vývoj doprajem. Myslím si totiž stále, že je to pre mňa  v tejto prvej iterácii dobrý obchod.

Táto iteračná pochvala má jednu výhodu. Pointou je, že to, čo je dnes možné ohodnotiť ako ešte akceptovateľné pre to, aby vôbec mohlo dôjsť na veci ešte lepšie, bude o rok štandardom pre porovnávanie. Čo v prvej iterácii považujem za megaúspech, bude o rok nastavenou latkou.

Pod čiarou: Prosím ctených čitateľov, aby si uvedomili neúprosnú matematiku. Spomínané dobré je dobrým v zmysle môjho videnia ideálnej slovenskej spoločnosti a ideálnej formy štátu. Môjmu videniu sveta zodpovedá len 25% koalície a po započítaní opozičných sympatizantov je samozrejmé, že patríte medzi cca 85% inak zmýšľajúcich čitateľov týchto riadkov. Nie som platený za to, že týchto 85% mám presvedčiť, že sa mýlia. Preto som komentáre uzavrel a nebudem tentokrát reagovať ani na Facebooku.

Zdieľať?
Publikované v Nezaradené

Mnohé je už v politike 2.0, ale stále to nestačí

Novinár z najväčších  si otvoril klávesnicu na súčasných politikov z radov blogérov. Veď kto je viac ako šéfredaktor veľkého SME? Hádam už len jeho zástupca.

Ja si z dovolením teda otvorím článok na blogu na novinárov. A rovno na tých najväčších. Viete, to sa takto zídu dva dementné články a to potom blogér nevie, kde v písaní prestať.

Zdá sa, že absolútne iný prístup (v priemere a všeobecne) k novým médiám zo strany súčasnej koalície nestačí. Teda ako komu.

Kde sú tie časy, keď sa z blogov Sulíka, Mihála a ďalších šírila čerstvá energia a sebavedomie do najvyšších miest blogosféry, Facebooku a diskusií.

Blogeri | Médiá | ekonomika.sme.sk.

Odpoveďou, kde sú tie časy, nech je prehľad ostatných príspevkov na blogoch koaličných politikov.

Richard Sulík ostatný článok 27.9.
Jozef Kollár ostatný článok 16.10.
Igor Matovic 5.10.
Martin Chren 8.10.
Kamil Krnac 16.9.
Ondro Urban 19.9.
Robert Mistrík 6.10.
Natália Blahová 26.9.
a mnohí iní.

Re: Blogeri. Blog – Natália Blahová (blog.sme.sk).

Stačí? Nestačí pre toho, kto nedokáže rozpoznať rozdiel medzi prístupom dnešnej koalície a minulej k blogom, sociálnym sieťam a k diskusii o budúcich riešeniach. Nestačí pre toho, kto nechápe zákonitosti obsahu na blogu. Vrátane pravidiel, čo na blog nepatrí. Nestačí pre toho, kto má problém urobiť si elementárnu rešerš vo svojej RSS čítačke.

Ale nechcem od zástupcu šéfredaktora najväčšieho mienkotvorného slovenského denníka veľa? Veď evidentne nerozozná blog od článku, článok od statusu a blog od konta na Facebooku. Ach jo!

Nie, nechcem! Táto novinárska nevzdelanosť totiž má svoje neblahé dôsledky. Postreh z nedávnych dní: Keďže novinár nedokázal rozoznať nahodenie myšlienky do pľacu blogosféri/f-priateľom od oficiálneho zverejnenia ministra, sám tým prinútil politika-blogéra byť sterilnejším a urobiť čistku medzi f-priateľmi. Politik začal prísnejšie dbať na pravidlá, čo na blog patrí a čo nie a  v duchu pravidiel pre spravovanie verejného a súkromného f-profilu politika sa začal správať.

A kruh sa uzavrie. Pre splnenie svojich domácich úloh tak už novinárovi nestačí obraziť 5-6 blogov a svoj f-profil z pohodlia redakcie. Novinári zrazu musia zas používať obvyklé pracovné metódy. Tak sa posťažujú a vytknú politikom, že sa v prostredí nových médii nesprávajú ako pred voľbami.

Určite, dalo by sa aj viac. Vždy sa dá ja viac. Bolo by určite príjemnejšie, ak by politici venovali moderným internetovým komunikačným nástrojom viac času. Ale čo by robili potom novinári? 😉 A čo na to tie časti cieľovej skupiny, ktoré na internete nie sú? To by novinári zas kritizovali, že je vláda zahrabaná na sieti?

Farizejstvo ako z Knihy kníh

Novinár – komentátor si zdupľoval požiadavku na obsadenie kresla ministra odborníkom navyše aj otázkou etiky. To je samozrejmé a tvrdím to už dávno, že etické a morálne kvality majú byť u politika na vysokej úrovni. No zaujímavý je kontext tejto konkrétnej etickej požiadavky.

Ocitol sa v konflikte záujmov. Ako minister by mal napnúť všetky mozgové závity, aby diery v zákonoch, na ktoré prišiel v minulosti, urýchlene upchal.

Preto sa právom od ministra Mihála očakáva nielen to, že prestane popularizovať svoje tipy, ale že sa stane ich najtvrdším oponentom. Tak bude jeho ministrovanie eticky obhájiteľné.

Za ruku s Mihálom | Redakčné | komentare.sme.sk.

Tu je vidieť ako aj bohatosť blogovania a vypisovania f-statusov nepomôže novinárom v splnení si svojich rešeršných domácich úloch. Inak by vedeli, že existuje verejné vyhlásenie, že Jožovým hlavným záujmom je tie diery zaplátať.  Dokonca by stačilo, aby sa novinár rozpomenul na svoj vlastný rozhovor s dotknutým politikom.

Ale dobre, predsa len, boli to len slová, slová, slová a skutky by mali hovoriť za všetko.

Keď 1+1 strápnia novinára

V momente, keď prišli na stôl prvé záplaty v podobe zdanenie a zodvodnenia príjmov bez ohľadu na ich pomenovanie, bolo to novinármi kritizované. Naozaj nechcem strápňovať priamo Štulajtera vyhľadaním jeho slov, tak píšem novinármi.

Aby aj náhodne okoloidúci novinár pochopil: Keď na stole pristáli činy, boli odmietnuté a všetci by boli najradšej, keby ostalo len pri slovách a planých rečiach. Aby sa na ich výnimky zabudlo.

Pritom, ak by si aj Štulajter bol býval bol naštudoval Jožove vyhlásenia, našiel by medzi nimi to, keď hovorí, že tie diery, ktoré popisuje vo svojej knihe chce ako poslanec/minister zaceliť.

Jeden to zdrojov mohol byť aj jeho Facebook profil. A v ňom to dávno bolo a kým si to novinári neposrali dedinským prístupom ku kuloárnym informáciám, mali k tým informáciám prístup.

Rozporuplné pocity

Čerstvo preškolený komentátor na hovorcu hneď z kraja svojej kariéry spomenul, že sa novinári nedokážu zžiť s tým, že nová pravicová koalícia nepostaví spoločnosť pred hotovú vec. Bral som to ako arogantné vyhlásenie prebehlíka, čo rýchlo zabudol, že komentátorom bol. Nie, má pravdu.

No napriek tomu, že tu máme podivnosti medzi novinármi, bol by som nerád, aby sa začali objavovať schválené zákony, o ktorých diskutovali len kmotrovia a ľud sa o nich dozvie až zo zbierky zákonov.

Prístup súčasných politikov je zásadne iný. Ale určite by sa dalo aj viac. Nezaspime na bobkovom liste.

Pod čiarou: Keď Sulík nadhodil, že počká kým ľud nájde diery v zmluvách vystavených na webe a využil tak obvyklý prístup 2.0 spoločností, to bolo prekvapených ksichtov. Keď poslal hromadný mail ako výzvu na prejavenie záujmu o rôzne štátne posty, to bolo buchotu, čo sa mnohým hlavy odšraubovali z neveriaceho krútenia sem a tam.  Koľkí novinári majú RSS s Matovičovými, Sulíkovými (a ďalších) komentármi z portálu sme.sk vo svojich čítačkách? Miháľove ministerstvo už má f-stránku hádam už aj na doplňovanie hajzláku.

Nie je to náhodou tak, že novinári si akosi nevšimli, že sa na tej sieti aj niečo deje, lebo netušia kam sa majú pozrieť?

Zdieľať?

Kauza políciou ukoristených servrov z júna 2007 ďalej pokračuje

Zdá sa, že disky webhostingovej firmy Websupport boli polícii po celé tie dva roky na dve veci.

Sudkyňa študentov oslobodila spod obžaloby z dvoch trestných činov, pretože sa podľa nej nepodarilo dokázať, že práve oni viedli útok na NBÚ.

SME.sk | Súd oslobodil dvoch údajných hackerov z útoku na NBÚ

Rozsudok ešte nie je právomocný, prokuratúra sa vraj odvolá.

Zdieľať?

Prečo je klient s rozpočtom 80€ mesačne zlé riešenie

Pokúsim sa odkryť trochu konzultačnej a podnikateľskej matematiky. Konzultantom ukážem, ako si zrátať hodinovú taxu a možno niektorí z ostatných čitateľov aj uvidia, prečo má práca svoju cenu.

Bradatý guru česko-slovenského SEO nadhodil do pľacu dieru na trhu v oblasti SEO služieb. Ponuka, čo sa neodmieta: Kto urobí SEO pri klientovom rozpočte 2000Kč za mesiac?

V súvislosti s tým článkom sa objavilo niekoľko desiatok divných komentárov mentálnych tínedžierov.

Úprimnosť hneď na začiatok:Vytáča ma, keď o cene práce diskutujú ľudia, ktorí nemajú ani potuchy, koľko a akých nákladov sa skrýva v podnikaní v Európe. Ktorí pod prácou za peniaze myslia študentskú brigádu vykonávanú na otcovom počítači v maminej kuchyni, aby mali na lístok do kina.

Aby aj moje deti pochopili, odkryjem trochu konzultačnej matematiky

Začnem citátom: “do 2k měsíčně jde udělat spoustu věcí. Můžete udělat zápisy do katalogů, můžete nechat hlavní texty revidovat copywriterem….”

Ok, dobre, súhlasím. Nasleduje dôkaz sporom. Vezmime citované tvrdenie ako pravdivé. Teda,  za 2000Kč/mesiac sa dá pre klienta toho hoooodne urobiť.

Priatelia, prvú vec, ktorú si musíte uvedomiť je, že službu môže poskytovať len podnikateľ (musí mať IČO a je jedno či živnosťák alebo s.r.o.) Aj keď je kontrakt nakoniec úkolový, vždy je to o základnej podnikateľskej matematike:

Za 150 človekohodín/mesiac musím zinkasovať viac ako sú náklady na tie človekohodiny.

Pozrime sa na tie náklady konzultanta. Akéhokoľvek konzultanta.

  1. Plat – z niečoho treba žiť, kupovať jedlo, zaplatiť doma za elektrinu, kúpiť uhlie na zimu, ísť na dovolenku potápať sa na jachte (Fakt, to všetko SEO a aj  iní konzultanti v lete roku 2010 robili. Stačí sa pozrieť na ich Facebook). A potom sú tu deti. Viete vy čo tie zjedia? Budem skromný, poviem si, že mi stačí na život hodnota priemerného platu v národnom hospodárstve.  Dajme tomu 765,20€ (čistá mzda)
    • Cena práce je ale iná, Podľa serveru Porada.sk je to orientačne takto:
    • 765,20 (čistá mzda) + 100,80 (daň) + 134 (odvody zamestnanca) + 352 (odvody zamestnávateľa) = 1352 (cena práce)
  2. Náklady na firmu. Pozor, na toto sa zabúda, treba kúpiť auto, treba kúpiť počítač, stôl, manažérske kreslo, telefón (najlepšie za 1€ s paušálom), platiť pripojenie do internetu, treba platiť svoj marketing, aby ste pozháňali klientov.  Poplatky za vedenie firemného účtu, za firemné domény… desiatky debilných nákladových položiek.  Povedzme 300€ mesačne? Ak poviete viac, len to celé zhoršíte, varujem vás.

Tak, máme teda sumu cca 1352€ (cena práce) + 300€  (na chod firmy) = 1652€

Aby som bol spravodlivý, dá sa to trochu optimalizovať.

  1. Dá sa znížiť ten odvodový prívesok k čistej mzde napríklad jej premenovaním. Ale len za istých podmienok.  A samozrejme v závislosti od toho, kto je pri moci a koho sa snaží vláda zvýhodniť. A Jožo Mihál nám to aj tak čoskoro zatrhne. Sľúbil mi to. Ale kým je to legálne, optimalizujme do sýtosti, ako nás to on naučil. Tak teda pri čistej mzde 765€ na takých 900€ ceny práce? Súhlasíte?
  2. Náklady na firmu nezoptimalizujeme, tie sa proste platiť musia. Účet za elektriku kancelárie v obývačke vždy niekto musí zaplatiť. Alebo ju zaplatíte z čistej mzdy alebo, keď viete dobre optimalizovať, je to náklad firmy. A takto je to zo všetkými zloženkami. Našich 300€ ostáva.

Takže po optimalizácii nákladovej stránky máme 900€+300€=1200€ Aby sme prežili a neumreli hladom, prípadne nám nevypli elektriku musíme zarobiť  cca 1200€

A ideme zarábať

V zadaní je, že máme klienta, čo nám dá 2000Kč/mesiac, čo je cca 80€ Takže na pokrytie nákladov potrebujeme takých klientov 1200€/80€=15 kusov.

Lopatisticky: Aby som si žil na úrovni priemeru spoločnosti s 765€/mesiac, musím zohnať 15 klientov. Ty, jo to je biznis, to sa oplatí. Ale nezúfajte. Nakoniec vám ukážem, ako si zarobiť dvojnásobok. No neodbiehajme, dôkaz sporom sa práve blíži k vyvrcholeniu.

Normálny pracovný mesiac (teda každý okrem marca, lebo marec má 31 dní a nie sú tam žiadne sviatky) má cca 150 pracovných hodín. Každému klientovi teda môžeme venovať za tých 80€ až 10 hodín?  Oj nie veru. Pretože tak, ako stojí chod firmy peniaze, stojí chod firmy aj náš čas.

  • Zadávanie príkazov do banky stojí čas, podanie súhrnného výkazu o DPH stojí čas… Takže zo 150 pracovných hodín je razom 120.
  • Tých klientov treba pozháňať. Venujeme teda 20 hodín mesačne marketingu vlastnej firmy na Facebooku. Takže už len 100 hodín práce pre klientov mesačne.
  • Treba sa aj vzdelávať. Nebudeme to preháňať, na vzdelanie obetujeme 20 hodím mesačne. Takže to bude len 80 hodín práce pre klienta.

Hm, pracujeme 150 hodín mesačne, ale skutočne produktívnych je len 80 hodín.  Pri našich 15 klientoch je to 80/15=5,33 hodiny na klienta mesačne.

A nám týchto 15 klientov prinesie 765€/mesiac.  Chcete viac? Tak to treba viac 2000 korunových/80evri klientov!!!  Sľúbil som vám predsa dvojnásobný zárobok.

  • Takže dvojnásobok klientov. No to ale znamená, že na jedného klienta budeme mať 5,33/2=2,6 hodiny.

Lopatisticky: Klient za 2000Kč/80€ dostane 2,6 hodiny konzultácii za mesiac. Ani o minútu viac, za dverami čaká ďalší.  Inak by konzultant umrel od hladu.

A teraz sa vrátim úplne na začiatok. Koľko skutočne odbornej práce sa dá urobiť za 2,6 hodiny mesačne, aby to pre klienta malo zmysel?!?

No vyslovte to! Nebojte sa, aj fekálny humor znesiem.

Dôkaz sporom je na konci. Č.B.T.D alebo ako mi lekárnici hovoríme Quod erat demonstrandum.

Dychové cvičenie

Dýchajte zhlboka

Ešte to predýchajte zhlboka

Práve ste videli, prečo práca má svoju cenu.

Ciest ako optimalizovať horeuvedený podnikateľský model je viacero. No len jediné riešenie vedie k win-win stratégii (a vyhne sa fekálnemu humoru). Treba  skásnuť klienta optimálne. Získate tak rovnako, no poskytnete mu geometricky viac svojich služieb. Získate čas na sebavzdelávanie, čas na svoj marketing. Získate tak čas ako taký. Pretože čas sú peniaze.

Aj keď je kontrakt nakoniec úkolový, vždy je to o základnej podnikateľskej matematike: Za 150 človekohodín/mesiac musíte zinkasovať viac ako sú náklady na tie človekohodiny. (Plat, odvody, elektrika, odpisy, školenia, stratený čas pri cestovaní ku klientovi, bankové poplatky… tisíce ďalších položiek, čo sa budem opakovať.)

Disclaimer: Čísla sú ilustračné, no snažil som sa, aby boli rádovo správne. Tá diera na trhu tu je. To nespochybňujem.

Zdieľať?

Novinárska dokonalosť

Toto sa mi páči na novinároch:  Začnú vetu o chýbajúcich argumentoch, aby ju dokončili záverom z týchto argumentov vyplývajúcich.

My ostatní tomu hovoríme: Čo sa babe chcelo, to sa babe prisnilo.

Zdieľať?

Nejaký som pri tých domácich úlohách vyťažený

V škole mladšie decko spočítalo 1,25 úlohy. Na domácu má 4 úlohy. O koľko platu sa so mnou podelí pani učiteľka?

Ale nie, použil som dosť lacnú matematiku a argumentáciu.  Navyše je ich v triede ako hadov uprostred socialistického populačného výbuchu.  A to Tomáš Cikrt onehdá hovoril, že ide len o taký bejbybůmček.

Ale pochybnosti hlodajú.

Zdieľať?

Riešenia okolo žiarskeho obchvatu je prehliadkou všetkého zlého dnešnej doby

Nápady okolo križovatiek na budúcich obchvatoch Žiaru nad Hronom sú dokonalou ukážkou fungovania dnešnej spoločnosti.  Nakoniec to dopadne tak, že od Bratislavy a Zvolena do mesta bude viesť poľná cesta a sídlisková ulica. Celé zle.

„Zísť z diaľnice sa bude dať v smere od Bratislavy len v Lehôtke pod Brehmi, odkiaľ sa ďalej pôjde starou cestou až do Žiaru a v smere od Banskej Bystrice v Šášovskom Podhradí. Oba zjazdy sú vzdialené od mesta niekoľko kilometrov, jeden dokonca až osem,” povedal iniciátor petície a predseda občianskeho združenia R2 pre Žiar Vladimír Urblík mladší. Ten v okolí budúceho obchvatu Žiaru skúpil viacero pozemkov na ďalšie zhodnotenie. Pripustil, že ich hodnotu vypustenie križovatky ohrozilo, no boj za ňu vraj nevedie pre ne, ale z princípu. “Za hlavný problém považujem to, že v čase keď má zjazd z diaľnice každá menej významná dedina, Žiar ako okresné mesto ho mať nebude.”

Petíciu za zjazd z R2 podpísalo už dvetisícpäťsto ľudí | Spravodajstvo | ziar.sme.sk.

To, že nikto nedokázal od Hrona naprojektovať diaľničné pripojenie mesta a obrovskej priemyselnej zóny na úrovni 21. storočia je fatálna chyba hlúpych projektantov. Tú križovatku tam aj dali, aj nedali. Nakoniec to dopadne tak, že od Bratislavy a Zvolena do mesta bude viesť poľná cesta a sídlisková ulica.  Pričom hlavná chrbticová dvojprúdová komunikácia ostane slepou ulicou.

A tak všetko ostatné, čo sa dnes, 159 rokov po funuse, deje, je len dôsledkom neschopnosti pozerať trochu dopredu.

Tvrdé dáta na rozhodovanie? No možno je to v poriadku a projektanti urobili geniálne riešenie. Veď to mesto má len 20000 obyvateľov, ktorí nevytvoria žiadnu významnejšiu premávku pri návrate do mesta či odchode z mesta. Obchvaty predsa tranzit odklonia bez ohľadu na spôsob napojenia mesta.  Už len tvrdé dáta o vývoji dopravy by pomohli projektantom rehabilitovať sa. Tým je to ale asi jedno, že z nich robia petičníci idiotov.

Máme zastupiteľstvo, ktorému je to už jedno. Možno si problém aj všimli a rozhodli v duchu predložených dát. Tak nech teda vytrvajú. Hm, nevytrvajú, zaveje ich to tam, kam im zafúkajú prichádzajúce voľby.  Faktom totiž je, že principiálne postoje, ktoré zaujal Černaj nikto neocení preto, že sú principiálne. Leda že by boli aj populárne.

A čo občania? Boli ľahostajní? Ale čo vás nemá, veď máme zastupiteľskú demokraciu. V nej je normálne, že sa za nás ktosi stará a neotravuje snahou svoje zodpovednosti hodiť na voličov.  Referendá a petície sú predsa krajnými nástrojmi v takomto usporiadaní. Alebo mám považovať obchvat za extrémnu udalosť?

Petícia za riešenie na úrovni 70. rokov minulého storočia? Čo si pomyslieť o petícii, ktorú organizuje človek, ktorý bude mať s naplnenia jej cieľov priamy finančný prospech? Naozaj neviem, ale ducha petičného práva a práva na združovanie sa hľadám v tomto prípade márne. Jedine, čo sa mi natíska , je poučka z marketingu: “Keď trh neexistuje, tak si ho vytvoríme.” Vrtieť psom dokáže len inteligentný chvost. Akokoľvek, inteligencia chvosta z vrtenia nerobí normálnu vec.

Biznis s pozemkami? V oblasti obchodovania z akciami sa za využívanie “interných informácii” ide do basy.  Z dobrých dôvodov je to tak vymyslené. Ale v prípade realít nie. Dlhoroční vlastníci sú denno denne pripravovaný legálne o ich majetok. Od prvého nápadu po zakopnutie pozemky 2-3 krát pozemok zmení majiteľa, aby to staviteľa nevyšlo len tak lacno. Vyhráva ten, kto nestrieľa na terč, ale má informácie.  Gordon Gecko by si na dnešnom Slovensku zgustol.

Ach, jo! Celé zle! Zastupiteľstvo, projektanti, petičné právo, interné informácie… Skutočne neviem nájsť na tom humbuku okolo žiarskeho obchvatu jedinú pozitívnu vec.

Zdieľať?

Kvákať do svedomia si nenecháme

Vo svojich úvahách na tomto blogu už hodnú chvíľu obchádzam jednu tému. Tému svedomia. Už si pripadám ako ten Rus, čo behal okolo lucerky. Kým sa rozhodol z ktorej strany sa do nej s kosou pustí, celú ju pogniavil. Našťastie, bol to Rus, takže to bolo pole najväčšie.  Aj téma svedomia je obrovská, takže som ju hádam doteraz nepogniavil.

Viete, zatiaľ sa mi povaľuje po mozgovni len taký rozpracovaný koncept.

Napadlo mi, že možno spôsobom, ako sa s témou svedomia vysporiada, je postaviť ho ako protipól spoločenskej morálky.  O tom, čo je morálne, o tom dokážeme jednoznačne hovoriť. Etické kategórie spoločnosti dokážeme definovať dosť presne. Naopak, čo má byť ešte v súlade so svedomím je neprijateľné stanoviť, keďže svedomie je tou najintímnejšou vecou.

Svedomie je len a len vecou jednotlivca. Posúdenie, či je spokojný s tým, v akom súlade s etikou a morálkou sú jeho činy, je len a len na tom jednotlivcovi samom. Kto sa odváži mi povedať, že môj čin nie je v súlade s mojím svedomím? A kde majú byť moje hranice môjho svedomia? Teda hranice činov, ktoré sú v súlade s mojím svedomím.

Myslím, že vysporiadanie sa s témou osobného svedomia je dôležité pre pochopenie názorov iných na ich vlastné činy.  My ich vidíme, tie činy, prizmou spoločenskej morálky a hraníc definovaných našim svedomím. Oni ich vidia prizmou svojho svedomia a teda svojho pohľadu na súlad s hranicami danými spoločenskou etikou.  A to je myslím dôvod nárazov názorov dvoch ľudí na veci na hranici spoločenskej etiky a morálky.

Svedomie nám hovorí, že sme čistý, že sme konali v súlade s etikou a morálkou. Spokojnosť a blaženosť nás oblieva.  Veď je pre nás dôležitejšie byť vysporiadaní so svojim svedomím, ako byť gleichschaltovaní v hraniciach morálky spoločnosti.  A potom nám zrazu niekto začne hovoriť, že sme zašli za hranicu etiky. Hm, ale nedokážeme to pochopiť, keď naše svedomie je čisté?

Pozor, pointa!

  • Svedomie jednotlivca  k morálke spoločnosti sa má rovnako ako demokracia k súkromiu. Je to boj o stanovenie hraníc.

No a to je ten koncept čo sa mi po mozgovni povaľuje. Možno je tam niekde nejaká chyba v úvahe. Fakt neviem, veď píšem, že je to len taký myšlienkový koncept. Svedomie je potvora, nie a nie sa v ňom vyznať.

Vrhnúť kameňom, nevrhnúť kameňom

Viete, celá téma svedomia ma dosť páli, pretože ešte dlhšie sa mi po mozgovni preháňa problém hádzačov kameňa. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. To je obligátny demagogický argument, ktorý má umlčať tých, ktorí kedysi dávno hádzali kameňom a teraz sa snažia iným zabrániť, aby zopakovali ich osobnú historickú chybu.  Demagogický, lebo po nejakom čase by sme nemohli nik nič nikomu vyčítať.

Čím som starší, tým ma problém hádzača kameňa trápi viac. Človek toho veľa zažije a teda urobí aj veľa chýb. Vo svojom svedomí sa s nimi aj vysporiada, ale… Ale získa tým nanovo aj morálne právo? Do akej miery sú ostatní oprávnení kvákať do môjho svedomia?

Kresťanstvo je skvelé, má príbeh o márnotratnom synovi. Mám ten príbeh rád. Viem o čom hovorím, keď píšem, že mám ten príbeh rád. Neviem, možno v tom príbehu je odpoveď…

Veď hovorím, že táto úvaha je to len myšlienkový koncept. Zatiaľ svoju odpoveď nemám.

Ak je vám málo, mrknite aj na starší článok o kameňoch: Chytajte kamene do vás hodené, hodia sa na základy

Zdieľať?

Sledovanie seriálov v dnešnej ére dinosaurov

Práve prebieha na praotcovi rapidshare.com kríza marketingovej identity, ktorá celú službu rozbila na trosky. No seriály a filmy sa točia ďalej a ľudia seriály a filmy chcú aj naďalej pozerať. Slobodne, bez ochoty sa podriadiť diktátu lokacizmu tvorcov a ich producentov. Takže ľudia hľadajú, komu zaplatiť.

Mimochodom, v ostatnom čase si pripadám ako onehdá za čias Ženy za pultom. Len mi je divné, že keď to všetci žijeme v USA, chytajúc americké satelitné vysielanie ;-), prečo nás vytáča tá slovenská a česká politická komédia?!?

Jedinečná situácia

Produkt existuje, zákazníci existujú, trh existuje. Len zaplatiť nie je komu. Teda z morálneho pohľadu. Z praktického je to vlastne obvyklá situácia, kedy sa nájde niekto tretí, ktorí si dá zaplatiť za cudzí produkt.

Obvyklé problémy

Napriek jedinečnej situácie je tu nateraz obvyklí problém. Kam prejsť, ak doterajší model, či doterajšia služby prestala existovať?  Výber v oblasti služieb na zdielanie dát je obrovsky široký.  Veď ide o službu predaja cudzieho produktu, takže samozrejme obrovský.  Marek Lutonský sa podujal na nejakú analýzu. Metodika podivná no dala podnet k diskusii pod článkom. Skvelé je, že priamo pod článkom a netreba zhľadúvať ďalšie názory kade tade po twitteroch a facebookoch.

Historický exkurz

Mať blog je skvelá možnosť pozorovať vývoj. No musíte mať blog nejaký ten rok či dva, najlepšie sedem.  Keď som čítal aktuálnu analýzu služieb na zdielanie copyrajtového obsahu od Marka Lutonského uvedomil som si, že tento problém som na blogu párkrát rozoberal. Tak teda: Aký pokrok vlastne nastal?

No, v tomto prípade jednoznačne žiadny. Tá základná požiadavka morálky a etiky je stále nenaplnená. Požiadavka, aby  seriáluchtivý človek mohol zaplatiť tvorcovi.  Užívateľom je jedno akým mechanizmom, no naše svedomie by bolo spokojnejšie, keby naše činy boli v súlade s morálnym imperatívmom. Ale nateraz nevadí. Kde nie je reálna šanca, tam svedomie po nás nebliaka.

V júni 2009 som napísal: Ľudia budú autorský obsah stále viac a viac hľadať na internete. A aby bol nájditeľný musí byť k dispozícii. K dispozícii znamená 1-3 pozícia vo výsledkoch vyhľadávania na Google po zadaní logických kľúčových slov. Fakt už som starší pán a na štvrtú pozícia už nedovidím. Milí autori, opýtajte sa vašich zástupcov, čo urobili v ostatnom čase, aby boli vaše diela na 1-3 pozícii v Google? A nemyslím posledné hitúvky. Myslím vaše súborné dielo. Hm, oni bojovali za jeho vymazanie? (Zmení sa jedinečná zbierka svetového kultúrneho dedičstva na poľské 18+)

V apríli 2009 som napísal: Rozsudok nad The Pirate Bay ukázal, že  súčasná technológia robí z aktuálne platných úprav autorského práva  scenár k tragikomickej fraške. Tragické je, že  po použití jedného <a href= sa podľa súčasných právnych úprav poľahky stanete podozrivým a skutočne len po troche väčšej  námahe aj usvedčeným zločincom. Stačí, aby niekto chcel a ukázal, že vznikla škoda väčšia ako malá. A ako sa počíta škoda spôsobená vypustením kinoripu Simpsonovcov si živo pamätáme.

Projekty Googlu  Street View a Webkamerová vrstva ukazujú, že súčasná technológia robí z aktuálne platných úprav chrániacich súkromie ľudí tragikomický zdrap papiera. (Všetci sa môžeme pozerať – webkamery na Google Maps)

Dinosaury stále prežívajú

Technologický pokrok brutálne valcuje zažité predstavy, brutálne zosmiešňuje existujúce právo, brutálne zväčšuje priepasť medzi doterajším a novým videním sveta.

Kým v roku 2009 som napísal: “Je skutočne najvyšší čas, ak nie 10 minút po dvanástej začať pracovať na celkom iných celoplanetárnych právnych úpravách.” Dnes jednoznačne tvrdím: Našu spoločnosť riadia dinosaury.

Zdieľať?