Darmo to viete. Darmo s tým roky žijete. Až keď vám to niekto povie, je z toho skutočnosť.
„Ľudia, ktorí robia dobré aj zlé veci, by si mali z prípadu WikiLeaks odniesť, že pri čomkoľvek, čo robia, klesá pravdepodobnosť, že sa im to podarí utajiť. Už roky sa hovorí: nepíšte nič do emailov, čo nechcete, aby všetci čítali. Internet naozaj nie je dobré miesto na zverenie akýchkoľvek tajomstiev. A vlastne akýkoľvek dokument na to nie je vhodný, pretože už je málo takých, ktoré existujú iba v papierovej podobe zamknuté v trezore. Neznamená to zásadný problém v medziľudských vzťahoch, ale znamená to, že na niektoré veci si bude treba zvyknúť. Napríklad aj na to, že o intímnych veciach je lepšie hovoriť osobne než na internete.“
Také banality, známe roky-rokúce. Ale autoritatívne! A vraj, že „internet je iný“.
Ale dobre, je tu zrazu už aj povedomie, že sa to dá. Ale bude to mať význam? Viete, ide mi o význam vyplývajúci z podstaty. Nie z hrozby. Hrozba vynášania tu je, odkedy sme novinárov pasovali do úlohy svedomia spoločnosti. Ale čo sa stane, keď sa naplní?
Okolo dvoch najväčších politických strán na Slovensku sa motá prízrak vynesených dokumentov. Áno, nie je to nič iné, ako vynesené dokumenty. Dokonca aj SME o tom písalo. Niekoľkokrát sa snažili denníky oživiť tie kauzy. Ďalšie a ďalšie vynesené dokumenty… A? Pokladník ten istý a v roku 2014 sa dočkáme ďalších roud movie. Kapitáni priemyslu by vedeli rozprávať. No? A? A nič. Druhá metóda podľa Indiana Jonesto istí.
Hrozba, to je iná vec. Prehliadky na letiskách donaha sú len jedným z dôsledkov uvedomenia si, že sa to dá. Hrozenie dôsledkami, aby sme boli dostatočne opatrní. V medicíne o tom vieme svoje. Voláme to prevencia. Keď ide o život, nie sme nikdy dostatočne opatrní. A tentokrát zas ide o život. Alebo len o nepohodlie?
Koľko čiernych stránok bude dôsledkom Wikileaks? Podľa toho, ako Tomáš ohlasuje novú éru, urobil som chybu, že som si ju nedal patentovať. To je tak, keď už roky považujete za banálnu samozrejmosť, čo dnes objavuje svet.
Google ohlásil pred pár dňami svoj majsterštik v podobe integrácie operačného systému, HW a SW a webových služieb.
V marci roku 2006 som si bol býval bol zamyslel:
Zamyslenie sa, veď ako inak na blogu, o tom, ako tenkí klienti chytajú druhý dych. A chytajú ho vôbec? Keďže otázka nie je v nadpise, odpoveď si nedomýšľajte, ale kliknite na …
…
Ja tomu hovorím živé dáta na sieti. Ako tomu onedlho bude hovoriť Google, som zvedavý.
Na tú vetu z roku 2006 „Ako tomu bude hovoriť Google?“ som dnes pyšnejší ako ako kedykoľvek predtým. „Ja som to hovoril!“, bez blogu neukážete svetu.
Osobne na ten Googlovký laptop vidím ako rozhodujúci impulz, aby som si zas po rokoch nejaký ten laptop kúpil. Súčasné netbooky a laptopy tak nejako už nepotrebujem. Vyrástol som z nich. Naopak, mám presne v tom videu popisovaný problém. Keďže sa mi webové/serverové umiestnenia dokumentov v ostatných pár rokoch stali štandardom, potrebujem práve ten pristupovač k tam uloženým dátam.
Tak ako bola v roku 2003 štandardom kvantovaná synchronizácia (vložením do kolísky nasosnem dávku), dnes je ním synchronizácia kontinuálna. Už to ale asi chce trochu iné slovo, ako synchronizácia. Možno je lepšie Push Service, ako ho prinieslo Blackberry. Asi sa zas zamyslím, aby som mohol o 4-6 rokov znovu odkazovať.
V slávnej básnickej ságe, momentálne mám na mysli diel: Ako básnici prichádzajú o ilúzie, je jeden z nesmrtelných výrokov:
Knižná panna, to je taká, ktorá, keď už nechce byť pannou, dá si na tvár knihu.
Ak by si analogicky chceli páni pomôcť od panictva tak, že si budú na lono prikladať laptop, mohli by zle dopadnúť. Podľa posledných výskumov: Používanie notebooku môže mať vážne následky
Aj keď sa laptop otvára ako kniha, má skôr antikoncepčné ako antipanické účinky. Stačí prikladať pravidelne.
Najrizikovejšími skupinami sú teenageri a mladí muži, ktorí používajú túto technickú vymoženosť niekoľkokrát denne. Vedci skúmali 29 zdravých dobrovoľníkov, ktorým merali teplotu semenníkov pred a po použití notebooku Teplota lona sa vďaka počítaču zvýšila až o 2,1 stupňa Celzia.
Prečítal som si krásnu víziu o tom, aký bude svet nádherný v nastávajúcich časoch personalizovanej reklamy.
Internet je obousměrné a přitom masové médium. Umí doručit osobní zprávu miliardám lidí, umí je však zároveň oslovit individuálně, se znalostí osloveného a kontextu jeho situace. A umí tak učinit automatizovaně, protože internet je v podstatě propojení počítačů, na které můžeme umístit programy, které komunikují s cílovými uživateli podle předem napsaných pravidel.
Všetci o nej blúznia, ale nikto ju jakživ nevidel. Pardón, diváci filmu Minority report ju videli. Žeby nám chýbali tušitelia, ktorí by tušili čo chcem?
Nie je tak trochu drahá? Existujú vôbec reálne technické prostriedky? Viete, také, že dostanem len a práve informácie, ktoré potrebujem. No dobre, budem veľkorysí, dostanem informácie, o ktorých si producenti myslia, že ich potrebujem mať, aby sa presunuli peniaze z môjho konta na ich.
O personalizovanej reklame sa tu slintá už niekoľko rokov. Ja ju konečne chcem. Stojím tu ako Adam a s roztiahnutými údmi a vy nič! No nehanbíte sa?
V sme.sk zaviedli a udomácnili v slovenčine pojem blog pre článok na blogu. Celé zle! Ak píše sme.sk o blogosfére, existuje pre ňu len taký blog, ktorý je na blog.sme.sk Celé zle!
Vďaka projektu blog.sme.sk sa na Slovensku stalo blogovanie známe. Celé dobre! Vďaka blog.sme.sk takí ľudia blogujú, ktorí by jakživ neblogovali. Celé dobre!
U nás vstúpili blogeri do sveta, ktorý patril iba novinárom, až po roku 2004, keď na Slovensku vznikli stránky blog.sk a blog.sme.sk. V zahraničí sa prvé blogy objavili už v roku 1997. Masové blogovanie však vyvolali až teroristické útoky z 11. septembra 2001.
Zlatý rez je bájne miesto na obraze, nech tam umiestnite čokoľvek, bude sa vám obraz páčiť. Skutočne čokoľvek. Dokonca aj ak tam umiestnite svoju najneobľúbenejšiu vec, svoju najnenávidenejšiu vec, dokonca aj svokru keď umiestnite na fotke do zlatého rezu, bude tá fotka dokonalá.
Rovnako je to aj s vyslovenými názormi a vykonanými činmi. Akonáhle sú umiestnené do zlatého rezu, život sa stáva dokonalým. A o tom to je. Aby aj moje deti pochopili:
Nemusí sa vám to páčiť, nemusíte s tým súhlasiť, ale kým to nevyhlási súd za protizákonné a neodporuje to základným ľudským právam (zas len súdom), je nepáčenie a nesúhlas jediné čo s tým môžete urobiť. Ešte ma môžete presvedčiť.
Tak a ideme na tie v titulku spomínané tri stupne.
Ľudské práva
Ľudské práva máme spísané v Charte základných ľudských práv. Je to súpis toho elementárneho, čo nesmieme žiadnemu človeku odoprieť. Neexituje elementárnejší zákonný ani morálny princíp. Naopak, všetky zákony musia byť v zhode s ľudskými právami. Aj osobné etické a morálne pravidlá by sme mali mať v súlade s ľudskými právami.
Sloboda slova je základným ľudským právom. Každý si môže tárať čo chce. Nikto nesmie inému zabrániť aby vyjadril svoj názor. Môžete s ním nesúhlasiť, môžete ho označiť za debila, ale musíte strpieť že svoje debilné reči bude ďalej trúsiť.
Ľudské práva nemajú poistku. Sú dokonalé zo svojej podstaty. Ladíme ich ako ľudská spoločnosť už tisícky rokov. Hlavne ich hierarchia nám dala zabrať. Zažili sme niekoľko nešťastných slepých uličiek. Poučili sme sa. Dúfam.
Zákony
Zákony sú pravidlá, ako žiť v každodennosti. Dohodli sme sa, že občas nám môže sloboda slova byť nepríjemná a pomenovali sme niektoré spôsoby vyjadrenia za trestné. Ohováranie, poplašné správy…
Občas sa môžeme dohodnúť na zákone, ktorý vyloží nejaké to ľudské právo. Napríklad sme si pripomenuli, že právo na slobodu slova je v hierarchii nižšie ako právo na život a tak je popieranie holokaustu, či vyzradenie utajených skutočností protizákonné. Prosto, ak potrebujeme spresniť nejaké ľudské právo, aby to aj jednoduchší človek pochopil v každodennom živote, spresníme ho zákonom.
Ak sa niekomu tieto zákonom definované spresnenia nepáčia, môže rozporovať ich súlad s prvým stupienkom na ktorom musia stáť. Áno, takto fungujú poistky. A súd rozhodne.
Vidíte, právo na život, sloboda slova, sa spresňujú. Umiestnenie názorov v obraze sveta sa spresňuje. Už je to skoro zlatý rez.
Zákon je pre neľudí konečná
Zákony sú záväzné pre všetkých. Pre ľudí, pre firmy, pre vládu. Všetci sme si pred zákonom rovný – to je ľudské právo.
Navyše sme sa v nejakom so základných ľudských práv dohodli, že vláda nesmie robiť nič iné, ako jej prikážeme zákonom. Preto štát končí práve na tomto stupienku. Dokonalý štátny orgán koná len podľa ľudských práv a len podľa zákonov. Ani o pikometrík viac či menej.
Osobný morálny princíp
Tretím stupienkom k dokonalosti je konanie podľa osobného morálneho princípu. Ten máme každý jeden človek iný. Všimnite si, je osobný a prináleží človeku. Žiadna firma, žiadna vláda, žiadny štátny úrad si nemôžu vytvoriť svoj morálny princíp.
Ani vláda, ani firma nemajú morálne princípy. Môžu mať tak maximálne nejaké ustálené interné pravidlá. Tie môžu mať aj nejakého ducha, ktorý ale odráža len a len morálny princíp jeho tvorcov. Občas sa stane, že vo svojej slabosti sa snažia títo tvorcovia firemnej spravodlivosti podoprieť svoju morálku silou mena firmy či orgánu. Beznádejne.
Osobný morálny princíp je tretí stupienok, ktorý nám umožní dopracovať sa k nejakému umiestneniu našich názorov. Tretí stupienok, ktorý nám umožní dobre sa vymedziť k životu a názorom ostatných.
Ak uplatníme postupne všetky tri stupienky, bude svet dokonalý. Ako v zlatom reze. Ľudské práva sú pre náš život a naše názory hrubým orientačným bodom. Spresnia ho zákony a nakoniec zaostrí naša osobnosť.
Preto to majú najjednoduchšie ľudia, ktorých morálka je v súlade so zákonom a s ľudskými právami. Takých ľudí nenapadne iným zakazovať rozprávať, strieľať po zlodejoch a prechádzať cez cestu na červenú.
Ak sa vám niekoho osobný morálny princíp nepáči, môžete poukázať, že je v rozpore so zákonom. Prípadne až ukázať rozpor jeho morálky so základnými ľudskými právami. Áno, takto fungujú poistky.
Memento mori
Na tento systém sme prišli my všetci ako celok, ako ľudská civilizácia. Na základe tisícročí vývoja ľudskej spoločnosti. Zažili sme niekoľko nešťastných slepých uličiek. Poučili sme sa. A nateraz neexistuje lepší model správania sa ľudí k sebe navzájom.
Ak niektorý so stupienkov vynecháme, alebo ich pri posudzovaní činov či názorov poprehadzujeme, budete smiešny. Vznikne dôvod pre revolúciu. Rozkradnú sa štátne peniaze. Dôjde na vyvražďovanie v menej vyšších osobných ideálov. Všetko sme to zažili.
A verte mi, keď príde niekto na lepší spôsob usporiadania poriadkov v ľudskej spoločnosti, zistíme to. Z osobného morálneho princípu sa stane všeobecne platný zákon. Zo zákona absolútne platné ľudské právo.
Správa z tisku
The website and personal credit card information of former Gov. Sarah Palin were cyber-attacked today by Wikileaks supporters, the 2008 GOP vice presidential candidate tells ABC News in an email.
…
Palin has criticized Wikileaks founder Assange, writing on Facebook that his “past posting of classified documents revealed the identity of more than 100 Afghan sources to the Taliban. Why was he not pursued with the same urgency we pursue al-Qaeda and Taliban leaders?…Assange is not a ‚journalist‘ any more than the ‚editor‘ of al-Qaeda’s new English-language magazine Inspire is a ‚journalist.’ He is an anti-American operative with blood on his hands.“
Denno denne jazdíme pomaly a v odstupoch. Keď tu konečne padne hmla a na ceste je pľúšť. Konečne sa teda dočkáme momentu, keď sa má opatrenie ukázať ako oprávnené a účinne preventívne. A ako na potvoru – stane sa nehoda. No nie je to výnimka potvrdzujúca pravidlo?
Veľká časť Slovenska je pokrytá hmlou. Na diaľnici D1 na západe Slovenska sa preto stalo už niekoľko dopravných nehôd. Najvážnejšia je medzi Sencom a Bratislavou.
Ako nás informoval hovorca Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave František Peczár, medzi 20. a 21. kilometrom diaľnice D1 sa stala hromadná nehoda.
For a lot of professionals, a widescreen just doesn’t make sense. When you spend most of your time working with spreadsheets, text documents, and web browsers, you want a higher resolution with a longer page. Widescreen laptops are actually lower resolution and cheaper to manufacture, so it kind of makes sense for someone like Lenovo or Dell to go this route.
Už toho mám dosť. Dosť toho lajkovania a súhlasenia. Od pritakávania mi už brada vykopala v hrudi dieru. Ako správny blogér, pridám sa aktívnejšie. Teda článkom o nespokojnosti s reakciou západného sveta na obsah teraz už viac ako 200 zrkadiel Wikileaks.
Áno, západný svet po Wikileaks zabudol na dobré vychovanie a vytiahol starozákonné maniere. Vytiahol šaríjijské maniere. A zabudol, že západná civilizácia stojí na demokratických princípoch. Na troch nohách parlamentnej demokracie. Vláda, parlament, súdy.
Opakujte si to: Vláda, parlament, súdy.
Tieto tri piliere nám dávajú slobodu. Sloboda je zaručená vtedy, keď tieto tri piliere pracujú vo svojich jasne definovaných priestoroch. Akonáhle si začnú navzájom liezť do kapusty, sloboda je v riti.
Zdá sa, že sme sa rozhodli vziať spravodlivosť do svojich rúk. Jedna babka povedal, že vraj niekto niekoho znásilnil a my hneď, že to naozaj spravil. Bez súdu. Bez práva na spravodlivý proces.
Zdá sa, že niekto uverejnil nejaký kradnutý materiál. Tak sme sa rozhodli, že každému, kto ten materiál chytí do ruky nikdy nezamestnáme. Vo vláde. Bez súdu.
Určite nadhodíte ďalšie krivdy. Ale sú to krivdy? Ešte pred mesiacom by to krivdy, nespravodlivosť, šikanovanie bolo. Dnes? Vládou, teda skrze parlamentnú demokraciu nami všetkými je to posvätené konanie.
Zdá sa, niekto si je istý, že koná dobro a nenájde sa nikto, kto by mal gule a podporil toho človeka? Všetci zo strachu, vypočítavosti, ziskuchtivosti (nie je čo škrtať, žiadne nie je nehodiace sa) radšej cúvnu. Veď ako inak nazvať vypnutie DNS záznamov, zavretie bankového konta, vydanie z nevydávajúcich krajín? Zrazu? Len tak všetci si spomenuli, že majú nejaké interné pravidlá? Hej, zrazu…
Medzi základné etické a morálne pravidlá patrí kontinuita v názoroch. A skúsenosť nám šedivým hovorí, že ľudia síce menia názory, ale pomaly a radi svoju zmenu sebaobhajujú. To čo, teraz predvádza západná civilizácia sú totožné praktiky s tým, čo predvádzali komunistické režimy v 80. rokoch minulého storočia.
Bez súdov, len že sa niečo režimu nehodilo. Režimu? Nie! Konkrétnym ľuďom. Ráno vám niekto pošepol, že biela je čierna, na obed ste o tom skalopevne presvedčený a večer o tom presviedčate suseda.
Pokiaľ súd nepovie, že ten chlapík urobil niečo nelegálne, je čistý ako ty alebo ja. Nech sa nám jeho čin s našou vnútornou etikou a morálkou zhoduje alebo nie, také sú pravidlá západnej civilizácie. Toto pravidlo platí vždy a pre všetkých práve preto, že nevieme dňa ani hodiny, kedy sa bude hodiť nám.
Zas je to o tom posranom Černobyle. Dovtedy si budeme vypínať rokmi ladené ochranné mechanizmy demokracie, až nám to bachne pod rukami. A my sa budeme náramne čudovať, prečo nám na dvere klepú páni v kožených plášťoch až po zem. Neo z Matrixu to rozhodne nebude.
Fakt ma štve idiotská krízová komunikácia, ktorú predvádzajú nami zvolené elity západného svet. Ešte že v tej Amerike majú ten Prvý dodatok a v Európe Chartu základných práv, že?
Článok 11
Sloboda prejavu a právo na informácie
1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať
a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania orgánov verejnej moci a bez ohľadu na hranice.
2. Rešpektuje sa sloboda a pluralita médií. Zdroj: Charta základných práv EU (PDF dokument)
Pod čiarou: Nie, nemám rád, keď mi niekto chodí na čerešne len preto, že mám nízky plot. To je ale úplne iná téma a tento článok nie je o čerešniach a ich trhaní. Dnes je to o skutočnom probléme, nie o nejakom nepohodlí.
Život nemá zmysel. To ma naučil jeden z mojich najlepších priateľov.
Najlepší priateľ, to je človek, ktorý keď mi zavolá, tak mám pre neho vždy čas a pri akejkoľvek jeho požiadavke získa riešenie jeho problému najväčšiu prioritu, nech už robím čokoľvek. A to je paradoxne ten zmysel života.
Přemýšlení na smyslem života došlo k tomu, že to zatím vypadá jenom na jednu alternativu, umřít při nikdy nekončící snaze uživit něco, čemu se říká rodina. Ale kde je v tom něco přínosného? A proč to lidé vlastně dělají?
Autorom toho citátu je… Ale veď je to jedno. Koho z inteligentných tieto slová a myšlienky nenapadli? A ani nemuseli zakloniť hlavu pod hviezdnou oblohou.
Keď som onehdá bol býval bol platil za rodinnú dovolenku, treslo mi to priamo do frňáka. Dáma z cestovky najprv napočítala jedného dospeláka a k nemu začala pridávať ceny po zľavách za ostatných nás. Tak rukolapne ukázané, čo to stojí mať rodinu, je skutočne brutálnou skúsenosťou.
Dnes som bol s mladším deckom na florbalovom turnaji. Bolo ho treba tam odviesť. Potešiť, keď 2x prehrali. Pochváliť, keď vzápätí 2x vyhrali. Narýchlo zaimprovizovať a poskytnúť mu vlastné tričko, aby mal biely dres. A pozerať sa 4 hodiny na zápasy, v ktorých hrali velikánske emócie a tak žalostne málo technického umenia.
Nie, život nemá zmysel. Nie taký, ktorý je o spôsobe existencie bielkovín. Ani taký, ktorý je o počítaní finančných nákladov. Ani taký, ktorý je o počítaní časových nákladov.
Aký zmysel mal život, ktorého už cca 2011 narodenie si o niekoľko dní zvestujeme navzájom? Pre neho? Asi žiaden. Pre nás? Ďalekosiahly. Tak ďalekosiahly, že dosahuje až za hranicu každého nášho jednotlivého života.
Nie, život pre nás samých nemá zmysel. Náš život získava zmysel tým, že má z neho niekto iný osoh.
Jednu sviečku sme už premárnili, tak aspoň pri zajtrajšom zapaľovaní tej druhej a potom aj tretej a štvrtej, pouvažujte, či váš život má pre niekoho okolo vás zmysel.
Toto je moje tohtoročné a už tak trochu aj tradičné adventné posolstvo.
