Živnostník je samostatne zárobkovo činná osoba. Hm, hľadám v tej vete, kde je niekde informácia o tom, že živnostník je nejaká špeciálna daňová alebo odvodová forma.
Pregnantnejšie povedané: Na Slovensku je živnosť alebo živnostenské podnikanie sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku. Aj keby som použil túto právnu definíciu zo zákona, stále nič.
To samostatne chápem tak, že robím sám na seba. Nemám žiadneho šéfa, teda nikoho nemusím počúvať.
To zárobkovo-činná chápem tak, že sa snažím predávať svoju prácu a zarobiť tak nejaké peniaze. Aby som mohol z niečoho žiť.
To osoba chápem tak, že to robím ako sám jeden. Teda sám sa starám o všetko potrebné. Od marketingu cez výkon činnosti až po účtovníctvo a upratovanie.
Ako podporu živností by som teda od tvorcu prostredia, teda od štátu očakával, že mi umožní tri veci:
- Hlavné je, že mi bude umožnené samému sebe šéfovať. Teda vôbec, že môžem samostatne pracovať. Že nemusím mať v občianke pečiatku potvrdzujúcu, že som zamestnanec nejakej firmy.
- Druhé je, že mi štát umožní vymáhať peniaze za svoju robotu. Že ma bude akceptovať ako rovného partnera ostatným formám podnikania. Že budem platiť dane podľa jasných pravidiel a teda, že nebudem kriminálny živel.
- Že nebude odo mňa požadovať všelijakú byrokraciu, ktorá z princípu jednej osoby by bola absurdnou. Typicky, že nebude odo mňa vyžadovať hlásenia, koľko svojich zamestnancov som poslal na preventívnu zdravotnú prehliadku. O inšpekcii za nútenie vystavovať samého seba vysokému hluku ani nehovoriac. Že nebudem musieť mať na každú somarinu zmluvu sám so sebou podpísanú na jednej strane ako živnostník a na druhej strane ako občan. A podobne a podobne.
Akokoľvek som prechádzal diskusie pod spravodajskými článkami, či f-statusmi, ktoré ohlasovali novú odvodovú reformu, nie a nie nájsť nejaký argument či dôkaz, že živnostník má mať štátom zaručené nižšie náklady pracovnej sily, ako firma. Ja viem, zvykli ste si, že je to tak. Ale prečo by to tak malo byť, to nikto argumentovať nevie.
Kto ju robil? Zamestnanec, alebo živnostník?
No vážne! Prečo by mala jedna človekohodina, ktorú na vykonanie nejakej činnosti potrebuje firma, stáť viac, ako keď tú istú činnosť vykonáva živnostník? Áno, o nič iné ako o cenu práce sa tu stále dokookola nejedná.
Štartovacia čiara pre cenu práce má byť pre všetky formy podnikania rovnaká. A štartovacie podmienky sú len a práve dane, odvody a štátna byrokracia, ktorými je táto cena práce zaťažená. Štátne náklady v celkovej cene práce má mať každá právnická forma rovnaké. Bez ohľadu či vykonáva činnosti ako živnostník alebo používa zamestnancov.
Viete… Ale veď ak tento blog sledujete dlhšie, tak isto viete, že už som bol, ako kapitalista, na živnostníkov raz v podobnom duchu napajedný: Dumpingoví kapitalisti počítajú so samozrejmosťou zľavy. O mojej rozladenosti z vašich snáh, ako so mnou – občanom, vydrbať pomocou všelijakých výnimiek, ani nehovoriac.
Mám taký sen:
Žiadny zamestnanec už nebude za hlupáka. Nech sa príjem volá akokoľvek, bude sa z neho platiť všetko rovnakým systémom. Každý si vyberie formu pracovnoprávneho vzťahu podľa skutočných potrieb, nie podľa potrieb daňového priznania. A na daňovom priznaní a sociálnom a zdravotnom zúčtovacom doklade bude 128 kolóniek pre rôzne formy prímu, ale v kolónkach odpočítateľnej položky a sadzby budú predtlačené čísla. Sloboda a solidarita. Sloboda výberu a istota fungujúceho solidárneho systému záchrannej siete.
A keď sa začnú daňoví poradcovia húfne hlásiť na úrade práce, budem oslavovať. Napríklad pri vatre zo zbytočných daňových a odvodových príručiek. A ako prvú slávnostne podpálim Miháľovu knihu.
Pod čiarou: To nič nemení na tom, že som presvedčený, že dane by mali byť nižšie. Dane sú výrazne o slobode. O odvodoch to už s takou istotou vyhlásiť neviem. Tie sú o solidarite.
