Prajem vám 4 týždne úprimnej radosti

Hm, Advetnt ako príprava na radostnú zvesť. Ale mne sa akosi nechce čakať. Tak sa obzerám po svojom okolí, že kde a komu by sa mi hodilo urobiť niekomu radosť.

Minulý týždeň som nakúpil v našom dedinskom obchodíku. Z vďaky, že tam onehdá bol, keď sa mi to šiklo. A možno som ich aj potešil. Oni už budú vedieť ako naložiť s tým ziskom, ktorý som im doprial.

Ešte je do Vianoc pár týždňov, tak hádam ešte na nejakú radostnú zvesť prídem. Čosi už mám za lubom.

No a to je práve to, čo som vám chcel v dnešnom výročnom, každoročnom adventnom príhovore povedať. Spravte radosť  niekomu úplne mimo vašej rodiny. Niekomu, kto sa vám len ťažko stihne do Vianoc revanšovať. On zas urobí takúto radosť niekomu ďalšiemu.  A vôbec nie je dôležité, aby sa vám to vrátilo.

Podržať dvere, vyložiť kočík do autobusu, také tie ľudské gestá dobrého človeka.

Pamätáte? Kým naveľa naveľa konečne došlo na tú radostnú zvesť, aj Jeho niekoľkokrát neradostne okašľali. Nemali to totiž tí okolostojaci ľahké. Boli postavení pred hotovú vec. Na bránu zabúchal Jožo s tehuľkou a im sa pred očami previnulo všetko, čo budú musieť, ak teda podajú prvý prst.

Nie, na tento druh obetavej radosti sa vykašlite. To je strašne namáhavé a komplikované. Urobte len takú radosť inému, na ktorú sa cítite. Takú radosť, ktorej rozsah máte jasne pod kontrolou.  Takú radosť, ktorá vás k ničomu nezaviaže.  Poobzerajte sa po okolí a isto na nejakú takúto bezpečnú radosť inému prídete.

Viete, čakajú nás ťažké časy a možno je tohtoročný Advent na dlhý čas posledným, kedy budeme mať radosti aj na rozdávanie len tak.

Priznám sa vám, som koťuha pomodlená. Ja totiž viem, že robenie radosti je závislosť. To raz začnete a už nebudete vedieť prestať.  A tak sa potmehútsky škerím, ako vás namotávam do robenia radosti, z ktorého sa už nevyvlečiete.  A ani nezbadáte ako ste sa pre radosť iného už aj obetovali.

A to sa už nebudem potmehútsky usmievať len ja, ale aj On sa bude chichúňať. A bude sa tak chichúňať od radosti, až nám tie ťažké časy nateraz odpustí.

Veď akéže to budú ťažké časy, keď nám bude radosť žiť?

Zdieľať?

Identita "nezjištěno"

Kto ste?  Vaše meno! Vaša doména! (To aby som bol štýlový, keďže sme na blogu.)

Keď som bol na vojne, tak som sa podpisoval ako Wašinkton Irving a keď ma to prestalo baviť, tak ako Irving Wašington. Fakticky, aj do rozkazov aj pod hlásenia dozorného.  Tie kasárne už nestoja, takže hádam som sa už mohol priznať.

Občas si na to spomeniem, keď podpisujem doklad o platbe kartou a kartu mám už vo vrecku.  Irving alebo Pilnik… Kto to rozlíši?

Keby ste išli do našej fakultnej knižnice, tak tam nájdete moju diplonovku podpísanú menom Martin Pilnik. No od nasledujúceho dňa po jej obhajobe som už bol Mgr. Martin Pilnik.

Dvojčence krsného našich deti ma budú volať ujo Piki.  Ak sa to rozkríkne, dopadnem tak aj u svojho kŕsňatka. Takže Psst!

Moje malé a veľké decko mi hovoria oci.

Manželka… No nebudeme zbytočne zachádzať do detailov.

Tu na sieti som ten s tým čiernym blogom. (Teda aspoň si tak fandím.) A ktovie  kým ešte.

Keď onehdá pradávno bol býval bol po našej dedine blúdil jeden náš priateľ, bolo mu na opačnom konci poradené: „Jááj, ten lekárnik s Tikom? Tak to musíte ísť na opačnú stranu.“

Tak predstavu ste si hádam už urobili.

Identita rozhodne nie je to, ako sa podpíšete. Je to to, čím sa mi vryjete do povedomia.

Hm, asi sa začnem zas podpisovať ako Wašington Irving a keď ma to prestane baviť, tak ako Irving Wašinkton. Súčasný svet mi veľmi intenzívne pripomína svojou absurditou moju základnú vojenskú službu.

Biologický otec a biologická matka majú kvôli existencii manželského otca dieťa menom Nezjištěno Aidomoanová. Chudák Sára, ešte že sa jej po vydaji zmení.

Sila papiera a plastovej kartičky sa dosť preceňuje.

Zdieľať?

Old Player – stále nerozumiem reči hráčskeho kmeňa

Arthur začal písať Old Player. Uvedenie bolo v najlepšom duchu projektu, ktorý je pre mňa vzorom takého domáceho obsahového projektíku, v duchu Jak psát web. Tešil som sa ako dávno nie. Tieto domáce projektíky mám rád. A tiež hrám hry. Vášnivo.

Tak som sa potešil, že sa konečne prehupnem od môjho obľúbeného WoW do dnešných dní. No nebudem predsa hrať hru, čo nadchla moje 10. ročné mladšie decko. Som neni malý.

S hrami je to u mňa ako s knižnicou. Strácam sa tam a potrebujem sprievodcu, ktorý vie čo som to vlastne chcel a čo sa mi bude páčiť. A práve takéto očakávania u mňa vzbudzoval Old Player.

A potom toto:

Po pár hodinách, když povolily úvodní bolesti a ovládání přešlo “do krve”, už člověk začne vnímat pozitivní věci. Tak třeba obličeje – zhruba (tedy velmi zhruba) něco jako Dragon Age. Konečně sympatičtí lidé / stvůry, dokonce i čaroděj vypadá jako vrásčitý stařec a ne jako… no však víte.

Krajina je úchvatná i otravná. Pokud jste byli ve Skandinávii, tak víte… Úchvatné pohledy, ale naprosto otravná cesta čtyřicet kilometrů okolo fjordu. Ale zase můžete potkat vlka, kozu, losa, mamuta nebo policajta (ve Skyrim, samozřejmě).

Mluvit o vylepšeních by bylo jako (doplňte si vhodné vtipné přirovnání), protože to stejně už všichni víte.

Old Player » Blog Archive » Skyrim: první dojmy.

Ani za máčny mak nerozumiem reči jeho kmeňa. Ak by som si otvoril, a veru nedávno som si otvoril, nejaký ten hráčky papierový magazín pre juchajúcich násťročných, dočítam sa presne to isté.

Je to teda dobrá grafika, alebo slabá? Je Dragon Age dobrý, alebo zlý? Ako to pofrčí na mojom kancelárskom? Mám si to kupovať, alebo len stiahnuť na testovanie? Bude to pre mňa po 3 hodinách premárnený čas? Stane sa to pre mňa pracovným nástrojom ako sa nemá robiť UI alebo sa zabavím tak, že ma žena (zas) bude ráno preklínať za ponocovanie?

Odpoveďou je: Však víte.

Old Player a jeho jazyk je pre mňa, skoro štyridsiatnika, veľkým sklamaním. Ale možno som len náhodne trafil nehomogénnu časť, keď som odoberal vzorku. A možno je to ako s tím Bloguje.cz.  Rečí kopu, chválenia kopu, ale adminovať v tom blog je na oplešatenie.

Pod čiarou: A to mi Rony furtom vyčíta, že JA kašlem na vysvetľovanie kontextu.

Zdieľať?

Politickí bafuňári mečiarizmu verzus politickí nadšenci

Možno bol Galko politicky trochu divoch, možno mal prehnané predstavy o tom, ako s korupciou zatočí, možno bol príliš ambiciózny, možno sa preceňoval. Ktovie? Ale prečo by vždy do ministerských kresiel mali prichádzať iba pragmatici, ktorých jediným zámerom je vydržať v kresle čo najdlhšie?

Poslednú poznámočku vyslovujem ako katolík. A to sa dostaneme kam, keď jedinými nadšencami v slovenskej politike budú liberáli presadzujúci marihuanu a registrované partnerstvá?

Týždeň – iný pohľad na spoločnosť » Odvolanie Galka? Napriek všetkému katastrofa.

Pekne to Palko zhrnul. Vrátane tej poslednej poznámky do vlastných radov.

SaS je práve o tom novom modernom 21. storočí. Preto to nie je voľba menšieho zla, ale nových pozitívnych myšlienok a moderného spravovania vecí verejných. Áno, pravicového a liberálneho spravovania.

Máme tu dnes 5 významných parlamentných strán a len jedna jediná,  jediná má vo svojom vnútri moderných ambicióznych nezasmradnuto uvažujúcich.

Smutné, ale práve pre tie ostatné 4 je to smutné. Palko to evidentne chápe. Budem síce za diablovho advokáta, ale fakt by som si želal moderný SMER. Normálnu ľavicovú stranu s ľavicovými myšlienkami, ktoré sú mi dnes tak cudzie. Je totiž veľmi príjemné sa hádať  s demokratickým charakterným oponentom. Je cťou s ním urobiť kompromis.

Uzavrieť kompromis s bafuňárom zo starej ekonomiky je čistý grc. A niektorí sa v tých sračkách odmietame hrabať. A tak neostáva len pozbierať toľko hlasov, čo to pôjde tam, kde bafuňárov niet.

Po udalostiach tohto týždňa sa nedá nič iné konštatovať, len to, že sme v riti. SDKU, KDH, Most a SMER nám predviedli skutočný mečiarizmu ako vystrihnutý z 90. rokov. (Nie len tie odposluchy, ale napríklad aj rokovanie o rozpočte je ukážkou.) Na vyhrabanie sa z neho potrebujeme trochu viac, ako len 12% hlasov a štvrtinovú pozíciu vo vláde.

Pred pár mesiacmi som na narážku, že tých v SaS nejako moc žeriem odpovedal: „Mne ide o ten ich program. Ten je fajn. Odvodový bonus, výpisy zo zdravotníckych účtov, manažérsky prístup k politike, blogovanie a priama komunikácia, odľahčenosť v obliekaní pri stretnutí s veľvyslancami ;-)…“ a čo ja viem čo ešte sa mi na nich páčilo. Dnes je to pre mňa jediná alternatíva už nie len kvôli tomu programu. Ale aj po zhodnotení charakterov.

Áno, až tak hlboko som klesol, že nie len sebecký ekonomický pohľad (odvodový bonus, zdravotnícka reforma) je pre mňa pri výbere dôležitý. Ale aj vízie a charakter nositeľov toho programu. Je to skutočne bieda, keď musím vsádzať na politikov charakter. A nemyslím to vôbec ironicky. Je to pre mňa neprijateľné. Pre mňa politik má byť len a len vykonávateľom mojej volebnej vôle.

Vsádzať na charakter, to je pre mňa neprijateľné riziko. Riziko, že s 99% pravdepodobnosťou budem za idiota po prvom politikovom škandále. Keďže istú pochabosť a nadšenectvo politika považujem za jeho plus, na škandál je poľahky založené.

Hej vy v tých 4 stranách, ak chcete môj hlas, program nestačí. Predveďte nových charakterných ľudí. Z toho programu vám dnes neverím ani nosnú dierku medzi očami. Čo nosnú dierku! Ani len tú blchu na tom chlpe v tej nosnej dierke vám neverím. A keďže máte dnes 75% hlasov v Národnej rade a vám zaviazaní bafuňári ovládajú deň po dni už skoro 90% štátnej moci, tak otvorene hovorím, že sme v riti.

Zdieľať?

Dve-tri iterácie k normálnosti a dosť?

Hľadiac na to, ako zas víťazia bafuňársky politici z každej sveta strany, si kladiem otázku: To naozaj nie sme schopní podstúpiť viac ako dve-tri iterácie k normálnosti? (Kontext:Prvých sto dní – prvá iterácia k normálnosti)

Použitie iterácii v hodnotení našej spoločnosti má jednu výhodu: Čo je dnes možné ohodnotiť ako ešte akceptovateľné pre to, aby vôbec mohlo dôjsť na veci ešte lepšie, bude o rok štandardom pre porovnávanie. Čo v prvej iterácii považujem za megaúspech, bude o rok nastavenou latkou.

Ale kto o smer hore vôbec stojí? Má význam mať na Slovensku lepšiu spoločnosť?

Víziu mám a tá ma pri niečom drží. Ale poviem vám, kvôli tomu zmaru, pri pohľade na tých bafuňárov a bleskovú podržtašku a pretekárskeho podržtašku na špici, sa musím veľmi často  k tej vízii obracať. Či tam vôbec ešte je a náhodou mi medzičasom poza chrbáta neemigrovala niekam, kde si to ľudia aspoň trochu zaslúžia. Či ma tá vízia ešte podopiera.

Niekde tam medzi nami sa práve rodí Šikula priemernosti. Veľmi nadpriemerný Šikula, ktorý vie vypočuť priemerných a vie im povedať to, čo priemerný chcú počuť. Šikula, ktorý to tím priemerným zo stredu dokáže dať. Zatiaľ priemerní chcú počúvať len bezpečné veci ako trinásty dôchodok, dlhšiu materskú, kratší pracovný čas. No poľahky sa stane, že priemerný ľud bude chcieť počuť veci xenofóbne, rasistické a fašistické. Smrť bankárom, napríklad. A tento Šikula priemernosti to tomu priemernému ľudu dodá.  A my už len budeme pozerať ako vysoko skáče jeho pes.

Čím viac iterácii od normálnosti k extrémizmu by musel tento Šikula pomaličky a potichúčky absolvovať, tým by sme boli ako spoločnosť chránený. Mali by sme čas si všimnúť, že sa rútime kamsi. Ale ako tak v týchto dňoch čítam noviny, luxus tohto veľkého vankúša modernej spoločnosti 21. storočia evidentne nemáme.

Sme v riti priatelia.

Zdieľať?

Objektívna zodpovednosť – klamlivo a nevýchovne

Zavedenie zodpovednosti majiteľa auta nachádzajúceho sa 400 km od miesta priestupku spáchaného niekým iným je vrcholom arogancie. Navyše je sprevádzané otvoreným klamstvom priamo v dôvodovej správe:

Hlavným účelom predkladaného návrhu zákona je zavedenie objektívnej zodpovednosti držiteľa vozidla za porušenie vybraných pravidiel cestnej premávky. Prejednanie správnych deliktov držiteľov vozidla bude prebiehať čo najviac automatizovaným systémom, s minimom ľudských zásahov, čím sa jednak znížia administratívne náklady a jednak zvýši právna istota účastníkov konania.

Objektívna zodpovednosť – text návrhu zákona. Blog – Jozef Drahovský (blog.sme.sk).

Ako sa zvýši moja právna istota, keď ja ako majiteľ budem vláčený po pristupkových konaniach a budem sa musieť na vlastné náklady vyvyňovať, čo si nejaký úradník v snahe splniť ukazovateľe pre svoje prémie vymyslí?!?

A ten predposledný argument? To akože mám skákať od radosti, keď mi po polroku príde automatom vygenerované pokuta? To sa mám akože poučiť a vychovať k lepšiemu? Alebo len k strachu pred stojom?

Nie, rozhodne nechcem, aby ma pokutoval robot.

Zdieľať?

Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru

Demokracia je kurevsky ťažká vec.  Stokrát by som na to hovado dementné diktátorské zakričal a utĺkol ho k smrti. Ale môj vnútorný princíp mi to nedovolí. A nie je to len ten o úcte k živočíšnemu životu. Je to aj ten vnútorný princíp o úcte k slobode človeka.

Rozpoviem vám jeden príbeh, ktorý s obdivom a v priamom prenose pozorujem už niekoľko rokov. Je to príbeh  o mužovi, ktorý si myslí, že má pravdu.

Chlapík sa rozhodol, že značka Inter by nemala zaniknúť. Tak sa dohodli dvaja-traja a chopili sa toho duchovna, čo futbalový Inter v sebe nesie. A dnes hrajú decká pod značkou Inter nejakú ligu, dospeláci chodia fandiť iným dospelákom na nejakú lokálnu ligu. Inter žije.

Ja neviem, či je to dobre, ale ten chlapík mal pocit, že mal pravdu a pretavil ten pocit do futbalovej radosti. Áno, určite sa to mohlo urobiť aj inak. Ale on to urobil. Vstal a krok za krokom to spravil.

Ale bolo mu to málo.  Ukazoval svojim priateľom a známym, ako to chodí v daňových a personalistických zákonoch.  Videl tam jasné diery a svojim priateľom o nich hovoril. Videl, že tým priateľom sa to páčilo, tak si chlapík povedal, že by skúsil o tých dierach pohovoriť aj pred väčším auditóriom.

On vedel, že je to síce fajn vedieť v tom chodiť, ale súčasne mal pocit, že je to vlastne celé zle.  Napísal na kus papiera tri pravidlá, ktorými by dokázal nahradiť 150 stránkový fascikel zákonov. Jediným výsledkom by bola rozpočtová plusmínusnula a hovadsky nulový priestor na korupciu. A hovadsky veľký priestor v skrini po tých fascikloch. Dal dohromady odvodovú reformu. Možno nie tak úplne sám.

A keď už mal teda ten papier na stole, tak sa poobzeral, čo treba spraviť, aby sa celá krajina riadila jeho nápadom. A vykročil na cestu, ktorá skončila v kresle ministra a celonárodnou reformou.

Ja neviem, či sa o 120 rokov neukáže, že sa kruto mýlil. Ani on to nevie. Ale dnes si je istý a šiel za svojim cieľom.

Keď budete o pár hodín hodnotiť 17. november 1989, uvážte, čo by sa s týmto chlapíkom stalo bez tej revolúcie.

Viete, som si istý, že v reálnosocialistickej diktatúre roku 2011 by som bol vysmiaty šéf lekárne, čo expeduje 5×2 hodiny do týždňa, po ôsmich hodinách v práci padla. O zdravie by sa mi po známosti starali kamoši primári v okresnej a ich kamoši v krajskej nemocnici. Raz za rok či dva by som bol pri mori a každé jarné prázdniny lyžoval v Tatrách. Bohovsky bezpečne by som si žil. Samé pozitíva a sociálne istoty.

V dnešnej realite? Bezdomovci mi ukradli pred dvoma týždňami bicykle. Fakt netuším, či mi náhodou na niektorý z aktuálnych kontraktov nesiahne konkurencia.  Auto musím kupovať na lízing, takže platím a ani nie je moje. Žijem v cudzej krajine, čo bola voľakedy mojou rodnou.  A túto cudzinu sponzorujem skrz manželku dokonca dvakrát (jej dane a nízky štátny plat), pretože zo svojho platu by sama nevyžila. Občas je to poslanie starať sa o zdravie iných skôr na posranie.

Viete, práve kvôli tomu chlapíkovi a stovkám ďalších rád obetujem tie diktátorské istoty. Ja sám by som sa mal rozhodne lepšie ako teraz. Ale my dvaja dohromady (on a ja v súčte) by sme na tom boli sakrametsky zle. Ja by som mal priemer socialistického hospodárstva a on by kopal urán v Jáchymove za byt a stravu.

Stokrát by na neho nejaké hovado dementné zakričalo a možno ho aj s chuťou utĺkol k smrti. Len preto, že si myslí, že jeho pravda je silnejšia.

Demokracia je kurevsky ťažká vec. Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru. Demokraciu milujme, inak sa nám vymkne z rúk.

Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické.  Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete,  varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.

Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.

Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!

(Volne podľa filmu Americký prezident.)

Kua, kua, tak už ste pochopili? Žiadne diktátorské hovado vám dnes nebráni, aby ste celému národu, či dokonca celej EU vnútili svoju pravdu. Iba vy sami si v tom bránite. Keď budete o pár hodín hodnotiť 17. november 1989, uvážte, čo by sa s vami stalo  bez tej revolúcie.

Zdieľať?

Regulácie a reformy alebo charakter?

Myslím, že pred nami všetkými, pred našou spoločnosťou stojí jedna jediná, fundamentálna otázka:

Budeme hľadať regulácie a reformy systému, alebo charakterných ľudí?

Neviem teda ako vy, ale ja som si už pradávno stanovil, že budem radšej hľadať charakterných spoluobčanov. Ono je totiž oveľa ľahšie hľadať charakter, ako vymýšľať regulácie len preto, aby pre mňa mohli pracovať aj bezcharakterní.

Zdieľať?

Už som tú dnešnú realitu niekde videl

Je sombota, vysávam si takto úplne nevinne so sluchátkami na ušách. Manželke som kúpil také fešácke bezdrôtové, aby si mohla púúšťááť pri rannom varení.

A tak som si teda aj ja pri vysávané púúšťáál. Ako obvykle náhodný výber z celého disku.

Vysávanie ja rád, je to taká intelektuálne nenáročná činnosť, takže si pri nej môžem pokojne rozmýšľať v samote. A s tými sluchátkami je to skutočne fajnové.

Dnes mi ale akosi to rozmýšľanie nešmakovalo. Myšlienky len tak vo vysokej entropii pobehovali po mozdovni. Ale počítačom náhodne vybratá pesnička prichádzajúca zvukovodom ich dala to pozoru tak, že entropia dopadla ako hmota v neutrónovej hviezde.

Tak, už mi je jasné, kde som tú dnešnú realitu videl. Film Rabaka asi tak 28. minúta

Majú z nás prču. Bohatý obsluhujú chudobných. Mňa nekonečne rozčuľujú tie ich oduté ksichty. Ten nenormálny pocit nezraniteľnosti.

Malý princ na planéte krásnych báb. Na planéte kšeftárov a ľahostajných. Malý princ na planéte vráskavých sympaťákjov.

Nie je to trochu silné?

Hm, nie len poctivosť ale aj počestnosť a neľahostajnosť. Proste diskusia o charaktere.

Pod čiarou: Ak neviete, kto je to ten Malý princ, tak vecte, že je to ten betálny chalan, čo furt prudí s nejakým párnokopytníkom.

Zdieľať?

SME.sk a platený obsah – krok vpred a dva vzad

Pred polrokom sme spoplatnili všetky články komentátorov denníka SME. Nakoľko si ale myslíme, že naši čitatelia tak môžu prichádzať o exkluzívny obsah, rozhodli sme sa každý deň jeden komentár odomknúť pre širokú verejnosť.

SME.sk odomkne každý deň jeden komentár. Blog – Čo je nové na sme.sk blog.sme.sk.

Nadpisom som k tomuto kroku povedal všetko.

V diskusii na FB sa objavili zaujímavé a podnetné postrehy:

  1. Myslim, ze to je dosledok jednostrannej politizacie nezavisleho (kedysi) dennika
  2. Kapú čitatelia
  3. Nech si naserú…aj do Piana

To nehovorím ja. Len to tak tých človekov hen na tom FB napadá.

Zdieľať?