Prajem vám 4 týždne úprimnej radosti

Hm, Advetnt ako príprava na radostnú zvesť. Ale mne sa akosi nechce čakať. Tak sa obzerám po svojom okolí, že kde a komu by sa mi hodilo urobiť niekomu radosť.

Minulý týždeň som nakúpil v našom dedinskom obchodíku. Z vďaky, že tam onehdá bol, keď sa mi to šiklo. A možno som ich aj potešil. Oni už budú vedieť ako naložiť s tým ziskom, ktorý som im doprial.

Ešte je do Vianoc pár týždňov, tak hádam ešte na nejakú radostnú zvesť prídem. Čosi už mám za lubom.

No a to je práve to, čo som vám chcel v dnešnom výročnom, každoročnom adventnom príhovore povedať. Spravte radosť  niekomu úplne mimo vašej rodiny. Niekomu, kto sa vám len ťažko stihne do Vianoc revanšovať. On zas urobí takúto radosť niekomu ďalšiemu.  A vôbec nie je dôležité, aby sa vám to vrátilo.

Podržať dvere, vyložiť kočík do autobusu, také tie ľudské gestá dobrého človeka.

Pamätáte? Kým naveľa naveľa konečne došlo na tú radostnú zvesť, aj Jeho niekoľkokrát neradostne okašľali. Nemali to totiž tí okolostojaci ľahké. Boli postavení pred hotovú vec. Na bránu zabúchal Jožo s tehuľkou a im sa pred očami previnulo všetko, čo budú musieť, ak teda podajú prvý prst.

Nie, na tento druh obetavej radosti sa vykašlite. To je strašne namáhavé a komplikované. Urobte len takú radosť inému, na ktorú sa cítite. Takú radosť, ktorej rozsah máte jasne pod kontrolou.  Takú radosť, ktorá vás k ničomu nezaviaže.  Poobzerajte sa po okolí a isto na nejakú takúto bezpečnú radosť inému prídete.

Viete, čakajú nás ťažké časy a možno je tohtoročný Advent na dlhý čas posledným, kedy budeme mať radosti aj na rozdávanie len tak.

Priznám sa vám, som koťuha pomodlená. Ja totiž viem, že robenie radosti je závislosť. To raz začnete a už nebudete vedieť prestať.  A tak sa potmehútsky škerím, ako vás namotávam do robenia radosti, z ktorého sa už nevyvlečiete.  A ani nezbadáte ako ste sa pre radosť iného už aj obetovali.

A to sa už nebudem potmehútsky usmievať len ja, ale aj On sa bude chichúňať. A bude sa tak chichúňať od radosti, až nám tie ťažké časy nateraz odpustí.

Veď akéže to budú ťažké časy, keď nám bude radosť žiť?

Share Button

Identita “nezjištěno”

Kto ste?  Vaše meno! Vaša doména! (To aby som bol štýlový, keďže sme na blogu.)

Keď som bol na vojne, tak som sa podpisoval ako Wašinkton Irving a keď ma to prestalo baviť, tak ako Irving Wašington. Fakticky, aj do rozkazov aj pod hlásenia dozorného.  Tie kasárne už nestoja, takže hádam som sa už mohol priznať.

Občas si na to spomeniem, keď podpisujem doklad o platbe kartou a kartu mám už vo vrecku.  Irving alebo Pilnik… Kto to rozlíši?

Keby ste išli do našej fakultnej knižnice, tak tam nájdete moju diplonovku podpísanú menom Martin Pilnik. No od nasledujúceho dňa po jej obhajobe som už bol Mgr. Martin Pilnik.

Dvojčence krsného našich deti ma budú volať ujo Piki.  Ak sa to rozkríkne, dopadnem tak aj u svojho kŕsňatka. Takže Psst!

Moje malé a veľké decko mi hovoria oci.

Manželka… No nebudeme zbytočne zachádzať do detailov.

Tu na sieti som ten s tým čiernym blogom. (Teda aspoň si tak fandím.) A ktovie  kým ešte.

Keď onehdá pradávno bol býval bol po našej dedine blúdil jeden náš priateľ, bolo mu na opačnom konci poradené: “Jááj, ten lekárnik s Tikom? Tak to musíte ísť na opačnú stranu.”

Tak predstavu ste si hádam už urobili.

Identita rozhodne nie je to, ako sa podpíšete. Je to to, čím sa mi vryjete do povedomia.

Hm, asi sa začnem zas podpisovať ako Wašington Irving a keď ma to prestane baviť, tak ako Irving Wašinkton. Súčasný svet mi veľmi intenzívne pripomína svojou absurditou moju základnú vojenskú službu.

Biologický otec a biologická matka majú kvôli existencii manželského otca dieťa menom Nezjištěno Aidomoanová. Chudák Sára, ešte že sa jej po vydaji zmení.

Sila papiera a plastovej kartičky sa dosť preceňuje.

Share Button

Old Player – stále nerozumiem reči hráčskeho kmeňa

Arthur začal písať Old Player. Uvedenie bolo v najlepšom duchu projektu, ktorý je pre mňa vzorom takého domáceho obsahového projektíku, v duchu Jak psát web. Tešil som sa ako dávno nie. Tieto domáce projektíky mám rád. A tiež hrám hry. Vášnivo.

Tak som sa potešil, že sa konečne prehupnem od môjho obľúbeného WoW do dnešných dní. No nebudem predsa hrať hru, čo nadchla moje 10. ročné mladšie decko. Som neni malý.

S hrami je to u mňa ako s knižnicou. Strácam sa tam a potrebujem sprievodcu, ktorý vie čo som to vlastne chcel a čo sa mi bude páčiť. A práve takéto očakávania u mňa vzbudzoval Old Player.

A potom toto:

Po pár hodinách, když povolily úvodní bolesti a ovládání přešlo “do krve”, už člověk začne vnímat pozitivní věci. Tak třeba obličeje – zhruba (tedy velmi zhruba) něco jako Dragon Age. Konečně sympatičtí lidé / stvůry, dokonce i čaroděj vypadá jako vrásčitý stařec a ne jako… no však víte.

Krajina je úchvatná i otravná. Pokud jste byli ve Skandinávii, tak víte… Úchvatné pohledy, ale naprosto otravná cesta čtyřicet kilometrů okolo fjordu. Ale zase můžete potkat vlka, kozu, losa, mamuta nebo policajta (ve Skyrim, samozřejmě).

Mluvit o vylepšeních by bylo jako (doplňte si vhodné vtipné přirovnání), protože to stejně už všichni víte.

Old Player » Blog Archive » Skyrim: první dojmy.

Ani za máčny mak nerozumiem reči jeho kmeňa. Ak by som si otvoril, a veru nedávno som si otvoril, nejaký ten hráčky papierový magazín pre juchajúcich násťročných, dočítam sa presne to isté.

Je to teda dobrá grafika, alebo slabá? Je Dragon Age dobrý, alebo zlý? Ako to pofrčí na mojom kancelárskom? Mám si to kupovať, alebo len stiahnuť na testovanie? Bude to pre mňa po 3 hodinách premárnený čas? Stane sa to pre mňa pracovným nástrojom ako sa nemá robiť UI alebo sa zabavím tak, že ma žena (zas) bude ráno preklínať za ponocovanie?

Odpoveďou je: Však víte.

Old Player a jeho jazyk je pre mňa, skoro štyridsiatnika, veľkým sklamaním. Ale možno som len náhodne trafil nehomogénnu časť, keď som odoberal vzorku. A možno je to ako s tím Bloguje.cz.  Rečí kopu, chválenia kopu, ale adminovať v tom blog je na oplešatenie.

Pod čiarou: A to mi Rony furtom vyčíta, že JA kašlem na vysvetľovanie kontextu.

Share Button

Politickí bafuňári mečiarizmu verzus politickí nadšenci

Možno bol Galko politicky trochu divoch, možno mal prehnané predstavy o tom, ako s korupciou zatočí, možno bol príliš ambiciózny, možno sa preceňoval. Ktovie? Ale prečo by vždy do ministerských kresiel mali prichádzať iba pragmatici, ktorých jediným zámerom je vydržať v kresle čo najdlhšie?

Poslednú poznámočku vyslovujem ako katolík. A to sa dostaneme kam, keď jedinými nadšencami v slovenskej politike budú liberáli presadzujúci marihuanu a registrované partnerstvá?

Týždeň – iný pohľad na spoločnosť » Odvolanie Galka? Napriek všetkému katastrofa.

Pekne to Palko zhrnul. Vrátane tej poslednej poznámky do vlastných radov.

SaS je práve o tom novom modernom 21. storočí. Preto to nie je voľba menšieho zla, ale nových pozitívnych myšlienok a moderného spravovania vecí verejných. Áno, pravicového a liberálneho spravovania.

Máme tu dnes 5 významných parlamentných strán a len jedna jediná,  jediná má vo svojom vnútri moderných ambicióznych nezasmradnuto uvažujúcich.

Smutné, ale práve pre tie ostatné 4 je to smutné. Palko to evidentne chápe. Budem síce za diablovho advokáta, ale fakt by som si želal moderný SMER. Normálnu ľavicovú stranu s ľavicovými myšlienkami, ktoré sú mi dnes tak cudzie. Je totiž veľmi príjemné sa hádať  s demokratickým charakterným oponentom. Je cťou s ním urobiť kompromis.

Uzavrieť kompromis s bafuňárom zo starej ekonomiky je čistý grc. A niektorí sa v tých sračkách odmietame hrabať. A tak neostáva len pozbierať toľko hlasov, čo to pôjde tam, kde bafuňárov niet.

Po udalostiach tohto týždňa sa nedá nič iné konštatovať, len to, že sme v riti. SDKU, KDH, Most a SMER nám predviedli skutočný mečiarizmu ako vystrihnutý z 90. rokov. (Nie len tie odposluchy, ale napríklad aj rokovanie o rozpočte je ukážkou.) Na vyhrabanie sa z neho potrebujeme trochu viac, ako len 12% hlasov a štvrtinovú pozíciu vo vláde.

Pred pár mesiacmi som na narážku, že tých v SaS nejako moc žeriem odpovedal: “Mne ide o ten ich program. Ten je fajn. Odvodový bonus, výpisy zo zdravotníckych účtov, manažérsky prístup k politike, blogovanie a priama komunikácia, odľahčenosť v obliekaní pri stretnutí s veľvyslancami ;-)…” a čo ja viem čo ešte sa mi na nich páčilo. Dnes je to pre mňa jediná alternatíva už nie len kvôli tomu programu. Ale aj po zhodnotení charakterov.

Áno, až tak hlboko som klesol, že nie len sebecký ekonomický pohľad (odvodový bonus, zdravotnícka reforma) je pre mňa pri výbere dôležitý. Ale aj vízie a charakter nositeľov toho programu. Je to skutočne bieda, keď musím vsádzať na politikov charakter. A nemyslím to vôbec ironicky. Je to pre mňa neprijateľné. Pre mňa politik má byť len a len vykonávateľom mojej volebnej vôle.

Vsádzať na charakter, to je pre mňa neprijateľné riziko. Riziko, že s 99% pravdepodobnosťou budem za idiota po prvom politikovom škandále. Keďže istú pochabosť a nadšenectvo politika považujem za jeho plus, na škandál je poľahky založené.

Hej vy v tých 4 stranách, ak chcete môj hlas, program nestačí. Predveďte nových charakterných ľudí. Z toho programu vám dnes neverím ani nosnú dierku medzi očami. Čo nosnú dierku! Ani len tú blchu na tom chlpe v tej nosnej dierke vám neverím. A keďže máte dnes 75% hlasov v Národnej rade a vám zaviazaní bafuňári ovládajú deň po dni už skoro 90% štátnej moci, tak otvorene hovorím, že sme v riti.

Share Button

Dve-tri iterácie k normálnosti a dosť?

Hľadiac na to, ako zas víťazia bafuňársky politici z každej sveta strany, si kladiem otázku: To naozaj nie sme schopní podstúpiť viac ako dve-tri iterácie k normálnosti? (Kontext:Prvých sto dní – prvá iterácia k normálnosti)

Použitie iterácii v hodnotení našej spoločnosti má jednu výhodu: Čo je dnes možné ohodnotiť ako ešte akceptovateľné pre to, aby vôbec mohlo dôjsť na veci ešte lepšie, bude o rok štandardom pre porovnávanie. Čo v prvej iterácii považujem za megaúspech, bude o rok nastavenou latkou.

Ale kto o smer hore vôbec stojí? Má význam mať na Slovensku lepšiu spoločnosť?

Víziu mám a tá ma pri niečom drží. Ale poviem vám, kvôli tomu zmaru, pri pohľade na tých bafuňárov a bleskovú podržtašku a pretekárskeho podržtašku na špici, sa musím veľmi často  k tej vízii obracať. Či tam vôbec ešte je a náhodou mi medzičasom poza chrbáta neemigrovala niekam, kde si to ľudia aspoň trochu zaslúžia. Či ma tá vízia ešte podopiera.

Niekde tam medzi nami sa práve rodí Šikula priemernosti. Veľmi nadpriemerný Šikula, ktorý vie vypočuť priemerných a vie im povedať to, čo priemerný chcú počuť. Šikula, ktorý to tím priemerným zo stredu dokáže dať. Zatiaľ priemerní chcú počúvať len bezpečné veci ako trinásty dôchodok, dlhšiu materskú, kratší pracovný čas. No poľahky sa stane, že priemerný ľud bude chcieť počuť veci xenofóbne, rasistické a fašistické. Smrť bankárom, napríklad. A tento Šikula priemernosti to tomu priemernému ľudu dodá.  A my už len budeme pozerať ako vysoko skáče jeho pes.

Čím viac iterácii od normálnosti k extrémizmu by musel tento Šikula pomaličky a potichúčky absolvovať, tým by sme boli ako spoločnosť chránený. Mali by sme čas si všimnúť, že sa rútime kamsi. Ale ako tak v týchto dňoch čítam noviny, luxus tohto veľkého vankúša modernej spoločnosti 21. storočia evidentne nemáme.

Sme v riti priatelia.

Share Button