Ako vás má politik, ktorého nezvolíte, zastupovať v orgáne, do ktorého ste ho nezvolili?

Tento článok je 3 z 4 seriálu Župné voľby

V predchádzajúcich článkoch seriálu o poučení z banskobytrických župných volieb som popisoval čo sa udialo. V tomto článku ukážem, čo demokrat má urobiť. Ako má demokrat vysielať signály.

Najprv si ukážeme, ako funguje zastupiteľská demokracia:

  1. Utriedim si sám pred sebou svoju predstavu, ako by mal vyzerať štát, v ktorom by som chcel žiť.
  2. Vyberiem si stranu, ktorá navrhuje rovnaké, alebo aspoň podobné riešenia
    1. použijem preferenčné hlasy na výber takých osobností, ktorým verím, že dokážu splniť volebné sľuby
  3. Snažím sa presvedčiť aj svojich priateľov, že tá strana je fajn.
  4. Ak neexistuje strana, ktorá navrhuje rovnaké alebo aspoň podobné riešenia, ako by sa mne páčili, tak založím stranu svoju.
  5. Idem k voľbám a hodím to tam.
  6. Po 4 rokoch zhodnotím a začnem bodom číslo 1.

Áno, takto jednoduchá je demokracia! A len ja som zodpovedný, koho som tam hodil.

Hodil som tam pred 4 rokmi niekoho, kto sa na mňa vykašľal? No tak ho tam znovu nehodím. Strana má síce dobré vízie, dobré riešenia, ale tí ľudia v strane sa mi nepáčia? Priatelia, každá kandidátka má aj svoj koniec. Názorne nám to predviedol Matovič, ktorý sa prekrúžkoval z konca kandidátky SaS. Ide to! Protestným hlasom proti, je výber nových ľudí. Už roky, tu na týchto stránkach, hľadám charakterných ľudí. 

 

Vaša obľúbená strana nereflektuje na preferenčné hlasy? Tak sa angažujte v straníckych štruktúrach.  Každá strana má nejaké primárky, nejaké snemy, zjazdy. Presvedčte svojich straníckych kolegov, že by ste boli lepší predseda ako ten doteraz.  Ide to! Frešovi sa to podarilo. Kollár to prehral len tesne.

Nikto a ani žiadna strana vám nevyhovuje? Založte si novú. Ide to. Joža už nebavilo ukazovať na diery v sociálnych zákonoch, tak sa pridal k Sulíkovi, dali dohromady stratégiu a nakoniec bol tvorcom legislatívy. Takej, akú chcel mať v štáte v ktorom by sa mu páčilo žiť.  Vy si myslíte, že mali byť jeho riešenia iné? No tak to urobte ako on, založte stranu, dostaňte sa do vlády.

Demokracia je krásna, lebo každý jeden z nás má možnosť byť minister. Nemusíte sa ani narodiť do dobrej rodiny ako v kráľovstve a ani nemusíte byť miliardárom (Oni sa k vám radi pridajú v pozadí). Všetky dnešné parlamentné strany sú skutočne demokratické, pretože sú otvorené. Napríklad SaS aktívne vyzýva Priateľov slobody. Do Smeru sa môžete tiež prihlásiť. Dokonca majú aj mládežnícku organizáciu pre výchovu nádejných politikov.

Žiadna z nich fyzicky neprenasleduje nikoho za iný názor. Žiadna z nich vám nenabandží a ani vás fyzicky nezlikviduje za to, že si založíte novú stranu. Ide to. Lipšic stále behá na zdravých nohách. Kollára som leda tak ohovoril. Každá z nich vám po 4 rokoch dovolí voliť slobodne.

Aha, máte pocit, že je to móóóc práce. No ale demokracia nie je zadarmo. Musíte sa o ňu pričiniť! Nechce sa vám? ONI politici nech to všetko spravia? A vy budete len vysielať signály.

Priatelia, už chápete, prečo nedokážem obviniť z voľby neonacistu súčasné demokratické strany? Žijeme v demokratickej občianskej spoločnosti. Vďaka tomu my rozhodujeme o tom, ako bude vyzerať naša spoločnosť.

Nie? Tak znovu.

Nalejme si čistej pepsikoly v tom čo ľudia vybrali. Prestaňme tárať o tom čo odmietli, čo signalizovali. To je úplne jedno. To čo vybrali sa bude od tej chvíle po voľbách realizovať. Voľby nie sú o tom, čo sa NEbude realizvať. Sú o tom, čo si vyberáme, aby sa realizovalo.

Kto chce menej štátu volí pravicu, kto chce štátnu ochranu volí socialistov. Komu sa nepáčia doterajšie riešenia, založí novú stranu a snaží sa vyhrať voľby. Tých čo je viac, tí vyhrajú a 4 roky je taký štát. Kto chce nacizmus, volí nacizmus. Kto chce komunizmus volí KSS. Tak jednoduchá je demokracia.

Voľby sú proste o nás. Nie sú o žiadnych signáloch niekomu inému.  A už vôbec nie o nejakých signáloch politikom za to, že sa o nás nestarajú.

Veď sa len započúvajte do toho, čo hovoríte: Nezvolím ho, aby vedel, že sa o mňa má lepšie starať.

Prosím vás, ako sa niekto môže o vás postarať, keď nemá žiadnu moc? Keď žiaden zákon, ktorý predloží nebude schválený? Ako vás má politik, ktorého nezvolíte, zastupovať v orgáne, do ktorého ste ho nezvolili?

Hm, zvolením niekoho, kto vždy v 20. storočí znemožnil akékoľvek ďalšie voľby, ste dali signál demokratickým stranám, aby sa po nasledujúcich voľbách o vás lepšie starali.

Cítim sa ako lietadlo.

Share Button

Nemecké dialničné poplatky ako impulz k európskej dezintegrácii

Nemci dávajú impulz pre európsku dezintegráciu:

V poslednej verzii návrhu koaličnej zmluvy, z ktorej citoval Frankfurter Allgemeine Zeitung, sa píše: „K dodatočnému financovaniu údržby a výstavby našej siete diaľníc zavedieme primeraný príspevok pre držiteľov osobných áut neregistrovaných v Nemecku (vigneta), a to tak, aby žiadny držiteľ vozidla v Nemecku nebol viac zaťažený. Zavedenie bude urobené tak, aby bolo v súlade s právom EÚ. Príslušný zákon by mal byť schválený počas roka 2014.“

Zdroj:  SME.sk | Cudzinci budú platiť za nemecké diaľnice.

Štatistika hovorí, že je to 5% cudzincov na nemeckých diaľniciach. Možno by stačilo, aby dostali Nemci primeranú  časť z vybraných poplatkov v ostatných krajinách.  Možno by si mohli nárokovať vrátenie dane. Možno by to mohla preplácať partnerská “zdravotná dopravná poisťovňa”. Nech ma nikto nepresviedča, že by Nemcom americká NSA neposkytla dáta o počte kilometrov najazdených autami s nenemeckými registračnými značkami.

A pardón, všetko je akosi inak. Voľný pohyb osôb znamená, že sa na občana inej krajiny EU pozerá, ako by bol občan tej krajiny, kde sa práve nachádza. S rovnakými právami (napríklad zdravotné poistenie) ale aj povinnosťami (napríklad riadiť sa zákonmi danej krajiny). Nemecko na to zabúda. Alebo chce tento princíp rozbiť?

Veľmi som zvedavý, či ostatné krajiny pristúpia na spustenie salámovej metódy pri demontáži pravidiel európskej integrácie len preto, že ide o Nemecko – najväčšieho financovateľa ekonomického vyrovnávania sa európskych krajín.

Share Button

Pravda je taká, že Banskobystrický kraj má viac ako 71 tisíc neonacistov

Tento článok je 2 z 4 seriálu Župné voľby

Budem sa opakovať, ale pravdu neokecá nik vznešenými slovami o tom ako dali voliči politikom lekciu.

Pravda je taká, že viac ako 71 tisíc neonacistov volilo neonacistu.

A s tým treba niečo robiť. Nie s politikmi. Lebo každý jeden z tých 71 tisíc mohol vybrať kohokoľvek z “posledných miest kandidátky” na truc preferenciám štábov politických strán. Neznámych ľudí. Kohokoľvek z demokratov. Ale nie, vybral si neonacistu, Hodili za hlavu skúsenosti z 20. storočia.

Chlapi na Fejsbúkoch hovoria, že sa Rómovia boja. Čítajúc článok v Sme z Detvy mi napadlo: A prečo neboli voliť?!? Pri tom počte hlasov je to presne skupina, o ktorej sa rozhodovalo. Mohli sami za seba rozhodnúť. 

Ak teda uznáme, že by to bolo nad ich chápanie súvislostí, tak: Kde boli terénny pracovnící? Kde boli Smeráci s kortešačkami? Môžeme za to my všetci. My, ktorí sme zrejme nie dosť nahlas hovorili, že voliť neonacistov nie je voľba, ale hanba. Že hlas za neonacizmus nie je protest, ale hlúposť. Že extrémisti nikdy žiadny problém nevyriešili, len vytvorili mnoho nových a horších. Našťastie to neboli parlamentné voľby. Uff.

Myslím, že toto je najväčšie poučenie z volieb. Voľby sú o nás.

Dobrovoľne si 71 tisíc ľudí vybralo do zastupiteľskej demokracie, svojho zástupcu neonacistu. Zástupcu v zastupiteľskej demokracii si volíme preto, aby presadzoval naše záujmy. Žiadne na skúšku. Žiadne pre srandu. Žiadne z frustrácie. Nezľahčujme to nejakými táraninami “o signáloch”. Viac ako 71 tisíc ľudí chce, aby sa presadzovali neonacistické riešenia. 

Priatelia moji, ani akokoľvek sklamaný demokrat proste nevolí neonacistu. Proste to neexistuje hodiť ho tam! Ani ľavicový, ani pravicový extrémizmus. Neexistuje hodiť tam niekoho, kto si robí z listiny základných práv a slobôd trhací kalendár. 

A teraz to budeme zľahčovať nejakými signálmi? Budeme to hádzať na politikov? Každý jeden z tých 71 tisíc voličov v Banskobystrickom kraji je svojprávny. A vybral si jasne. Jediná povinnosť politikov, rovnako ako zvyšku spoločnosti, je vysvetliť to tým 71 tisícom. Každému jednému osobne vysvetliť, že takto demokrat nehlasuje. A keď nechcú demokraciu, nech nesú trestnoprávne dôsledky za propagáciu fašizmu, rasizmu, nacizmu či komunizmu.

Dobré výsledky pre každého jedného na Slovensku by boli také, že Maňku si volia voliči Smeru a neonacizmus nikto. Čo to sú za výzvy na prehlasovanie neonacistov slušnými občanmi? Nie, tak rozhodne nie! Našou úlohou je zrušiť akékoľvek hlasy pre neonacizmus. Zabezpečiť, aby to tam nikto nehádzal. Voľte si do ľava, do prava, do stredu, liberálov, konzervatívcov. Ale voliť komunizmus alebo nacizmus po historických skúsenostiach z Európy 20. storočia je vykročenie na cestu, z ktorej nie je návratu.

Viete čo, choďte sa pozrieť do Terezína, Osvietimu, Treblinky. Do Nemeckej, Ostrého Grúňa, do Lidíc, do Lutily, do Slaskej, do Janovej Lehoty.

Keď som išiel  onehdá okolo pamätníku v Lidiciach, zastavil som sa na parkovisku pri pamätníku. Asi pol hodinu som na to miesto, kde bola tá dedina, pozeral. Chvíľu som videl vykosenú lúku, chvíľu našu dedinku na strednom Slovensku. Ak by boli na pozadí kopce, miesta k nerozoznaniu. Veľmi dobre si viem tú tragédiu  Lidíc predstaviť.  Je to naša dedina. Vrstovníci lidických detí považujú za najhoršie vo svojom živote posledných 20 rokov.  Prečo? Ľudia majú priemerne len slabú predstavivosť. Čo nedávno nevideli, to si nevedia predstaviť.  A potom, máme sa hovadsky dobre v tejto našej Európe.

Viete, priatelia moji, vo vojne umiera ktokoľvek.

Pod čiarou:  Áno, môžeme demokraciu voličom prikázať, alebo ponúknuť demokratickú alternatívu tak dobrú, že nikto na nacizmus ši komunizmus ani len nepomyslí. Ale čo ak ju ausgerechnet fčul nevieme poriadne sformulovať, pripraviť? To máme prestať myslieť a hádzať tam “signály”?

Share Button

Matematický dôkaz ako Smer za to nemôže

Tento článok je 1 z 4 seriálu Župné voľby

Použijeme metódu dôkazu sporom. Teda pripustíme, že myšlienka z nadpisu vymyslená vlastnou hlavou je pravdivá.

AK je to teda pravda, Smeru sa podarilo získať pre  svojho kandidáta všetkých svojich voličov.

Koľko voličov mal Smer v ostatných voľbách? Pravidlá dôkazu sporom hovoria, že stačí nájsť jeden kontrapríklad na vyvrátenie pravdivosti. Nuž poďme pekne po okrskoch. Nájdime si jeden. Napríklad taký Hliník nad Hronom. Vo voľbách 2012 získal Smer 799 kusov hlasov.

V roku 2013 získal kandidát Smeru v jednotlivých okrskoch 108+117 hlasov. Za celé mesto Hliník nad Hronom získal Smer 225 kusov hlasov. Protikandidát získal 168+169=337 hlasov

Ukazuje sa, že Smer prišiel o 799-225=574 kusov hlasov. To znamená, že za Smer nehlasovalo viac ako 71% vlastných voličov v Hliníku nad Hronom. Našli sme okrsok, kde by stačilo, aby pre Smer hlasoval pôvodný počet voličov. A to je spor s tvrdením, že Smer za to nemôže. Alebo máte pocit, že tých chýbajúcich 574 hlasov sú medzičasom zomretí?

Na doplnenie: V roku 2012 získal Smer v Banskobystrickom kraji 136527 kusov. Za celý Banskobystrický kraj získal kandidát Smeru 57164 hlasov.  To je oproti roku 2012 strata 57164-13527=-79363 hlasov. Protikandidát získal 71397 hlasov.

č.b.t.d.

Zameral som sa na prostú matematiku. Vychádzam z toho, že volič Smeru v roku 2012 je voličom Smeru aj v roku 2013. Že je to volič stály a z presvedčenia. Vzhľadom na nízku účasť ja oprávnené povedať, že by stačilo, aby prišli títo voliči Smeru. Nebolo treba nikoho lákať z košiara protivníkov.

Áno, dokonalosti dôkazu chýba klasický sociologický priesku v ktorom sa zisťuje odpoveď na otázku: Koho ste volili minule a koho teraz? Vďaka tomuto a len vďaka tomuto prieskumu sa dá zistiť pohyb v elektoráte. To znamená, zistenie, odkiaľ sa vzali voliči jednotlivých kandidátov. Akokoľvek, otázka z nadpisu znie inak. A buďme k Smeru milosrdní, veď čo ak by taký prieskum ukázal, že proti Smeru hlasoval čo i len jeden jeho bývalý volič.

Keď som pred druhým kolom písal článok Nech sa socialisti snažia, keď si myslia, že sú takí silní , tak som presne takto uvažoval. Bohate stačilo, aby voliči Smeru prišli hodiť toho svojho. Môžete vlastnou hlavou vymýšľať akékoľvek nočné halucinácie, matematika nepustí.

Aby aj moje deti pochopili: S prstom v nose to Smer mal zvládnuť sám. Alebo mal dopredu priznať, že sa na to necíti a pekne poprosiť pravicových voličov, aby mu pomohli s jeho vlastnou domácou úlohou.

Zdroj dát:

Share Button

Rodinkárstvo medzi sudcami nie je vonkoncom problém

Poukazovať na rodinné vzťahy v súdnictve ako na neuveriteľne veľký problém je vcelku absurdné a komické.  Rozhodne to nie je problém, je to len nepohodlie. Profesie sa dedia úplne bežne. A je to vlastne aj dobre.  Okrem iného to podporuje ambície a ctižiadostivosť.

Iné dve veci sú problém:

  1. Že sa sudca dostane do situácie, že sa chce súdiť. To vzhľadom na požiadavku morálnej a zákonnej bezúhonnosti neprichádza do úvahy.
  2. Nedodržiavanie našich vlastných morálnych a zákonných požiadaviek na osobnosť sudcu pri ich výbere.

Keď si vyberieme gaunerov, nečudujme sa, že nás súdia gauneri. To je proste princíp zastupiteľskej demokracie!

Za to, že boli pozastavené jedny návrhy na sudcov a nahradené inými po posledných voľbách, za to si môžeme sami. Rovnaká je otázka znenia zákona, ktorý definuje spôsob ich výberu. Keď si navrhneme (zasa tá svinská zastupiteľská demokracia) debilné pravidlá, ťažko môžeme vyberať morálne a zákonne bezúhonné osoby.

Laxnosť k pevnému charakteru nás vždy skôr či neskôr dobehne. Reťazou malých ústupkov sa dopracujeme k stavu, ktorý spôsobuje vytriezvenie. A tá kocovina to pľúštenie teraz bolí.

Zákony a regulácie to za nás nedomyslia. Oni nás tak akurát raz v najnevhodnejší čas dobehnú. A je len na našom charaktere, či budeme mať morálnu silu so svojou lenivosťou žiť. Alebo budeme kopať na všetky strany ako zakľatá sviňa. Veď mi nič, to on, to zákon, to poslanec, to lekár, to banka, to počasie, to tie ostatné svine. (Písal som o tom:  Pravidlá nás dobehnú v najnevhodnejšiu chvíľu | M+M+M+M (4M))

My nesmieme byť zavčasu sprostí, leniví a ľahostajní

Súdnictvo je tretím pilierom demokracie. Je nezávislé a ním formulovaná pravda je v súlade s duchom národa/občianstva a literou zákona. Sudcovia sú intelektuálnou elitou z nás a  vyvolili sme si ich spomedzi nás na základe využitia tých najprísnejších mechanizmov. Zverili sme im právo vynášať súdy nad našimi životmi a dobrovoľne sme sa rozhodli bezpodmienečne sa podrobovať nimi vyslovenej pravde.

A potom prídu pochybnosti o rozsudkoch. Pochybnosti o výbere sudcov. Kým sa nás to netýkalo, tak to ľahostajne necháme plynúť. A dnes sme veľmi prekvapení, že nás naša lenivosť a ľahostajnosť dobehla.

Nechávame bez povšimnutia, že sudcov vyberajú beškrupulózni. Že sú pravidlá výberu sudcov  podliezané. Že je kvalita právnických plzeňsko-šamorínskych fakúlt biedna. Že sa k titulom, profesorov – garantov vzdelávania – dostávajú ľudia nespĺňajúci kritériá ani len na odborného asistenta vysokej školy zo stredu celosvetového rebríčka. Že najmenej času venujú štúdiu práve študenti práva. (Písal som už o tom: Nie sú dôkazy, skutok sa nestal – verzia CZ | M+M+M+M (4M).)

Mimochodom, to, že teraz vieme úplne otvorene, aké sú rodinné vzťahy v súdnictve je výsledkom prvej iterácie k normálnosti. Je len na nás, aby sme sa vďaka opakovaným iteráciam k normálnosti dostali od riešenia problémov k riešeniu nepohodlia. Verte mi, keď vyriešime tie horespomenuté dva problémy, už nám bude úplne jedno, že nás súdi otcovho koňa brat.

Share Button