Čítam Havla

Bol som v nebezpečnom priestore – v knižnicii, ook. Moja osobná knihovníčka bola kdesi zalezená a dopadlo to  tak, ako vždy. Tentokrát tri úlovky. Všetko Havel. Nie o ňom, ale jeho texty.

Rozhovor teda správnejšie Diaľkový výsluch od Hvížďalu. Pobavilo ma, ako sa hneď na úvod snaží nájsť svoj postoj ku kapitalizmu a socializmu. Nezabúdať, že ten rozhovor vznikol v hlbokom socíku.

A čakajú ma Havlove eseje a iné texty z rokov 1970-1989. Na tie sa obzvlášť teším. naozaj som zvedaný, kto to vlastne bolo – Havel filozof.

Na zrní sa ale naozaj nechystám.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Jediný správny spôsob používania môjho Facebooku

Naozaj sa chcete pohoršovať, že mám hentoho či tamtoho v priateľoch? Nuž, tak načúvajte pár slov od starého skúseného blogéra.

Ste si istý, že keď niekto kliká, tak vyjadruje postoj?

Zaujímavé, ako niektorí predpokladajú, že jedine ich spôsob členstva a spôsob používania rôznych nástrojov Facebooku, je ten správny. Strana a vláda by mali radosť.

Členstvo v skupine môže byť aj prejavom záujmu, či bude existovať vôbec nejaký vývoj v skupine/na f-stránke. Preto milióny členov fakt nič neznamenajú.

Stlačenie “Páči sa mi to” je napríklad aj spôsob monitorovania aktivity pri danom statuse/poznámke. Preto je využitie počtu obdivovateľov statusu na hodnotenie kvality f-stránky zaťažené väčšou či menšou chybou merania.

Rovnako f-priateľstvo môže byť tiež spôsobom ako so záujmom pozorovať, že existuje aj iný pohľad na život. A občas aj motyka vystrelí a virtuálne priateľstvo prerastie do niečo hlbšieho a príjemnejšieho.

Občas niekto použije Druhú metódu Indiana Jones aj v priestore Facebooku, keďže je naučený takto riešiť problémy ochrany súkromia.

A kontrolná otázka na záver: Vyplýva z tejto poznámky, že jej autor to tak robí?

V starých časoch Facebooku (asi tak pred rokom 2009) prebehla diskusia o tom, či môže byť novinár f-priateľom s politikom. Len novinár môže o takom priateľstve povedať že to o niečom vypovedá. Áno, niečo to o tom novinárovi, čo to o tom novinárovi napísal, vypovedá. Rovnako ako dôkaz f-priateľstvom. Povrchnosť a amatérstvo!

Pod čiarou: Tento text  som napísal onehdá pre svoj profil na Facebooku a prebehla tam k nemu veľmi podnetná diskusia. Písal sa v tedy 29. december 2009.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Programátor – jpg fotky do RAM neuložíš!

Na Androide je normálne, že sa aplikácie inštalujú na SD kartu. Nezaberajú tak  operačnú pamäť.  Každý slušný programátor sa s touto eventualitou vysporiada tak, že takúto inštaláciu umožní.

Logickou úvahou je rozhodnutie, čo z kódu nevyhnutne musí byť v RAM a čo môže myť na SD karte.

No a potom sú tu dáta, ktoré aplikácia spracováva. Keďže programátor má za sebou vyššie uvedený myšlienkový pochod, logicky a samozrejme podrobí aj dáta rovnakej analýze.

Nie však programátori Google Fotos. Táto aplikácia pekne nasynchronizuje fotky z dátového úložišťa v Cloude. DO RAM!!!  Čo na tom, že je to aj vyše 200MB dát.

To isté len v bledo-modrom platí aj pre aplikáciu Google Mapy, ktorá ukladá podkladové mapy pre offline režim tiež do RAM. Ako u debilov.

Milý debil! Súbory jpg patria na SD kartu. Odjakživa, od čias PalmOS, od čias reinkarnáce v podobe PocketPC, keď si ešte ťahal kášera.

Zdieľajte obsah s priateľmi:
Publikované v PDA

Zamneď: Pozri, skús to takto robiť a bude nám to spolu fungovať

Výsledkom našich predsavzatí je konanie. Etické pravidlá si môžme písať koľko chceme, zákony novelizovať ob deň. Jediné čo sa počíta, je konanie.

Pripadám si v tomto svete, ako keď si čítam vo voľnom čase o kvantovej teórii či teóriách okolo vesmíru. Obe prostredia sú v extrémoch, ale sú si tak ohromne podobné. A my žijeme niekde v strede a vidíme úplne iný svet. Pritom sa skladáme z častíc a žijeme vo vesmíre.

Trošku nevadí, giga či googel nevadí. Akurát keď to urobíme v mierke ľuďom blízkej, tak sme nemorálne svine. Ak si myslíte, že máme konať v mierke malej alebo až vo veľmi veľkej, nič ste nepochopili. Ale vôbec nič.

Za troška ani pán farár nič nepovie? Veľkým číslam nikto nerozumie? Nie, stále ste to nepochopili.

Keď sa nikto nedíva, tak nevadí? Bingo, bomba, hlavička po klinčeku! To je to konanie uprostred, ktoré nás všetkých zabíja. Uberá nám strednovekovým sily. Oberá naše dospievajúce deti o ideály.

Keď sa nikto nedíva, tak nevadí! – To je to konanie, ktoré je každodennou hrôzou bez konca. Malé nenápadné podvodiky, ktoré denno-denne robíme. Jeden trošku nevadí. No znásobte si to 8-9 miliardami, čo nás je na tejto planéte a sme v riti.

Zrazu sa nám zdá ako dobrí nápad chodiť po náhodných kontrolách. Vyvesiť kamery na každý roh. Zaviesť objektívnu zodpovednosť. Už nemáme ani sily na to, aby sme sa navzájom chytali pri nemorálnom konaní, tak to necháme na roboty A roboty nás pokutujú s veľkou radosťou.

A nakoniec? Nakoniec sme v stave, že prvou myšlienkou pri pozorovaní konania kohokoľvek v našom okolí, že prvou myšlienkou je: “Malo by sa mu to zakázať!”

A takto si tu, v strede medzi malými a hyper veľkými zlodejinami žijeme. Možno by stačilo nepodvádzať? Nie, skôr byť primerane tolerantný. Dôverovať. Nechať ľudí, aby sa sami za seba hanbili. Byť príkladom, že etické a morálne konanie má zmysel. Byť príkladom.

Kdesi-kamsi som bol býval bol cestoval a nad semaforovým panáčikom bola tabuľka: Dospelí, ste príkladom pre deti!

Skúste porozmýšľať, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov, akým príkladom ste vy sami osobne pre svoje okolie. Čo z vášho správania, z vašej etiky, z vášho chápania morálky si prajete, aby bolo príkladom pre tých ľudí, ktorých stretnete dnes na ulici, v meste.

Skúsme začať uvažovať, v tom našom strede každodennosti nad tým, čo by sa stalo, ak by sme nahradili vetu: “Zakázať sa mu to musí”, za vetu “Pozri, skús to takto robiť a bude nám to spolu fungovať.”

Nebojte sa, aj ja som len priemerne zodpovedný, priemerne poctivý, priemerne dokonalý, priemerne výhovorkový. Ale snažím sa byť príkladom, za ktorý by som sa ani ja nehanbil, keby som ho mal hodnotiť.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Veľa vám toho dlhujem

Podľa vás by som sa mal furtom červenať. A povinne reagovať na každý váš komentár. Povinne odpovedať na vaše výzvy na reakciu. A povinne byť k vám srdečný. A povinne s vami súhlasiť. A povinne mať vždy pravdu a nemýliť sa. A povinne dodržiavať pravidlo vášho víťazstva v diskusii…

Riť Paľovu!

Pozrite si film  Meet Joe Black. Pochopíte čo sa musí.

Skúsme si to predstaviť:

Vy: Píšeš hovadiny.
Ja: Áno, máte pravdu, som debil a píšem hovadiny.
Vy: ???

No vlastne ani neviem čo by ste ďalej napísali. Naozaj ste taký somár, že budete ďalej strácať čas s debilom, čo píše hovadiny? Alebo, ako by ste sa nazvali, vy samého seba, keď strácate čas v komentároch na Facebooku s debilom, čo píše hovadiny?

No ja by som sa sám pred sebou hanbil. Je pravda, že slobodný človek v slobodnej krajne môže robiť aj sprostosti, takže občas pokračujem v diskusii aj keď už dávno vidím, že to nikam nebude smerovať. No naozaj len občas a čisto zo zvedavosti, či dotyčný ten dôkaz sporom pochopí.

Väčšinou pochopí a urazí sa. Prejavuje sa to tak, že roztrieska odkaz “ukončiť priateľstvo”.

Viete priatelia, keď aktívne blogujete tak dlho ako ja a verte mi, rok 2003 je pravekom sociálnych sietí a interakcii, tak keď takto dlho stretávate komentáre pod svojimi článkami, tak vás už nič neprekvapí.

Mňa už naozaj nič na webe neprekvapí. Otravnosť, nepochopenie, prizmu, žalovanie, to všetko som si už dávno užil, časť pozorovaním, čas priamym pokusom. Nič z toho už vo mne nevyvolá žiadnu veľkú emóciu. A kto ma pozná, ten vie, že nevyvolať u mňa emóciu si vyžaduje skutočne veľkú mieru mojej odolnosti.

Nie, nemusíme spolu súhlasiť. Stačí keď sa nepozabíjame. To bohate stačí.

Keď sa náhodne stretneme na ulici a porozprávame sa, môže sa stať, že sa rozídeme v nesúhlase. Napadlo by vás, že nabudúce keď ma z diaľky zahliadnete,  prejsť cielene na druhú stranu ulice, keď by vám hrozilo, že sa máme spolu pozdraviť a pousmiať sa na seba v spomienke na náš vzájomný plamenný nesúhlas?

Ja viem, nič také, že vy musíte prejsť na druhú stranu chodníka, by sa nebolo muselo stať, keby som s vami súhlasil. Keby som mal len vaše názory. Keby som si myslel len to, čo si myslíte aj vy.

Veď píšem už v nadpise, že vám toho veľa dlhujem. Viem to o sebe. A viete vy čo? Je mi to jedno!

Naozaj vám toho veľa dlhujem. Len dúfam, že keď budete kvôli mne nabudúce prechádzať na druhú stranu ulice, že sa dobre poobzeráte. Nerád by som bol, aby ste boli presvedčený, že za váš stret s autom mimo chodníka môžem ja. Aj tak by som vás išiel zachraňovať.

 

Zdieľajte obsah s priateľmi: