Bodlér písal o dnešnom mestskom turizme

Uvažoval som, ako začať tú časť o Ríme a Pise a Benátkach. Hlavne o tých Benátkach. A Vitalia to napísala tak, ako som to aj ja prežíval:

Už okolo deviatej Paríž mizne – uvoľňuje miesto chaosu, ruchu a hluku. Tisícky ľudí obliehajú pár bodov, ktoré majú zakrúžkované červenou v turistických sprievodcoch. Predierame sa cez hlúčiky afrických predajcov náramkov „na počkanie“, fľašiek s vodou a imaginárnych symbolov romantického Paríža. A predstavujem si, aké to tu asi bolo pred 100 rokmi…

Bretónsko: Road trip s vôňou domova. Blog – Vitalia Bella (blog.sme.sk).

Keď som prešiel podlubím a postavil sa na okraj námestia Sant Marco v Benátkach, spomenul som si na Bodlérove (Charles Baudelaire – wiki) básne.

Do Benátok sme prišli okolo obeda, postavili sme stan a šli na to. Autobusom (lístky, mapku, čísla, odchody sme dostali ako samozrejmú súčasť ubytovacieho procesu) z kontinentu na benátske ostrovy to bolo jednu-dve zastávky (závisí od toho, koľko kto mával, zastávky sú v Taliansku zásadne na znamenie), potom po diaľnično-železnično-chodníkovom moste a už sme vchádzali do turistického chřtánu. Toto české slovo aj zvukomalebne vyjadruje čo sa na vstupe do Benátok nachádza. Veľká stanica, ktorú nikto z Benátčanov takú veľkú nepotrebuje. Obrovské parkovacie domy, ktoré sú pre Benátčanov nepoužiteľné.

V Benátkach by som vedel žiť. Povedal som to, keď sme sa od autobusovej stanice cieľavedomo vydali inou cestou k námestiu San Marco ako ukazovali šípky.  Vľavo sú turistické Benátky, vpravo sú tie Benátky,  po akých doma snívate. Kanály miesto ciest, poloprázdne rozpálené uličky,  tichý a chladný kostol Sant’Angelo Raffaele, ulice miesto kanálov, lode nákladiaky, lode sanitky, lode taxíky, lode MHD.

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Trochu sme sa zatúlali, no podľa inštinktu, slnka a navigácie pre peších v mojom Androide sme sa dostali na nábrežie a potom až na námestie San Marco. Ček, odfajknuté, videné, očuchané, prechodené, boli sme tam. To je presne ten zážitok z tohto miesta. Hlboký zážitok mám z jeho ošarpanosti fasád, zahnusenosti odpadkami, smradľavosti holubov a unavenosti turistov. Toto je pre mňa Piazza San Marco – Venetia.

Naozaj perfektný zážitok. Keby mi to niekto rozprával, nie, to by nebolo nikdy ono. Úplne bez irónie, to treba odchodiť, aby ste mali ten  autentický pocit z daného miesta. Som veľmi rád, že som to mohol zažiť. Bol to skutočne silný pocit – stáť na tom námestí, v kontexte toho miesta a ľudí na ňom. Keď som z Pisy posielal Buzz-fotku naklonenej veže vrátane davov v okolí a komentoval som to slovami Kontext je dôležitý, mal som na mysli práve tento kontext. Dnešný kontext miesta.

Keď niekam ideme, keď plánujeme cestu, plánujeme ju akoby do minulosti. Ale ani jedno z tých miest v tej minulosti nie je. Sú tu a dnes a sme tam my všetci navôkol. My by sme len chceli navštíviť Benátky z čias gondoliérov alebo Shakespearovho Benátskeho kupca či Fórum Románum a zahliadnuť tam Cézara. Keď tam prídeme, tak práve vytvoríme realitu a históriu toho miesta. Ak máte radi kvantovú fyziku, nemusím vám to ďalej približovať. Pre vás normálnych – tým, že ste tam, že sa na to pozeráte, vytvárate to miesto, ktoré ste navštívili a preto nikdy nespoznáme aké to bolo vtedy.

Bez toho, aby ste tam aspoň raz boli, nikdy nezažijete ten kongeniálny pocit, keď pri pohľade na fotky v knihe, či zábery vo filme zvoláte Tam sme boli a pocítite niečo, čo jednoduchý farmaceut nikdy nedokáže vyjadriť. Je to proste skvelé. Je to dôvod, prečo odpovedajú starí ľudia na ponuku vrátiť sa do mladosti slovom nie.

Akokoľvek, ako som spomenul, v Benátkach by som vedel žiť. Myslím, že je to miesto, kde by som chcel chvíľu s nimi žiť. S tými ľuďmi a najmä s tými Benátkami. To mesto musí fungovať fantasticky zaujímavým spôsobom. Fungovanie mesta ma vždy fascinuje a Benátky sú zas inak iné, ako akékoľvek iné mesto.

Z námestia San Marco už nasledovala štandardná cestička všetkých mestských turistických destinácii smerom späť k autobusovej stanici. Pražská kráľovská cesta v bledo sivom a žltom. Zaujímavé na nej bolo hádam len to, že len pol sekundy a dva centimetre chýbali, aby som sa okúpal v mori v Benátkach. Sadal som si na schody na okraji kanála a ten schod na Fondamenta de la Preson zákerne nevyzeral ako dokonalo šmykľavý. No turista v groteske bez pointy čľupnutia bol zo mňa.

Text patrí do série mnohých článkov, ktorých spoločným pozadím je cestovanie do Talianska, po Taliansku a z Talianska. Píšem pozadím, pretože mnohokrát bola tá cesta len možnosťou (a dnes už môžem prezradiť, že aj zámienkou) ako zažiť, vyskúšať, spraviť niektoré veci ( v tom najvšeobecnejšom zmysle slova vec). Táto séria nemá nejakú chronológiu, no ak veľmi chcete navrhujem vám pokračovať…

Podnetné premiestňovanie telesnej schránky