Domáca prezentácia fotiek na stene – sme chudáci bez ponuky

Ako ten v rodine, čo sa vyzná v tých oných technológiách som dostal zásadnú otázku: Aký fotorámček?

Tak som sa rozhliadol a výsledkom bola krátka rada:

  1. Rozhodne širokoúhly, teda s pomerom stranán 16:9. Nie 4:3. Fotí sa väčšinou do širších formátov. Fotky tak aj lepšie vyzerajú. Zlatý rez je širokoúhly.
  2. Minimálne v rozlíšení 1366 x 768 nech to nie je kockované ako DOS. Videl som aj rámčeky v rozlíšení 800×600 – určite nebrať.
  3. Čím väčšie tým lepšie – rámček stojí niekde v obývačkovej stene a ty sedíš na druhom konci miestnosti, tak nech to nie je obrášťok ako z peňaženčičky. Takže minimálne 13 palcov ak nie aj viac. Ideálne 80 canty šrégom.

Hm, a potom som si to po sebe prečítal. Ešte raz sa pozrel na ponuku na trhu. A zistil som, že niečo zásadné nie je v poriadku. Fotorámček rozmerov 15 palcov je dvakrát taký drahý ako 19 palcový monitor s dvakrát lepším rozlíšením a 10x lepšou kvalitou obrazu.

Aký “fotorámček” by som si teda predstavoval?

Nuž, frčal by na stene, mal by rozmer minimálne 21 palcov, rozlíšenie okolo 5-8 Mpx. A hlavne ten SW! Práca na pozadí to je základ už niekoľko desaťročí. 

Automatické režimy zmeny intenzity v závislosti od okolitého prostredia (svetlo a hluk). Rôzne režimy pre “náhodný” výber fotografii, pričom by dokázal rozoznať aspoň niekoľko základných žánrov (krajinka, architektúra, osoby) a dokázal ich “zmysluplne” striedať. Proste umelá inteligencia dramaturga fotografickej výstavy.

Napájanie? No samozrejme bezdrôtové. Automatické sosanie nových fotiek s blízkeho domáceho dátového úložiska či s cloudu napojením na domácu WIFI sieť.

Keď už to má tie senzory, mohlo by to vedieť aj varovať. Možno by to mohlo vedieť aj prezentovať úlohy a najbližšie povinnosti.  Že by to mohlo fungovať ako videotelefón ani nehovorím.  Samozrejme kompletne s hlasovým ovládaním. Ide predsa o domácu elektroniku. To nejaké pokrikovanie po veciach nikomu nevadí.

Hm, a tak nevinne to začalo – že fotorámček ako darček.

Preto ja mám uprostred obývacieho priestoru superkompjúter s dátovým úložiskom, s dvomi monitormi, na ktorých beží ako podklad pracovnej plochy výber z rodinných fotiek. Na jednom monitore sa pracuje a ten druhý slúži ako nástenka. A keď je nástenka prázdna, tak je to vlastne taký fotorámček a má 24 palcov.

No kto z vás to má? . No nikto, lebo to nie je prezentácia fotiek, ale PC. Občas je dobré sa pozrieť na veci aj z inej strany. Napríklad ja zásadne nakupujem PC monitory na eshopoch v sekcii TV.

Share Button

Vypnutie automaticého rozpoznávania formátov čísiel v Open-office

Príznak: Napíšete 7.  (sedničku s bodkou)  v tabuľke a OOorg vám z toho spraví autmaticky dátum. Ale vy ste chceli poradové číslo záznamu v tabuľke.

Prekvapivo sa to nevypína v nastaveniach “automatických opráv”. Vypína sa to v menu MOŽNOSTI v sekcii Writer – Tabuľky. Prepínač kdesi vpravo hore.  To je jediné riešenie.  Teda okrem možnosti, že si dané pole (alebo stĺpec) dopredu naformátujete ako text.  Ale trvalé obmedzenie prílišnej prefikanosti OOorg je naozaj len a len vypnutie v nastaveniach programu.

To len aby som to zas pri novej inštalácii nehľadal ako Kubo stromy v lese.

Share Button

Základný prvok IT pokrytectva – autorské práva

Český NKÚ vyčíta ministerstvám, že neriešením problematicky práv k SW sa dostávajú do područia IT firiem

Kontroloři také zjistili, že konečné ceny zakázek se na 99 % shodovaly s cenami předpokládanými, které nepřímo určovali právě dodavatelé. Ministerstvo přitom nikdy neporovnalo ceny svých dodávek s cenou obvyklou u srovnatelného aplikačního vybavení. Vzhledem k tomu, že si ministerstvo ani nezajistilo autorská práva a vlastnictví licencí, nemůže další aktualizace a úpravy systémů zadat nikomu jinému než dosavadním dodavatelům. MO smluvní vztah u žádného z dlouhodobě užívaných systémů nezrevidovalo.

Zdroj:  NKÚ – Ministerstva zadávají 62 % zakázek na informační a komunikační technologie bez soutěže.

Neexistuje väčšie pokrytectvo, ako keď sa nad tou správou pohoršujú ľudia zo segmentu IT. Skúsenosť hovorí, že 95% firiem vyjebáva so svojimi zákazníkmi práve pomocou autorského zákona. Raz sú to práva k dátam, inokedy sú to práva ku kódu a vždy sú to práva k servisu a vývoju. A s obľubou proprietárnosť riešenia. Ak túto fintu v danom segmente používa jeden z konkurentov, ostatní nikdy nezaostávajú.

Neveríte? Prečo sú také neuveriteľné problémy pri akomkoľvek vývoji SW a inštaláciách nových verzií? Neexistuje frekventovanejšia výhovorka na nedodržanie termínov v štátnej správe ako menili sme systém. Dokonca aj pradávne “spadlo to do spamu” už len bledne závisťou.  A nie len v štátnej správe.

A viete ako je to s výhovorkami?

Inštitúcia: “Vašu splatbu sme spárovali až dnes, pretože sme pred tromi mesiacmi menili informačný systém. Preto nemôžeme revokovať penále”

Občan: “Aktualizoval som systém Milenke 3.0 na verziu Manželka 1.0, čo spôsobí pravidelné oneskorovanie platby.”

Tož asi tak k tým inštitucionálnym výhovorkám. Pravda je taká, že sa na to obaja vysrali. Aj zamestnanec inštitúcie a keď prišiel domov, tak zas ako občan. A tak nám to tu v našom Štáte pekne smrdí.

A rovnako to smrdí, keď sa nad tou správou NKÚ pokrytecky pohoršujú ľudia z IT sektora. Kričia, že fuj a hanba, dopijú kávu, pretnú sa do vývojárskeho okna a vložia ďalší s ničím nekompatibilný formát rýchlosti v lakťoch za dekádu.

Ak by to tak nebolo, ak by nemali mäkučký vankúšik energetickej bariéry samoformulovaných autorských práv,  museli by softvérové firmy denno-denne poskytovať kvalitné servisné služby. Museli by vyvíjať, kráčať s dobou. Pretože konkurencia by bola na jeden klik v systéme elektronickej aukcie.

Neviem či ste si všimli, ale v priemyselných aplikáciách len nedávno skončila doba MS DOS. Ak vôbec. Veď prečo sa kamsi hnať, inovovať, učiť užívateľov nové veci, investovať do profesionálnej ergonómie? Zmluva o nedotknuteľnosti kódu a majetku dát v rukách IT firmy je lepšia ako istota štátneho dôchodku.

A zas sme pri tom, čo by malo byť úlohou štátu: Definovať priestor nie konečné riešenia. Sme 21. storočí, elektronizácia všetkého frčí v otvorených štandardoch, vo výmene dát, zdielaní obsahu. Ale objednávame riešenia na úrovni 19. storočia – hotové uzavreté krabice.

Viete si predstaviť, že by existoval zákon, ktorý definuje dátové formáty, protokoly výmeny dát používaných povinne vo všetkých dodávaných IT riešeniach financovaných z daní? Viete si predstaviť, že by na základe tohoto zákona ktokoľvek vytvoril a následne ponúkol svoju aplikáciu eDane podobne ako sú desiatky aplikácii na správu kalendára v Applestore či Obchode Play? Viete si predstaviť, že by zákon prikazoval, že zákazka na SW má povinne obsahovať len a len algoritmizáciu a povinne sekciu export/import dát?

Viete, priatelia, ja veru nie. Ako vidím do IT sektora – neverím, že to môže byť iné, ako je to dnes. Tie výhovorky sú na všetkých stranách rovnako chabé a pravda je taká, že nikomu z nás sa do toho nechce. Ochranu princípov konkurencie a trhu majú ľudia plné klávesnice ale nie mozgovne.

Share Button

V mojom vesmíre sa žije fajn, len sem prosím nechoďte

Občas si pri čítaní statusov na sociálnych sieťach pripadám, ako by dotyční žili v úplne inom vesmíre. Chápem, že sa rovnaký systém môže správať v rôznych podmienkach rozdielne. Ale až také rozdiely? Až také rozdiely v porovnaní s ľuďmi inak podobného pohľadu na svet?

Nedalo mi to, prehadzoval som to mozgovňou až mi napadla spásna myšlienka. Spásna preto, že ja keď v niečom vidím podivnosť snažím sa to pochopiť. Nepustím, kým to nejako nepochopím. Nehovorím, že sa vždy trafím, ale nejaký záver proste potrebujem. Preto ma občas myšlienky spasia od dlhotrvajúceho trápenia.

Takže tou spásnou myšlienkou bolo, že oni musia  žiť v úplne inom vesmíre. Paralelná realita, iná superpozícia stavou. Veď to poznáte. A keď nie, tak si naštudujte filozofické komentáre k pokusu so schredingerovou mačkou. O samotný pokus ani tak nejde, ale o tú filozofickú omáčku okolo spojenú nie s absolútnou realitou, ale spojenú s pojmom pravdepodobnosť stavu.

Ale nechajme teóriu, teóriou a nakuknime raz či dvakrát do tých iných vesmírov:

Teď jsem někde potkal tenhle screenshot a se slzou oku jsem si vzpomněl, jaké to bylo peklo na těch odporových pididotykáčích  dostat prst do rohu k tlačítku Start (zde vlevo nahoře, ovšem na prvních Win CE bývalo ještě vlevo dole). Anebo hýbat desktopem pomocí slideru na pravém okraji (zapomeňte na gesta). Kolem těch (pouze na tlak reagujících) displejů totiž býval tak půl milimetru vysoký rámeček… (A tohle je screenshot v originál rozměru – 240x320px.)

Nápad s dotykovým rozhraním na počítači je zábleskem té samé geniality, jenom z opačného mantinelu. Takže je hezké, že ve Win 8.1 už vrátili tlačítko Start. Ještě odstranit tu dotykovou pitominu úplně… a možná.

Zdroj:  Peter Lelovič – Google+ – Stále jsem geek. Ovšem Windows 8 mi v žádné formě přes práh….

V mojom vesmíre bolo ovládanie stilusom mnou milované a na šmudlanie prstom som si zvykal, no vlastne doteraz. A písať som sa doteraz nenaučil vôbec. Kým stilusom mi to šlo úplne v pohode. (Preto nemám aj teraz tablet Transformer Prime 201 😉

Win8 na desktope mám 3/4 roka.  Že sú to iné windows ako dovtedajšie XP som si všimol len na tom, že toto sú 64. Metro, čo to vlastne je? Jáj, to je ten zoznam inštalovaných aplikácii po stlačení klávesy WIN.

Len tak mimochodom a na základe osobných skúseností so školení: Viete, že na klávesnici je aj klávesa “totožná” s funkciou pravého tlačidla myši? Je to taký môj osobný svetlý bod pri mojich školeniach, keď kolegovia po rokoch túto klávesu objavia.

A aby som nezabudol. Pri aktualizácií na Win8.1 som sa v pohode vyhol použitiu MS-konta. Takže ani nikde v systéme nenarážam na nejaký MS-cloud. Nikde.

Dáme ešte jeden iný vesmír? Dáme!

Tak už mi přišel onen mail, že můžu mít své URL. Ale fakt radši zůstanu u toho 21místního čísla. Už mám ve schránce šest SMSek s kódem, který ale nemám kam vložit, protože wizard má nějakou krizi identity.

Zdroj:  Peter Lelovič – Google+ – Tak už mi přišel onen mail, že můžu mít své URL. Ale fakt….

No koľko že to trvalo v mojom vesmíre? 12 sekúnd? No dobre, tak 15.

Takto by som mohol citovať postrehy aj ďalších a ďalších ľudí. Náhodne som vybral akurát tieto dva postrehy, lebo ma inšpirovali, aby som o mojom vesmíre  konečne ja niečo napísal pre vás. Pokojne som mohol náhodne vybrať aj vás.

Aj by som vás do môjho vesmíru  pozval, je celkom príjemný. Ale tým, že by ste sem prišli,. zaľudnilo by sa mi to tu a už by to nebolo také príjemné. Veď to poznáte z pozorovania v kvantovej fyzike. Akonáhle sa na to pozriete, zmeníte to čo pozorujete. Tak si pekne ostaňte vo svojich vesmíroch.

Pod čiarou: Pre obyvateľov úplne iného vesmíru len podotýkam, že tento článok nie je ani o Win8 a Metro, ani o G+ a jeho krátkych URL pre profily.

Share Button

Predná kamera na mobile dostala čiernu pásku

Čokoľvek čo máte pod kontrolou sa dá hacknúť, aby to mal pod kontrolou niekto iný. U niektorých vecí to nevadí, u niektorých to môže byť fatálne.

Verizon podal patent na set-top box vybavený kamerami, pohybovými senzory a mikrofony a schopný sledovat pohyb v místnosti, tedy něco velmi podobného tomu, co si nedávno dal patentovat Microsoft (viz Microsoft si patentoval detekci počtu lidí v místnosti).
Verizon si podal patent na televizi, která sleduje své diváky

Kto ste čítali Orwelov román 1984, viete o čom hovorím. Kamerky na zariadeniach, ktoré sa na mňa pozerajú, dostanú na mojich zariadeniach čiernu pásku cez oko. Ak chcete, hovorte si tomu protest, ja tomu budem hovoriť preventívne opatrenie. Videohovory nepoužívam a vždy je možnosť tú pásku na chvíľu odložiť.

Moja profesia ma naučila zvažovať benefi & risk. Neverím, že niekedy vôbec bude existovať benefit z toho, že ma môže robot nejakej firmy cez kameru sledovať a analyzovať. Nula výhod voči nenulovému riziku. Neexistuje menší výsledok ako keď delíte nulu.

Nejde o to, že nerobím niečo zlé. Je to osobné a osobný život patrí len mne. To je ľudské právo a ľudské práva každého z nás robia človekom.

Aby som do budúcna nezabudol, nasleduje trochu filozofický presach.

Vyspelosť a demokracia spoločnosti sa začína merať schopnosťou akceptovať snahu o odpojenie sa od virtuálneho životného priestoru. Práve my čo denno-denne intenzívnejšie ako naši spoluobčania používame moderné technológie, by sme sa mali začať biť za právo kohokoľvek byť offline. Každú jednu modernizáciu musíme robiť tak, aby sme nediskriminovali čo i len jediného človeka, ktorý chce byť v danej oblasti offline, neevidovaný v počítačových databázach, neskenovaný, nefotený.

Je z pohľadu dodržania ľudských práv neprípustné, aby sme zamedzili v prístupe či využitiu verejných služieb niekomu, kto nie je online, kto nemá online identitu, elektornický doklad či iný výdobytok “modernej” techniky. Rozhodne, “moderné” technológie umožňujú zrýchlenie a pohodlnejší život. O tom nie je diskusia, že by offline a online cesty k rovnakému cieľu mali byť rovnako pohodlné či rovnako rýchle. No musia existovať. A hlavne, ak sa offline cestu niekto odváži využiť, nesmieme na neho pozerať ako na černocha žiadajúceho o azyl na veľvyslanectve Juhoafrickej republiky v roku 1984.

Problém offline subkultúry je prítomný hádam v každom lepšom sci-fi filme či románe. Zamyslite sa, keď taký film budete pozerať, alebo keď budete o tom niekde čítať. Už dnes sa nás to bytostne a každodenne dotýka.

Share Button