Som rodič dospelého dieťaťa – rebel

Nie, naozaj nie som ochotný sa podpisovať na riadok: Podpis rodičov, zákonných zástupcov.

Som ochotný pripustiť, že je to moje dieťa a žije so mnou v spoločnej domácnosti. Podľa všeobecne dostupných informácií je svojprávna a plnoletá.

Priatelia, čo už máte dospelé deti, pridajte sa! Buďme rebelovia a požadujme dodržiavanie zákona.

Zdieľať?

Vyzývam svoju vládu povolať veľvyslanca Ruska na vysvetlenie k Srebrenici

Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!

V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?

Celý deň 6.7.2015  som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.

Po uliciach  prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich  poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.

Dnes je rok 2015  a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3.  Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.

Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.

Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?

Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo.  Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.

To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.

A vy? Čo ste robili v roku 1995?

Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN!  Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.

Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď  sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.

Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore.  Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.

A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?

Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.

Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.

Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.

V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.

Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov.  Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.

A vy viete, čo ste robili 9.7.2015?  Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.

Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?

– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.

– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.

– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?

– Málo sa predáva.

– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.

– A ako deti?

– Rastú.

– A mama?

– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.

– Zostarla som.

– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou

zabudla.

– Viem, boli ste priatelia.

– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?

– Kto vie? – muž stíši hlas.

– Chceli by sme ho s mamou pochovať.

– Nič neviem.

– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Zdieľať?

A je to! Prvá vypustená.

Pred 18 rokmi večer, po 9 mesiacoch množenia a diferenciácie, sa horko ťažko predrala panvovým otvorom pokračovateľka mojej genetickej informácie. Medzičasom sa naša slnečná sústava posunula o pár svetelnýrch rokov okolo jadra galaxie a naša galaxia o pár svetelných rokov okolo čohosi a kamsi.

Chémia a fyzika. Tak jednoduché sa to zdá. Ale nie je.  Až od zajtra to bude jednoduché. Ešte dnes, až do večera je to to najťažšie, čo sa človeku môže pritrafiť. Ešte do dnes večer mám za ňu zodpovednosť. Nie je nič ťažšie na tomto svete ako mať zodpovednosť za slobodného  človeka.  Je to krásne, je to zábavné, je to šťastie. Mať na starosti dieťa, učiť ho, počúvať ho, pozorovať ho, je neuveriteľné nekonečno šťastia. Ale tá zodpovednosť!

Kým si svoju slobodu neuvedomovala, to bolo fajn. Ale koľko to trvalo? Rok? Dva roky? A potom to už šlo ako dobre namastená lyža bez bŕzd. Keby sa ma niekto pýtal, a ja viem, že sa ma pýtať nebude, že čo bolo najtažšie, tak povem, že tá zodpovednosť. Preto dnes tá ohromná úľva.

Posledné roky sme to trénovali. Už to bolo len málokedy “takto to sprav”. Bolo to hlavne: “Takto by som to urobil.”  a “Takto by som sa z toho poučil.” Prípadne: “Takto sa to robí a má to taký a taký význam.” A moje najobľúbenejšie: “Vídiš, jasom ti to nehovoril úplne zo srandy, teraz to prinieslo takéto  dôsledky.” . Takže hádam to máme dobre natrénované. Lebo od zajtra to už bude len   “Ak by som ja mal, tak to urobím takto.”

Viete, priatelia, slobodný človek v slobodnej krajine si môže slobodne robiť ja sprostosti. To je hádam najvyšší princíp v charakteristike, čo to tá sloboda znamená.

Takže ešte jedna päťročnica s mladým a sloboda sa mi vráti dokonale. Áno, bude tu potom ešte manželka, ale tu sme sa navzájom vybrali. Dobrovoľne a slobodne. Poznali sme svoje nátury a vedeli sme do čoho ideme. Ale viete dopredu čo prinesie váš najlepší plavec? Ani náhodou! Preto je výchova potomka taká ťažká. Decko je hlúpe a bezbranné. Musíte ho učiť prežiť tak, aby sa dožilo plnoletosti. Vy ste zodpovedný za to, že prežije. No to je len polovica zodpovednosti. Musíte sa postarať aj o to, aby ste ho za 18 rokov pripravili na samostatný život. Aby aj ten svoj samostatný život prežilo.

Od zajtra budeme už len spolu žiť. Do dnes večer to bola moja povinnosť. Od zajtra je to jej dobrá vôľa a moja ochota. Tá moja ochota tu bude vždy. Veď čo človek neurobí, aby zachoval svoju genetickú informáciu na tomto svete, že? A keď je pri tom ešte aj zábava a kopec šťatia bez zodpovednosti.

Priatelia, dieťa, váš potomok nie je ruža, ktorú si môžete skrotiť. Keď si niečo skrotíte, od tej chvíle už naveky máte zaň zodpovednosť. Dieťa vám bolo požičané na chvíľu ako slobodný človek a takým slobodným človekom musí ostať navždy.

Zdieľať?

Ďakujem, som zvyknutý

Sú dni, keď nie je čo dodať.  Napríklad dnes nie je čo dodať.

42.

Leda, že je to pekné párne číslo. Dokonca aj deliteľné tromi, takže aj deliteľné šiestimi. Je to radová číslovka, stojí v rade, dnes sa dočkala a o rok sa dočká zas ďalšia. Radová číslovka.

Takže ako obvykle.

Ale prd ako obvykle. Tentokrát to bude celkom iné. Mladšia mládež bude robiť vodičák a prehupne sa do staršej mládeže, aby na dvere mladšej mládeže rezolútne zatrieskalo staršie decko. Ešte aj naše manželstvo prejde do dospelosti a známosť bude promovať.

Spomienky a nádeje.

Zdieľať?

No nazdar! Už zase?

Prajem všetkým vašim Anjelom strážnym pevné nervy, silnú ruku a kopu šťastia v ich záslužnej práci.

Teda si to prajem. Je s vami občas fajn a tak ten život stále za to stojí, keď vás mám naokolo. Aj keď nemá zmysel.

Zdieľať?

Voľby doma už vyriešené

Na starostu kandiduje jeden, pôvodný starosta. Na zastupiteľov N+1 a N+1. Počet obyvateľov rastie, takže je to možno aj N. V našej obci je zdá sa všetko v poriadku. A ani vidly netreba nikomu do zadku pchať.

Takže voľby sú vyriešené už po podaní kandidátok. Nekritizujem to. Je to proste fakt. Ktokoľvek mohol kandidovať. Aj ja som mohol kandidovať. Bolo by to podivné, ale demokracia mi tú možnosť dávala.

Krátky pozdrav z Honkongu: No a predstavte si, že by ste nemali právo sa do obecných volieb prihlásiť. Predstavte si, že by kandidátov pred vyhlásením volieb niekto lustroval. Napríklad taká Komunistická strana Číny. Darmo by ste sa chceli prihlásiť. Darmo by za vami stála nejaká stranícka mašinéria a stranícka sila. KSČíny povie, že vy nie a hlasovať o vás vaši spoluobčania nebudú.

Demokracia je fajn.

Zdieľať?

Mojim starostlivým priateľom

Sediac na záchode na mise som sa tak rozhodol. (Ja viem, je to práve o tú jednu informáciu viac ako ste túžili v súvislosti s tak závažným textom, akým je životné krédo, vedieť.) A tak to proste bude. Napíšem mojim starostlivým priateľom, aby sa nebáli.

Som zas o rok starší a bližšie koncu. Minulý rok som to zhodnotil proste a jednoducho. Takže vrámci vyváženosti sveta, vesmíru a tak vôbec by som to svoje krédo, tak ako o ňom hovorí Fulghum, mal tohto roku natiahnuť na niekoľko odstavcov. Ale podarí sa mi to?

Napíšem si nadpis, ktorý by hneď ako začal, chcel aj skončiť. Tri slová a v nich je všetka moja medziročná múdrosť. Celé moje tohtoročné krédo:

  1. mojim
  2. starostlivým
  3. priateľom

Čo k tomu dodať? Je tam všetko:

  1. Som tam ja.
  2. Je tam definícia priateľstva.
  3. Je tam zmysel života.

Tri slová a mám krédo vybavené.

Viete, tie tri slová budú v najbližších 14 mesiacoch pre mňa skutočne dôležité. Chystá sa premiéra finále prerodu do priateľstva. Makám na tom 16 rokov a nejaké drobné miesace k tomu a cieľová méta tohto prerodu z dieťaťa na priateľa rázne kopla do dverí. Ešte som to nerobil, tak mám dosť trému. Dosť veľkú. Dosť dosť veľkú.

Tri slová bohate stačia. Nič viac naozaj ako dôkaz zmyslu ostatných 16 rokov nemôže najbližších 14 mesiacov priniesť.

 

Tri slová, to nie je ktovie aké rozpisovanie sa. S tým vyvažovaním minuloročného kréda je to veru biedne. To vyvažovacie rozpisovanie sa nedarí. A takých vecí čo sa nedaria veru vždy je. Ale mám sa tu o nejakých nepodarkoch rozpisovať? Gogoľ, či ktorý to z nich bol vraj kdesi bol býval bol napísal, že šťastie je nudné, lebo je vo svojej podstate rovnaké. Ale nešťastie, to je parádna literátova matéria. Takže ak by som písal o tom, čo a ako sa mi nedarí, to by bolo, podľa Gogoľa, pre vás pošušňáníčko.

Len neviem či sa mi chce.

Chce sa ti? ( to sa pýtam sám seba, takže ticho a neodpovedajte)

Nechce.

No vidíte, pošušňaníčko nebude.

Bude už len opakovanie starých právd. Ak toto tu čítate, už ste ich čítali.  Ale opakovanie je matka… už si ani nespomínam čoho, taký som starý.

Som starší a ďalej od začiatku. A to veru tiež nie je fajn. Už dlhé roky platí, že čím som starší, tým mám radšej svojho psa, ktorého nemám. A keďže počet rokov od začiatku stále narastá, priamoúmerne narastá aj moja láska k môjmu psovi. Ktorého nemám.

Som starší, dokonca aj od prostriedku som už starší. A ani to nie je ktovie ako fajn. A ani vesmír nie je ktovie ako priaznivo naklonený. Počet obyvateľov na planéte stále stúpa.

No dobre, sú tu ešte stále nejaké tie pozitíva a sociálne istoty. Nie som ešte taký starý, aby sa naplnilo, že priatelia prichádzajú a odchádzajú, nepriateľov pribúda. Zatiaľ je to dobré, moji priatelia ma neopúšťajú. Pravidelne sa pripomenú a neprezieravo neumierajú.

Veď toť aj včera. Napísal mi jeden môj z najlepších priateľov. Že videli sme sa naposledy pred rokmi a že nereagujem hentam a nepíšem tamto a že teda len dúfa, že sa mám dobre.

Vystrašil som sa. To sa priateľom nerobí, aby sa obávali o mňa. Aj keď vlastne robí, veď kto by sa už len o vás mal strachovať, kto iný ako skutoční priatelia? Aj moja manželka sa o mňa občas strachuje a to už je len aký onakvejší môj starostlivý priateľ.

Takže priatelia, ďakujem za vašu starosť, mám sa dobre a mohlo by to tak aj ostať. Vy sa trochu obávajte a ja sa budem tíško tešiť, že vás mám, takých starostlivých priateľov.

Takže: Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Zdieľať?

Len tak mimochodom: Blog 4M má 10 rokov

Prvý článok som publikoval asi počas júna 2003. Prvý zachovaný článok je z 4.9.2003 v starej podobe webu: http://zh4a.sk/piki/view.php?cisloclanku=2003090301 Nasleduje neprerušená a nestratená história. Odvtedy to tu čítate.

Je to všetko tak dávno.

Začalo to niekedy v tesne predtým, keď sa ma môj výborný osobný a rodinný priateľ “Inžinier” opýtal cez ICQ: “Poznáš PHP?” A mne to so samozrejmosťou mne vlastnou nedalo a ponoril som sa do problematiky.

Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Zdieľať?