25 rokov v manželstve – áno dá sa to

Keď som bol pred nejakým časom na stretávke našej gymnaziálnej triedy, uviedol som svoju informáciu o doterajšom živote slovami: „Asi to bude najkratšie a asi aj dosť nudné.“ Aj tento text bude asi veľmi krátky a nudný.

S manželkou sa poznáme 30 rokov a spolu v manželstve žijeme 25 rokov. Vyprodukovali sme dve deti, dnes dospelé, žijúce riadnym životom pracujúcej inteligencie. Jo a keby ste chceli vedieť ostatné – tak stačí si predstaviť sieťový graf z jedného dielu Básnikov.

Aj dovolenka v Bulharsku bola, aj auto bolo, v podstate máme aj letný byt. akurát som sa nestal vedúcim odboru.

A to je vlastne všetko. Je to 25 rokov a áno, dá sa to. S jednou ženou (a ona s jedným mužom) v jedom spoločnom živote.

Žiadne dobrodružné zháňanie DNA pre výrobu potomstva po čertoch diabloch. Žiadne 4 mená a 8 priezvisk detí. Žiadne podivné predmanželské, manželské a pomanželské zmluvy. Teda okrem tej jednej – medzi mnou manželkou a Bohom.

Sľúbili sme si, vyslúžili sme si a žijeme si v tom manželstve. A ako to tak vyzerá, už v ňom aj dožijeme. Je to prístav, kde nás má kto pohladiť. Kde sa prikryjeme dekou keď treba. Doma.

Už skoro 30 rokov som doma v náručí svojej manželky. A 25 rokov je to zmluva naša a večná.

Hej, to je asi to, čo to vystihuje – 25 rokov našej zmluvy, ktorú sa snažíme dodržiavať, lebo je to dobré, lebo nás to baví, lebo sme furt do seba zaľúbení.

Dohodnúť sa na manželstve, to je jednoduchá vec. No dobre, trochu komplikácii prináša zvyk organizovať pri tom ten mejdan. Ale inak je to na začiatku len pár slov a viera.

Dnes, po 25 rokoch môžem povedať, že sa to dá udržať aj 25 rokov a ak bude príležitosť, aj 50 rokov. Dali to moji rodičia, dali to rodičia manželky. A dali sme to aj my.

Viete čo? Je to dobré. Viete čo? Dá sa to. Fakt to existuje.

Narodeniny a už vonkoncom meniny, to sú nezaslúžené oslavy. Vašou úlohou bolo len podvoliť sa akejsi chemicky riadenej akcii a hlavne sa nezašprajcovať o panvové kosti. Inak to narodenie za vás odmakal niekto iný. A vaša zásluha o meno, ktoré nosíte? Pff!

Hej, manželstvo, spolužitie, to je už iná káva. To už nie je ako pichnúť dávku oxytocínu a už to frčí ako namydlený blesk. Alebo aj nie a trvá to hodiny, ani farmakológia nie je dokonalá.

Každý rok, každá udalosť v manželstve je zásluhou len tých dvoch. Keď máte tých 25 rokov za sebou, je to len a len vaša zásluha. Vy ste si to odmakali spolu a navzájom a pre seba a pre toho druhého.

Manželstvo začína tým, že si ho vysluhujú navzájom sami sebe manželia. Už to je prvá zaťažkávacia skúška. Niektorých pri tom zachráni len to, že slovo „meno“ má na začiatku písmenom „M.“.

Tak, ako zákerne to začína, to nebezpečne aj pokračuje. No čo si budeme nahovárať, manželstvo je o živote a ten je životu nebezpečný.

Tak napríklad, k dieťaťu vám nikto nedá návod na dve stránky. Môžete to mať odkukané, dokonca, ako ja, to môžete mať natrénované na mladšom súrodencovi, stále sa realita ukáže plná neznámeho. Ani na príručky nie je spoľahnutie. V knihách napíšu, že decko má v tom a tom mesiaci hovoriť go-go a to vaše nie a nie. Čo máte spraviť s prihorenou kojeneckou fľašou, to vám neporadí nik. Ani vrátiť sa to nedá.

Neostáva ísť len krok za krokom. Deň za dňom. Lebo nech to robíte dobre alebo zle, čas je na vašej strane. Aj tá najťažšia povinnosť, aj tá najväčšia osobná šlamastika sa vždy stane minulosťou a musíte žiť ďalej. Furt je tu ten druhý, ktorého ste si skrotili a ste za neho zodpovedný. Nie už len za seba, ale za neho a ešte k tomu aj za vás oboch. A množí sa to.

Nie je čas na včerajšok. Môžete riešiť ďalšie ráno, ďalší deň a ďalší hlad a teplo a sucho. Áno, môžete nie musíte, lebo vždy sa to dá vzdať, vždy sa dá na všetko vykašľať a nájsť si riešenia mimo manželstva.

Každý deň v manželstve je môžeš, ale nemusíš.

Tak prečo v ňom zostávať? Lebo je to dobré. Fakt, verte mi, mám za sebou 25 rokov a neexistuje iné odporúčanie, ktoré by som vám dal, ako to, že je to dobré žiť v manželstve. Mohol by som vymenovať možno aj tisíc dobrých vecí, ale iste by som na sedemdesiat dva zabudol. Tak to berte ako to tu leží: Je to dobré.

Ale aby ste nepovedali, jednu lahôdku spomeniem. Na konci dňa príde večer a príde to, čo mám na manželstve asi najradšej, večer môžem riešiť ďalšiu pusu na dobrú noc.

Pusa na dobrú noc je stelesnením výhody manželstva môžeš aj keď nemusíš. To nikde inde nemáte. V žiadnom vzťahu, na žiadnom mieste to nie je. Len a len manželstvo má výhodu môžeš aj keď nemusíš. V manželstve je vždy niekto pripravený na bozk. Takže môžeš aj keď nemusíš. A to stojí za všetky planéty vo Vesmíre. Čo planéty. Za všetku hmotu aj energiu nášho vesmíru.

Bozk je každodenné potvrdenie zmluvy, našej a večnej. Je v ňom vždy obsiahnuté to, ako sa naše manželstvo akurát má. A je jedno, či je len virtuálny, či je to prísľub niečoho väčšieho, alebo je to len myšlienka skrz izbu alebo stovky kilometrov. Alebo je to pusa ako včera a ako predvčerom. Na funkciu to nemá vplyv. Vždy je to stelesnenie výhody, ktoré dáva len manželstvo. Môžeš aj keď nemusíš. 

A potom sa jedného dňa zobudíte a je to na deň presne 25 rokov a k tomu ďalší deň. Decká sú dospelí ľudia a referujú čo bolo v práci, ak sa im chce. Takže si ostanete zas len dvaja. Tak ako ste na to boli na začiatku a potom celých tých 25 rokov.

V manželstve tam niekde v tomto svete niekto pre vás je, koho môžete chytiť za ruku. A to je dobré.

Deň za dňom…

Ďakujem láska moja.

Ups, už je to mesiac

Práve 12.9. večer som nastúpil do auta v Prahe a po polnoci vystúpil na strednom Slovensku. Tak začala moja dobrovoľná osobná odlúčenosť, ktorá sa z týždňa dvoch natiahla už na mesiac.

Nie, nie je to pre každého. Ja som introvert, moja robota je celá na webe a v počítačoch, projekt, na ktorom robím už vyše 2 roky je od začiatku samý webexový online meating s kolegami z celej EU. Od roku 2007 som konzultant na voľnej nohe a kde si pustím počítač, tam mám kanceláriu. Som prosto Európan.

Mám tu veľkú záhradu, fakt veľkú. Ešte viac jabloní a na nich tohto roku záľahu krásnych jabĺk. Som doma a domov za manželkou a naším maturantom si Whatsapujeme videjkom.

Nie je to ono, ale keď si spomeniem, ako sme si s manželkou 4 roky cez leto písavali listy, ako som v roku 2000 chodil v Prahe volať z telefónnej búdky a domov vytáčal asi 12 miestne číslo nejakej lacnej internetovej služby…

Dnes je to vlastne paráda – videohovor môžete mať permanentne pustený aj 4 hodiny a spolu si variť, čítať, či len tak byť a pritom aj 500km ďaleko.
Nie, nie je to ono, chýba pohladenie, bozk na uško. Keď ma to tu prestane baviť a pozbieram jablká, sadnem do auta, naložím jablká a pofrčím za ňou.

Doma môžem byť aj tam. Ako som napísal, ja som introvert, mňa to doma baví. A doma som v Československu, alebo pre tých mladších, v Európe.

Ďakujem, som zvyknutý

Včerajšie tlaky vyústili.

46.

A život ide ďalej. Akvárko žije, zatiaľ sa v ňom neutopil žiaden mobil. Svet sa točí tiež ďalej.

Čo dodať? Ako vždy, zase nič. A zavolám svojej mame a zagratulujem jej k výročiu skvelého výkonu. Prežili sme to obaja a to si zaslúži oslavu.

46 – čo je to za podivné číslo. Ani prvočíslom nie je. Ani do Fibonacciho postupnosti nepatrí. Čo už s takým číslom? Ako prišlo, tak odíde.

Som rodič dospelého dieťaťa – rebel

Nie, naozaj nie som ochotný sa podpisovať na riadok: Podpis rodičov, zákonných zástupcov.

Som ochotný pripustiť, že je to moje dieťa a žije so mnou v spoločnej domácnosti. Podľa všeobecne dostupných informácií je svojprávna a plnoletá.

Priatelia, čo už máte dospelé deti, pridajte sa! Buďme rebelovia a požadujme dodržiavanie zákona.

Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom a myslel na Srebrenicu

Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!

V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?

Celý deň 6.7.2015  som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.

Po uliciach  prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich  poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.

Dnes je rok 2015  a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3.  Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.

Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.

Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?

Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo.  Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.

To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.

A vy? Čo ste robili v roku 1995?

Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN!  Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.

Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď  sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.

Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore.  Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.

A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?

Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.

Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.

Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.

V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.

Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov.  Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.

A vy viete, čo ste robili 9.7.2015?  Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.

Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?

– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.

– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.

– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?

– Málo sa predáva.

– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.

– A ako deti?

– Rastú.

– A mama?

– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.

– Zostarla som.

– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou

zabudla.

– Viem, boli ste priatelia.

– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?

– Kto vie? – muž stíši hlas.

– Chceli by sme ho s mamou pochovať.

– Nič neviem.

– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

A je to! Prvá vypustená.

Pred 18 rokmi večer, po 9 mesiacoch množenia a diferenciácie, sa horko ťažko predrala panvovým otvorom pokračovateľka mojej genetickej informácie. Medzičasom sa naša slnečná sústava posunula o pár svetelnýrch rokov okolo jadra galaxie a naša galaxia o pár svetelných rokov okolo čohosi a kamsi.

Chémia a fyzika. Tak jednoduché sa to zdá. Ale nie je.  Až od zajtra to bude jednoduché. Ešte dnes, až do večera je to to najťažšie, čo sa človeku môže pritrafiť. Ešte do dnes večer mám za ňu zodpovednosť. Nie je nič ťažšie na tomto svete ako mať zodpovednosť za slobodného  človeka.  Je to krásne, je to zábavné, je to šťastie. Mať na starosti dieťa, učiť ho, počúvať ho, pozorovať ho, je neuveriteľné nekonečno šťastia. Ale tá zodpovednosť!

Kým si svoju slobodu neuvedomovala, to bolo fajn. Ale koľko to trvalo? Rok? Dva roky? A potom to už šlo ako dobre namastená lyža bez bŕzd. Keby sa ma niekto pýtal, a ja viem, že sa ma pýtať nebude, že čo bolo najtažšie, tak povem, že tá zodpovednosť. Preto dnes tá ohromná úľva.

Posledné roky sme to trénovali. Už to bolo len málokedy „takto to sprav“. Bolo to hlavne: „Takto by som to urobil.“  a „Takto by som sa z toho poučil.“ Prípadne: „Takto sa to robí a má to taký a taký význam.“ A moje najobľúbenejšie: „Vídiš, jasom ti to nehovoril úplne zo srandy, teraz to prinieslo takéto  dôsledky.“ . Takže hádam to máme dobre natrénované. Lebo od zajtra to už bude len   „Ak by som ja mal, tak to urobím takto.“

Viete, priatelia, slobodný človek v slobodnej krajine si môže slobodne robiť ja sprostosti. To je hádam najvyšší princíp v charakteristike, čo to tá sloboda znamená.

Takže ešte jedna päťročnica s mladým a sloboda sa mi vráti dokonale. Áno, bude tu potom ešte manželka, ale tu sme sa navzájom vybrali. Dobrovoľne a slobodne. Poznali sme svoje nátury a vedeli sme do čoho ideme. Ale viete dopredu čo prinesie váš najlepší plavec? Ani náhodou! Preto je výchova potomka taká ťažká. Decko je hlúpe a bezbranné. Musíte ho učiť prežiť tak, aby sa dožilo plnoletosti. Vy ste zodpovedný za to, že prežije. No to je len polovica zodpovednosti. Musíte sa postarať aj o to, aby ste ho za 18 rokov pripravili na samostatný život. Aby aj ten svoj samostatný život prežilo.

Od zajtra budeme už len spolu žiť. Do dnes večer to bola moja povinnosť. Od zajtra je to jej dobrá vôľa a moja ochota. Tá moja ochota tu bude vždy. Veď čo človek neurobí, aby zachoval svoju genetickú informáciu na tomto svete, že? A keď je pri tom ešte aj zábava a kopec šťatia bez zodpovednosti.

Priatelia, dieťa, váš potomok nie je ruža, ktorú si môžete skrotiť. Keď si niečo skrotíte, od tej chvíle už naveky máte zaň zodpovednosť. Dieťa vám bolo požičané na chvíľu ako slobodný človek a takým slobodným človekom musí ostať navždy.

Ďakujem, som zvyknutý

Sú dni, keď nie je čo dodať.  Napríklad dnes nie je čo dodať.

42.

Leda, že je to pekné párne číslo. Dokonca aj deliteľné tromi, takže aj deliteľné šiestimi. Je to radová číslovka, stojí v rade, dnes sa dočkala a o rok sa dočká zas ďalšia. Radová číslovka.

Takže ako obvykle.

Ale prd ako obvykle. Tentokrát to bude celkom iné. Mladšia mládež bude robiť vodičák a prehupne sa do staršej mládeže, aby na dvere mladšej mládeže rezolútne zatrieskalo staršie decko. Ešte aj naše manželstvo prejde do dospelosti a známosť bude promovať.

Spomienky a nádeje.

Voľby doma už vyriešené

Na starostu kandiduje jeden, pôvodný starosta. Na zastupiteľov N+1 a N+1. Počet obyvateľov rastie, takže je to možno aj N. V našej obci je zdá sa všetko v poriadku. A ani vidly netreba nikomu do zadku pchať.

Takže voľby sú vyriešené už po podaní kandidátok. Nekritizujem to. Je to proste fakt. Ktokoľvek mohol kandidovať. Aj ja som mohol kandidovať. Bolo by to podivné, ale demokracia mi tú možnosť dávala.

Krátky pozdrav z Honkongu: No a predstavte si, že by ste nemali právo sa do obecných volieb prihlásiť. Predstavte si, že by kandidátov pred vyhlásením volieb niekto lustroval. Napríklad taká Komunistická strana Číny. Darmo by ste sa chceli prihlásiť. Darmo by za vami stála nejaká stranícka mašinéria a stranícka sila. KSČíny povie, že vy nie a hlasovať o vás vaši spoluobčania nebudú.

Demokracia je fajn.