Som rodič dospelého dieťaťa – rebel

Nie, naozaj nie som ochotný sa podpisovať na riadok: Podpis rodičov, zákonných zástupcov.

Som ochotný pripustiť, že je to moje dieťa a žije so mnou v spoločnej domácnosti. Podľa všeobecne dostupných informácií je svojprávna a plnoletá.

Priatelia, čo už máte dospelé deti, pridajte sa! Buďme rebelovia a požadujme dodržiavanie zákona.

Zdieľať?

A je to! Prvá vypustená.

Pred 18 rokmi večer, po 9 mesiacoch množenia a diferenciácie, sa horko ťažko predrala panvovým otvorom pokračovateľka mojej genetickej informácie. Medzičasom sa naša slnečná sústava posunula o pár svetelnýrch rokov okolo jadra galaxie a naša galaxia o pár svetelných rokov okolo čohosi a kamsi.

Chémia a fyzika. Tak jednoduché sa to zdá. Ale nie je.  Až od zajtra to bude jednoduché. Ešte dnes, až do večera je to to najťažšie, čo sa človeku môže pritrafiť. Ešte do dnes večer mám za ňu zodpovednosť. Nie je nič ťažšie na tomto svete ako mať zodpovednosť za slobodného  človeka.  Je to krásne, je to zábavné, je to šťastie. Mať na starosti dieťa, učiť ho, počúvať ho, pozorovať ho, je neuveriteľné nekonečno šťastia. Ale tá zodpovednosť!

Kým si svoju slobodu neuvedomovala, to bolo fajn. Ale koľko to trvalo? Rok? Dva roky? A potom to už šlo ako dobre namastená lyža bez bŕzd. Keby sa ma niekto pýtal, a ja viem, že sa ma pýtať nebude, že čo bolo najtažšie, tak povem, že tá zodpovednosť. Preto dnes tá ohromná úľva.

Posledné roky sme to trénovali. Už to bolo len málokedy “takto to sprav”. Bolo to hlavne: “Takto by som to urobil.”  a “Takto by som sa z toho poučil.” Prípadne: “Takto sa to robí a má to taký a taký význam.” A moje najobľúbenejšie: “Vídiš, jasom ti to nehovoril úplne zo srandy, teraz to prinieslo takéto  dôsledky.” . Takže hádam to máme dobre natrénované. Lebo od zajtra to už bude len   “Ak by som ja mal, tak to urobím takto.”

Viete, priatelia, slobodný človek v slobodnej krajine si môže slobodne robiť ja sprostosti. To je hádam najvyšší princíp v charakteristike, čo to tá sloboda znamená.

Takže ešte jedna päťročnica s mladým a sloboda sa mi vráti dokonale. Áno, bude tu potom ešte manželka, ale tu sme sa navzájom vybrali. Dobrovoľne a slobodne. Poznali sme svoje nátury a vedeli sme do čoho ideme. Ale viete dopredu čo prinesie váš najlepší plavec? Ani náhodou! Preto je výchova potomka taká ťažká. Decko je hlúpe a bezbranné. Musíte ho učiť prežiť tak, aby sa dožilo plnoletosti. Vy ste zodpovedný za to, že prežije. No to je len polovica zodpovednosti. Musíte sa postarať aj o to, aby ste ho za 18 rokov pripravili na samostatný život. Aby aj ten svoj samostatný život prežilo.

Od zajtra budeme už len spolu žiť. Do dnes večer to bola moja povinnosť. Od zajtra je to jej dobrá vôľa a moja ochota. Tá moja ochota tu bude vždy. Veď čo človek neurobí, aby zachoval svoju genetickú informáciu na tomto svete, že? A keď je pri tom ešte aj zábava a kopec šťatia bez zodpovednosti.

Priatelia, dieťa, váš potomok nie je ruža, ktorú si môžete skrotiť. Keď si niečo skrotíte, od tej chvíle už naveky máte zaň zodpovednosť. Dieťa vám bolo požičané na chvíľu ako slobodný človek a takým slobodným človekom musí ostať navždy.

Zdieľať?

Ďakujem, som zvyknutý

Sú dni, keď nie je čo dodať.  Napríklad dnes nie je čo dodať.

42.

Leda, že je to pekné párne číslo. Dokonca aj deliteľné tromi, takže aj deliteľné šiestimi. Je to radová číslovka, stojí v rade, dnes sa dočkala a o rok sa dočká zas ďalšia. Radová číslovka.

Takže ako obvykle.

Ale prd ako obvykle. Tentokrát to bude celkom iné. Mladšia mládež bude robiť vodičák a prehupne sa do staršej mládeže, aby na dvere mladšej mládeže rezolútne zatrieskalo staršie decko. Ešte aj naše manželstvo prejde do dospelosti a známosť bude promovať.

Spomienky a nádeje.

Zdieľať?

No nazdar! Už zase?

Prajem všetkým vašim Anjelom strážnym pevné nervy, silnú ruku a kopu šťastia v ich záslužnej práci.

Teda si to prajem. Je s vami občas fajn a tak ten život stále za to stojí, keď vás mám naokolo. Aj keď nemá zmysel.

Zdieľať?

Voľby doma už vyriešené

Na starostu kandiduje jeden, pôvodný starosta. Na zastupiteľov N+1 a N+1. Počet obyvateľov rastie, takže je to možno aj N. V našej obci je zdá sa všetko v poriadku. A ani vidly netreba nikomu do zadku pchať.

Takže voľby sú vyriešené už po podaní kandidátok. Nekritizujem to. Je to proste fakt. Ktokoľvek mohol kandidovať. Aj ja som mohol kandidovať. Bolo by to podivné, ale demokracia mi tú možnosť dávala.

Krátky pozdrav z Honkongu: No a predstavte si, že by ste nemali právo sa do obecných volieb prihlásiť. Predstavte si, že by kandidátov pred vyhlásením volieb niekto lustroval. Napríklad taká Komunistická strana Číny. Darmo by ste sa chceli prihlásiť. Darmo by za vami stála nejaká stranícka mašinéria a stranícka sila. KSČíny povie, že vy nie a hlasovať o vás vaši spoluobčania nebudú.

Demokracia je fajn.

Zdieľať?

Mojim starostlivým priateľom

Sediac na záchode na mise som sa tak rozhodol. (Ja viem, je to práve o tú jednu informáciu viac ako ste túžili v súvislosti s tak závažným textom, akým je životné krédo, vedieť.) A tak to proste bude. Napíšem mojim starostlivým priateľom, aby sa nebáli.

Som zas o rok starší a bližšie koncu. Minulý rok som to zhodnotil proste a jednoducho. Takže vrámci vyváženosti sveta, vesmíru a tak vôbec by som to svoje krédo, tak ako o ňom hovorí Fulghum, mal tohto roku natiahnuť na niekoľko odstavcov. Ale podarí sa mi to?

Napíšem si nadpis, ktorý by hneď ako začal, chcel aj skončiť. Tri slová a v nich je všetka moja medziročná múdrosť. Celé moje tohtoročné krédo:

  1. mojim
  2. starostlivým
  3. priateľom

Čo k tomu dodať? Je tam všetko:

  1. Som tam ja.
  2. Je tam definícia priateľstva.
  3. Je tam zmysel života.

Tri slová a mám krédo vybavené.

Viete, tie tri slová budú v najbližších 14 mesiacoch pre mňa skutočne dôležité. Chystá sa premiéra finále prerodu do priateľstva. Makám na tom 16 rokov a nejaké drobné miesace k tomu a cieľová méta tohto prerodu z dieťaťa na priateľa rázne kopla do dverí. Ešte som to nerobil, tak mám dosť trému. Dosť veľkú. Dosť dosť veľkú.

Tri slová bohate stačia. Nič viac naozaj ako dôkaz zmyslu ostatných 16 rokov nemôže najbližších 14 mesiacov priniesť.

 

Tri slová, to nie je ktovie aké rozpisovanie sa. S tým vyvažovaním minuloročného kréda je to veru biedne. To vyvažovacie rozpisovanie sa nedarí. A takých vecí čo sa nedaria veru vždy je. Ale mám sa tu o nejakých nepodarkoch rozpisovať? Gogoľ, či ktorý to z nich bol vraj kdesi bol býval bol napísal, že šťastie je nudné, lebo je vo svojej podstate rovnaké. Ale nešťastie, to je parádna literátova matéria. Takže ak by som písal o tom, čo a ako sa mi nedarí, to by bolo, podľa Gogoľa, pre vás pošušňáníčko.

Len neviem či sa mi chce.

Chce sa ti? ( to sa pýtam sám seba, takže ticho a neodpovedajte)

Nechce.

No vidíte, pošušňaníčko nebude.

Bude už len opakovanie starých právd. Ak toto tu čítate, už ste ich čítali.  Ale opakovanie je matka… už si ani nespomínam čoho, taký som starý.

Som starší a ďalej od začiatku. A to veru tiež nie je fajn. Už dlhé roky platí, že čím som starší, tým mám radšej svojho psa, ktorého nemám. A keďže počet rokov od začiatku stále narastá, priamoúmerne narastá aj moja láska k môjmu psovi. Ktorého nemám.

Som starší, dokonca aj od prostriedku som už starší. A ani to nie je ktovie ako fajn. A ani vesmír nie je ktovie ako priaznivo naklonený. Počet obyvateľov na planéte stále stúpa.

No dobre, sú tu ešte stále nejaké tie pozitíva a sociálne istoty. Nie som ešte taký starý, aby sa naplnilo, že priatelia prichádzajú a odchádzajú, nepriateľov pribúda. Zatiaľ je to dobré, moji priatelia ma neopúšťajú. Pravidelne sa pripomenú a neprezieravo neumierajú.

Veď toť aj včera. Napísal mi jeden môj z najlepších priateľov. Že videli sme sa naposledy pred rokmi a že nereagujem hentam a nepíšem tamto a že teda len dúfa, že sa mám dobre.

Vystrašil som sa. To sa priateľom nerobí, aby sa obávali o mňa. Aj keď vlastne robí, veď kto by sa už len o vás mal strachovať, kto iný ako skutoční priatelia? Aj moja manželka sa o mňa občas strachuje a to už je len aký onakvejší môj starostlivý priateľ.

Takže priatelia, ďakujem za vašu starosť, mám sa dobre a mohlo by to tak aj ostať. Vy sa trochu obávajte a ja sa budem tíško tešiť, že vás mám, takých starostlivých priateľov.

Takže: Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Zdieľať?

Len tak mimochodom: Blog 4M má 10 rokov

Prvý článok som publikoval asi počas júna 2003. Prvý zachovaný článok je z 4.9.2003 v starej podobe webu: http://zh4a.sk/piki/view.php?cisloclanku=2003090301 Nasleduje neprerušená a nestratená história. Odvtedy to tu čítate.

Je to všetko tak dávno.

Začalo to niekedy v tesne predtým, keď sa ma môj výborný osobný a rodinný priateľ “Inžinier” opýtal cez ICQ: “Poznáš PHP?” A mne to so samozrejmosťou mne vlastnou nedalo a ponoril som sa do problematiky.

Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Zdieľať?

Už je to tu dvadsiatydruhýkrát zas

Tohtoročné výročie je charakteristické poznaním:

Ja: Moja manželka je horšia ako mimozemšťania.

Ona: A akých mimozemšťanov máš konkrétne na mysli?

Č.B.T.D

Ja viem, že nerozumiete. Ale nechcite všetkému porozumieť. Ja napríklad nerozumiem literárnej vede a programovo sa vyhýbam akémukoľvek vzdelávaniu v tejto oblasti. Ja som sa kvôli tomu tak oženil.

A stále ma to baví. Čím ďalej tím viac. Chvíľami to baví aj naše deti. A to je asi to najviac, čo sa dá v tomto vesmíre dosiahnuť.

P.S:

Manželka listujúc knihou o káve: Voltaire vypil denne 50 šálok kávy.

Ja: A aké máš konkrétne na mysli? Malé veľké, silné, slabé?

Je to jasné, obaja sme horší ako mimozemšťania. Ale ona viac, ona to úspešne tajila.

P.P.S:

Ak chcete vidieť najkrajšiu scénu o manželstve, pozrite si film “Dobrý Will Hunting” a všetky scény o tom obraze. Keď vidíte niekoho tak rozprávať. Keď vidíte Stana Štepku hojdať sa na hojdačke v divadelnej hre “Dohoda možná”, tak ste videli šťastie vďaka nim. Nim – tím druhým, s ktorými žijete.

Čo dnes, dnes je to tuctový večer. To pred dvomi rokmi, to ste ma mali vidieť, keď som zastal s autom v briežku a rozprával deťom, ako mi moja láskavá manželka upravovala golier na košeli. To boli Štepka a Williams len takí herci.

 

Zdieľať?