Po 20. rokoch je svet stále v najlepšom poriadku

Spisovatelia  a scenáristi nemajú fantáziu. A Exupéri tobôž nie. Oni len chodia na stredoškolské stretnutia po 20. rokoch a opisujú reálne životné príbehy živých ľudí. Vypočul som si 21 unikátnych a neopakovateľných životných príbehov. Skvelých, zaujímavých ľudí. Mohol som pridať 22. a aj ten bol unikátny a iný. A všetci sme si rozumeli a priali z hĺbky srdca navzájom to najlepšie. A tešili sa zo svojich životov navzájom.

Včera som stretol tak cca 22 skutočných živých priateľov hodných tohto pomenovania. Priateľov, pre ktorých som pripravený urobiť skutočne veľmi veľa. Lebo títo priatelia sú skutočne dôležití. Priateľov, s ktorými stačí aj len byť. No povedzte, kto to v dnešných časoch máte?

Z väčšinou som prežil 8 mladých liet ďalšie pribúdajú. Síce už len po dňoch, či hodinách a väčšinou s veľkými prestávkami.  Ale vždy je to o pokračovaní v načatej vete.

Pobudol som si s nimi krásne. Sú to všetko skvelí ľudia a mám ich rád takých akí sú. A verte mi, tak ako som ich poznal za tých 8 respektíve 4 roky, takí sú stále. To je to, prečo sú skvelí. A ak by chceli, môžu si so mnou pobudnúť kedykoľvek sa im to hodí. U mňa sú moji priatelia vítaní kedykoľvek.

Pod čiarou: Číslo s počtom zúčastnených je len orientačné. Boli tam všetci chalani aj baby a niektorí chalani a baby chýbali, tak kto by to počítal.

Ale hej, je to dobré, mám zmysel pre pár životov

Každý rok, o takomto čase používam otváraciu hlášku Milana Lasicu. Keď obnovovali so Satinským svoj program „Ktosi je za dverami“, v prvom diele prišiel Lasica na scénu a ozval sa hysterický potlesk. Vidím a počujem to, ako by sa to stalo včera večer. Dlhotrvajúci potlesk. Nič nepovedal, nič neurobil, len prišiel na scénu a ľudia tlieskali. A tlieskali. Po chvíli, keď sa obecenstvo upokojilo urobil pauzu, nastalo očakávanie monumentálneho humoru a on povedal:

Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Za narodenie som sa nijako nezaslúžil. Stalo sa to dvom iným ľuďom. Nezaslúžil som sa ani o to, že sa im to stalo z veľkej lásky, vzájomnej náklonnosti a telesnej túžby.

Zaujímavé, že si blahoželáme k niečomu (či skôr pri príležitosti niečoho?), s čim nemáme nič spoločné. No málokedy nás napadne zablahoželať práve zomrelému pri príležitosti ukončenia úspešného života. K tomu, čo sa mu podarilo o čo sa zaslúžil svojim vlastným pričinením. Je pravda, že to už tak trochu, pre toho čerstvo zomretého, nemá zmysel.

Aby som ešte trochu priživil svoj tohtoročný výročný cynizmus, pridám aj obligátnu ponosu na priania do budúcnosti. Tak isto sú z kategórie nepodložených. No trochu inak. Veď je to len konštatovanie bez snahy podieľať sa. Veď ako aj sa chcete vlastne podieľať na zlepšení zdravia a šťastia oslávenca? A čím krajšie vyzerajúce prianie, tým je v ňom viac a viac vecí, na ktoré nemá želajúci žiaden dosah. Veď kedy ste sa aj vy dočkali priania:

Želám ti, aby som pre teba niečo pekné do mesiaca urobil.

Ale hej, život je dobrý a v poriadku. Už sa pár vecí podarilo a pár smeruje k cieľom o ktorých si myslím, že sú správne.  Tento rok mám jasný pocit, že je pri mne pár ľudí, pre ktorých mám zmysel. A je tu teplo, plná chladnička a tak všetko.

Poisťovňa (ne)zaplatila, výkon sa (odkladá) uskutoční

Nehodiace som škrtol za vás.

Nikto o niečom takom nevie, niektorí to nezažili a tak nie sú dôkazy. Skutok sa nestal. V živote by som sa neodvážil to tvrdiť. Bez dôkazov? A čo som dnešný?

Veta z nadpisu nemá dnes rôzne modifikácie. Krátke ordinančné hodiny, zmeny materiálu tesne pred výkonom, optimalizácia farmakoterapie…

Všetko sa to dá bez akýchkoľvek problémov obhájiť potrebou lege artis liečby.

Tento text nie je o súčasnom stave. Ani len o zdravotníctve nie je.

Tak ide čas, tým deťom

Pozerám sa na fotky z oslavy nejakých hovadsky neokrúhlych narodenín svojho gymnaziálneho matikára so svojou triedou. Také deti…

Aj som sa odmaskoval, aj tak sú to také deti a ja vraj, zrkadlo sa mi snaží nahovoriť, dospelák. Neverím mu ani ten nos medzi mojimi očami. Je tam stále, ten chalan, bol som sa lepšie pozrieť.

Bol býval bol hovorieval, matikár sediac ako stonoha v kúpeľoch v nezapnutých sandáloch,  že už nechce byť triednym. Ale asi mu to moja spolužiačka ako jeho šéfka nakázala. A on isto rád privolil, veď takým deťom sa ani nedá odolať.

To bolo dávno keď sme boli také deti. Práve sme s manželkou láskyplne porovnávali, ako to bolo keď boli naše deti úplne malé a aké je to teraz, keď niektorí iní len čerstvo opustili tesný výťah.

Čítam jej toto tu a manželka moja láskavá na to, že majú prípravy na stretávku v plnom prúde. Vraj si kdesi kamsi vyvesili tablo. Hovorí, že aj my sme boli také deti.

A ako sme boli strašlivo dospelí.

Tak nič, zajtra od rána budem zas ten, čo bude počítať a spisovať a plánovať a procesovať a spravovať, lebo bezomňa by sa zemeguľa zastavila. Aj bez vás, že?

Len tak medzi nami vám čosi pošuškám:  Mám chuť tak na 235 západov slnka. Asi dnes večer poriadne ošúcham stoličku. A nalejem si k tomu z toho svojho vínka. No dobre, tak nejaké výhody to má, takže len 233.

Potomstvo bloguje

4M.pilnik.sk už nie je osamelým ostrovom. Pred pár dňami k nemu pribudol malý a mladistvý výhonok. Blog našej dcéry a jedného zo 4M. Martina bloguje na safira.pilnik.sk

Názov si vymyslela sama, vzhľad si vybrala sama, celé si to zorganizovala sama a sama si to aj spravuje. A píše si to tam všetko sama.  Je to taký správny tínedžerský blog a tak to má byť. Jedno moje oko neostalo suché.

Dnes je to zázrak prírody

Semienka som zasial v sobotu. Boli to minuloročné semienka. Síce z oficiálnych zdrojov, ale predsa len, celý rok ležali v sáčku a veľkú nádej na obživnutie som im nedával. No predsa, zázrak prírody nesklamal.

Je to skutočne fascinujúce. Z ničoho a bez dohovárania a vysvetľovania, že by mali sa to samo stane.

Semienka vyklíčili

Semienka vyklíčili

Starú Bellu je to zázrak prírody. Zasraná burina to je.

Burina je všade

Burina je všade

Ale všetko zlé sa na dobré obráti.

Okopané a poliate

Okopané a poliate

A úroda to bude zas nádherná. Mám to vyskúšané už niekoľko rokov.

Naplánovaním udalosti nad ňou strácate kontrolu

Najbližšie dva týždne zo mňa pravdepodobne budú vypadávať podobné múdra ako je to v nadpise. Aj by som napísal viac aj nechcem.

Po tých 6 rokoch blogovania už čosi-kdesi tuším, čo je zverejniteľné a čo nie. A tak si dávam na najbližšie dva týždne predsavzatie, že budem písať len všeobjímajúce pravdy.  Raz, keď bude týchto 14 dní za mnou a bude možnosť to za triezva zhodnotiť, tak sa možno dočkáte.

Ešte k tomu nadpisu. Keď si niečo naplánujem, z mojej strany je vlastne koniec, hotovo. Už len frčím podľa naplánovaného scenára.  Veď preto som to plánoval, že viem, ako chcem, aby sa udalosť diala. Takže jediný dobrý priebeh je práve ten naplánovaný. Nie je v mojom záujme plán meniť. Veď je dobý, veď aký iný ako dobrý by som si vytvoril?

A potom príde okolie a začne do plánu zasahovať a meniť vonkajšie podmienky. A treba reagovať. A prichádzajú kompromisy. Už to nikdy nebude ten dokonalý výsledok, ktorý mal byť výsledkom dokonalého dobrého plánu.  Ale mám šancu tieto okolnosti ovplyvniť? Ak by som mal, tak by som ich bol býval bol zahrnul do plánu. Ale nemám.

Tak mi, podľa vlastného výberu, držte palce alebo pridajte modlitbu, aby ten plán, ktorý mám na najbližšie dva týždne, tak aby ho nikto svojim debilným zásahom nerozdupal. Nech sa teda deje vôľa Božia, keď sa bol býval bol tak rozhodol. A anjeli strážni, týmto vám vyhlasujem pohotovosť najvyššieho stupňa.

Umývanie riadu, cudzí čas a analytická chémia

Dnes som bol obzvlášť užitočný v offline svete. Robil som samé údržbárske práce. Aj to treba a teraz mám pocit takého pekne dokonaného diela.

Vymenil som vodu rybičkám. Vraj to treba, raz za 2-4 týždne vymeniť tak 1/3 vody. Aby vraj neplávali vo svojich sračkách. No neviem, voda voňala celkom dobre. Ale v návode je napísané… Tak som vymenil. A prestrihal som aj to zelené čo mi tam rastie. Už bola hladina dosť zakrytá a mne sa páči ako si na hladinu chodia rybky pre kŕmenie, keď im ho tam nasypem. To v návodoch nebýva.

Povysával som počítač. Pekne znútra. Odmenil sa mi stíšením. Vraj keď to budem robiť pravidelne, dlhšie mi vydrží. No ja neviem, ale mám aspoň dobrý pocit, že pár metrov od nosa nemám guču prachu. Aj keď, ak sa na to pozriem z opačnej strany, vlastne som vyhodil kus seba a hviezdneho prachu. Vedci to hovoria, ale mne sa to nezdá. Skôr to bude pôda z neďalekej stavby a sadze z výfukov okolojazdiacich autobusov.

A umyl som riad. Umývanie riadu mám rád. Teda tú činnosť. Nemám rád ten proces dostávania sa k umývania riadu. To ma niekto k tomu alebo núti alebo to niekto ticho očakáva ako samozrejmosť. A to sú procesy, ktoré skutočne nemám rád a systém gándiho pasívnej rezistencie proti nim bojujem. Ale je jeden proces, kvôli ktorému sa do umývania riadu rád pustím. Je to zdielanie cudzieho ušetreného času. Viete, také to, že keď umyjem namiesto mojej láskavej ženy riad a umývam ho v čase, keď ešte len dokončuje varenie, ktoré tú kopu riadu spôsobilo, tak skončíme skoro naraz. A to je to, o čo ide! Získal som jej čas, ktorý môže venovať mne a nie kope riadu. Takže čisto zištné úmysly, to sme my chlapi. Ale ženy to nechápu a ak zaváham a trvá mi to trošku dlhšie, vo svojej nekonečnej usilovnosti sa medzičasom vrhne na ďalšiu prácu. A to mi potom tie zištné úmysly pekne otrávi. Ona to vie a aj tak mi to už 18 rokov robí. A ja ju aj po 18 rokoch milujem. Ale dnes nie, išla sa posadiť pred telku (ono je to monitor, ale aby ste to chápali a nemusel som to vysvetľovať súvetiami, ktoré sú dlhé a zložené, čo som aj tak urobil, tak napíšem telku). A to mám radosť neskazenú. Veď som to umývanie vlastne urobil pre ňu.

Ale keď už začnem, to umývanie, ak by ste sa boli v tých súvetiach stratili, priam sa v tom vyžívam. Ak by ste, podobne ako ja, absolvovali niekoľko semestrov rôznych analytických chémii, tiež by vás to možno bavilo. Mám rád, ako sa mi pod rukami odplavujú nánosy mastnoty, ako detergent jedným koncom molekuly uchopí mastnotu, druhým koncom sa zachytí o HOH a už to sviští dole výlevkou. Pri umývaní používam veľa prípravku, často novú hubku a zásadne tečúcu vodu. Spotrebujem ich veľa. Hlavne vody a hlavne na oplachy. Veď načo by som sa stou mastnotou serinkal, keby som potom kastról poriadne neopláchol niekoľkokrát pod tečúcou vodou. Ak by ste dali vzorku tej poslednej vody do nejakého analyzátora, to by ste sa čudovali čo na tom hrnci ostalo a čo potom jete. Čistotu nevidno, verte mi a aj na najčistejšom riade je tej čistoty neúrekom.

Možno sa teraz pohoršujete nad mojou spotrebou vody. Ako s ňou plytvám. Ale poviem vám to vedou jednoduchou: Žijeme na hlavnom európskom rozvodí. Na všetku vodu, ktorá k nám z neba spadne, čakajú v ostatných okolitých krajinách ako na zmilovanie. Skúsili by sme tak mesiac-dva prestať plytvať s vodou a nepustiť ani kvapku od nás preč. To by sme tu mali spriatelené armády a ani osmička by nemusela byť v dátume. Nehovorím, znečisťovať, to by sa nemalo, ale plytvať treba. Čím sa nečistoty viac zriedia, tým je výsledná voda čistejšia. Zas tá analytická chémia, priatelia.

Mal som chuť si niečo pekné napísať a umývanie riadu je pre mozog príjemná oddychová činnosť. Tak som si bol tento článok nad dresom premyslel a kým Marta pozerá, tak naťukal. V open.office.org. Je to zadarmo, aj korektor to má a funguje to bezvadne. Niekto iný mal s ním nejaké podivné obskurné skúsenosti. Tak nech si mal, mne funguje bez problémov. Mám ho na každom stroji a nemám starosti. Ale to je už príbeh na zajtra alebo na pozajtra.

Spomínam na bratislavský amfiteáter

Pozerám film, ktorý sme videli práve tam. Mala krátku čiernu sukňu, no čo vám budem rozprávať, amfiteáter.

Pamätám si, že sme tam nejako podivne cestovali, nejakým ešte podivnejším trolejbusom. Alebo že by sme zašli pešo?  To už neviem, bolo to dávno a mala krátku sukňu. 😉

Na druhý bratislavský, na záhradné kino Hviezda, nemám až také luxusné spomienky. Bol som tam, síce so svojím dobrým priateľom, ale išli sme  sa tam odreagovať pred skúškou na druhý deň. Takže som si z božskej Sheron pamätal len ten sekáčik na ľad, čo bola bývala bola do Majkla, alebo to bolo naopak?, nežne zapichla.

Veru, amfiteátre, kde je krátkym sukniam koniec?

Vstupujeme do dospelosti

Na známosť sa láskam vašim dáva, že naše 4M práve oslavujú 18  výročie. Vtedy som si veľmi prial niekoho nájsť. Dnes nám prajem, aby sme sa nikdy navzájom nestratili.

Celé sme  to začali každý zvlášť. Po jednom sme tam prišli, aby sme odchádzali s vyrovnaným golierom okolo krku na ktorom nás ťažila hlava trochu deravá a plná toho druhého.  Roky sme si na ten zvláštny pocit stálej spoločnosti toho druhého vo svojich myšlienkach zvykali. Ešte dlho sme sa báli pomenovať to, čo sme si  pri zvukoch ticha hviezd a pocite nekonečného šťastia pre seba z neba uchytili.

Keď už bolo všetkým pátračom jasné, že už  jeden život na dva nerozdelia, postavili sme sa každý sám za seba pred môjho menovca, aby sme si navzájom vyslúžili večné spojenie. A tak sa medzi našimi M objavilo prvé plus. Dali sme si navzájom rodinu – to najpevnejšie spojenie, ktoré nemá ani smrť silu naveky rozdeliť.

Dvakrát sme  spojili dohromady každý svoju náhodnú polovicu veriac, že je to práve to najlepšie, čo môžeme sami sebe dať. Počet M vstupujúcich denne do života sa zvýšil a ako dnes dospelá rodina už vieme, že čím pevnejšie budú naše + na ľavej strane, tým viac jedno 4M budeme a tým viac lásky sebe navzájom aj vám budeme dávať.