Vyzývam svoju vládu povolať veľvyslanca Ruska na vysvetlenie k Srebrenici

Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!

V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?

Celý deň 6.7.2015  som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.

Po uliciach  prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich  poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.

Dnes je rok 2015  a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3.  Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.

Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.

Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?

Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo.  Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.

To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.

A vy? Čo ste robili v roku 1995?

Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN!  Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.

Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď  sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.

Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore.  Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.

A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?

Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.

Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.

Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.

V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.

Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov.  Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.

A vy viete, čo ste robili 9.7.2015?  Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.

Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?

– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.

– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.

– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?

– Málo sa predáva.

– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.

– A ako deti?

– Rastú.

– A mama?

– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.

– Zostarla som.

– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou

zabudla.

– Viem, boli ste priatelia.

– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?

– Kto vie? – muž stíši hlas.

– Chceli by sme ho s mamou pochovať.

– Nič neviem.

– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Zdieľať?

FR13 – Tak kde sme to vlastne boli? V ľadovci aj pri mori.

This entry is part 3 of 3 in the series Francúzsko 2013

Na trase 2738 km je toľko  zaujímavých miest.  Objektívne povedané – nedá sa stihnúť všetko a nejako som vybrať musel. Vy by ste rozhodne navštívili niečo úplne iné.

Pred nejakým časom som sa smial absurdnosti vtipu o personalistovi, ktorý ako prvý krok hodí do koša polovicu životopisov so slovami: “Nebudem predsa pracovať s niekým, kto je smoliar”. Ale tak to naozaj v reálnom živote je.

Keď som plánoval cestu, atrakcie a lokality, ktorých webu som nerozumel, vypadli ako prvé. Požičali sme si sprievodcov a nechali si poradiť. Čo tam nebolo, malo smolu. Leda ak by nás oslovili po ceste. Rovnako kempy, ak nemali fotky miest pre stany. Až mnoho mnoho referencii dokázalo vrátiť takéto lokality do hry. Tá konkurencia je ohromne veľká. Musia sa snažiť oni..

Takže najprv som naplnil mapu lokalitami, ktoré ma zaujali v priebehu 2-3 mesiacov. Doplnil som zaujímavé veci zo sprievodcov, od iných cestovateľov. Pýtal som sa dieťaťa, mládeže a manželky, čo by chceli vidieť. Mládeže aj dvakrát, keď už sa učí tú francúzštinu.

A potom som urobil presne to, čo v tom vtipe. Keď som namaľoval trasu do mapy, tak som hodil do koša hafo-veľa krásnych a zaujímavých lokalít.  Máme len 13 dní a každý z nich 24 hodín. A je tu pár super dôležitých každodenných činností:

  1. Čas na presun
  2. Čas na stavanie a búranie stanu.  Máme to zmáknuté ako vo formule 1 – 35-55 minút.
  3. Čas na jedlo, na jedlo, na jedlo, na jedlo. V kľude, ako s Heminwayom.
  4. Čas na podvečerné vysedávanie, kochanie sa a pozorovanie detailov a zmrzlinu.

No kedy vôbec navštevovať tie pamiatky, zaujímavé miesta? No kedy?

Skvele sme to vyriešili v Marseille. Navštívili sme ten ich vyhlásený kostol na kopčeku. Naširoko na ďaleko je tam krásny výhľad na celé mesto uložené v kotline. Skvelé miesto na získanie predstavy o tom meste. Aj o tom, že na ostrov If do naozaj nie je ďaleko. Potom sme si dali dole v meste na pobreží obed. A bolo. Videl som Marseille.

Áno, premrhal som 100+1 zaujímavosť tohto famózneho mesta. Ale život mám len jeden. A zaujímavých miest čo i len v Európe je nekonečno. Áno nekonečno, pretože kým strácate svoj život poznávaním jednej časti Európy, tak sa na druhom konci rodia nové zaujímavé miesta. Prídete na ten druhý koniec a na tom prvom sa objavili nové zaujímavosti.

Už cestujem po Európe 22 rokov každé leto. 6 rokov veľmi intenzívne. Odlovil som 1200 kešiek a to si píšte, že to je 1200 zaujímavých miest o ktorých sa vám ani nesnívalo že ich máte za barákom. Verte mi priatelia, viem o čom hovorím.

Navyše sú tu naše deti, ktorým treba ukázať a naučiť ich slobodnému mysleniu. Im nemôžem povedať, že toto je zaujímavé. Im musím ukázať ako sa dá poznávať svet. Im treba dať možnosť vidieť existenciu rozmanitosti. Aby sa mohli samé rozhodnúť, kde a ako chcú žiť. Aby videli, že za hranicami Kremnických, Štiavnických vrchov a Vtáčnika je svet. Že to nie sú len rozprávania v telke o nejakom divnom cudzom svete. Že všade na okolo sú rovnaký ľudia ako doma, rovnaká zelenina ako doma. Že všade je dôvod žiť.

Tie moje to vedia. Vedia, že je tam ešte Praha. A teraz už vedia, že tam niekde je Livorno, Korzika, Rím, Furkapass, Marseille, Verdon, Chaminix…

Ohromne veľmi, ale veľmisko ma potešil syn, keď mi onehdá rozprával, ako si pripravil do školy prezentáciu o Ríme. A ako rozprával o tom, ako sa pozeral z vrcholu chrámu Sv. Petra vo Vatikáne. Ale nie tým, že sa mohol pochváliť. Ale tým, ako mi o tom rozprával. Ako mu žiarili oči, keď hovoril, že “mohol rozprávať ako to tam je vysoko”.

Viete, mal som takú dilemu. Či by nebolo dobré sa na tie miesta zas vrátiť a keď to tam človek už trochu pozná, naplánovať si podrobnejšie poznávanie. Tú dilemu som vyriešil a tohtoročná návšteva Monaca mi potvrdila správnosť môjho rozhodnutia.

Išli sme okolo, tak som sa tam pre kešku musel zastaviť. Bodík do štatistiky. Chápete, že? Ako starý Monačan som to bez navigácie rovno zakároval od diaľnice na parkovisko pod Oceánografickým múzeom. Odlovili sme kešky a frčali sme ďalej. Vôbec ma nelákala návšteva ďalší miestnych múzeí. Aj tie sochy formúl boli už divne známe. Presne som vedel, že keď budem opúšťať územie Monaca, tak pôjdem po takom suprovom kruhovom objazde, kde sa doľava odbočuje doprava o poschodie vyššie a dvakrát sa do Monaca vrátite. Proste som tam už bol, viem si to mesto predstaviť. Som tam už vlastne doma. Tak prečo tam chodiť zas?

Možno k vyriešeniu tejto dilemy prispieva to, že som všude zdejší. Autonavigácia je pre mňa len kontrola môjho orientačného zmyslu. Proste sa rýchlo všade vyznám a vizuálne si to už navždy pamätám. A kedykoľvek si to viem predstaviť. Som tam doma.

Viete, zaujíma celok, súvislosti, väzby a detaily. Múzeá, atrakcie, lokality – musia ma veľmi veľmi presviedčať, aby ma prilákalo na návštevu ďalšie 28 múzeum, 45 kúpalisko a 124 pobrežie. Miesta musia byť v mojom zozname nové a iné.  Ešte že sú tí ľudia všade iný a tie detaily iné.

Preto som chcel vidieť  štvortisícovky v Alpách. Šoférovať do priesmykov. Vidieť ľadovec.  Zaujímalo ma, prečo lokalita Albertvil, Grenoble a Chamonix toľkokrát hostila olympiádu. Čo je tam také lákavé? Mimochodom – nič. Sú to mestá ako každé iné. Také kopce ako má Grenoble, to mám doma za barákom.

Manželka chcela vidieť Avignon, pretože miluje detektívky z obdobia stredoveku a staroveku. A hafo z nich sa tam odohráva. Spolu s našou mládež chceli vidieť polia s levanduľou.

A ja zas kraj, kde sa zrodil charakter, ktorý tak veľmi obdivujem a túžim sa mu priblížiť.  A jeden z najväčších zachovaných akvaduktov z rímskych čias. Zaujímalo ma, čo je na ňom také špeciálne, že sa ho nikto za 2000 rokov nepokúsil vyhodiť do luftu. A že tých príležitostí bolo! Teraz je mi to jasné. A verte mi, ak by ste tam neboli, nezistili by ste to.

Navštívili sme aj koloseum v Arles. Ale bolo to po rímskom už druhé, ktoré som navštívil. A preto to bola nuda. Ale šli sme okolo neho. Dokonca dvakrát, tak by sa teda patrilo, že? Zaujímavé bolo, že to nie je mŕtva pamiatka. Vlastne to nie je žiadna pamiatka. Je to živé divadlo, živý amfiteáter, ktorý zhodou okolností stojí už 2000 rokov. Alebo tak asi. Normálne tam hrajú predstavenia. Rovnako ako v La Scale alebo v novej budove SND na nábreží. Dokonca sa im vnútri preháňajú kone.

Kým v Ríme sme videli mesto – Forum romanum, tú kopu kamenia ako v kameňolome, v Saint-Rémy-de-Provence sme si odhalili dedinku. Pekne tam mali popísané vykopávky s ohľadom na každodenný život v tom čase. Aj keď, plánované bolo len vyzdvihnutie kešky  pri asi 15 víťaznom oblúku a vidieť kraj, kde žil van Gogh.

More, pobrežie, to je už nuda. Dokonca aj naše mladšie decko už plávalo posledné dni len z povinnosti. Tak som sa obzeral, kam to zakárovať k moru, aby tam bolo niečo zaujímavé. A oblasť v okolí Saintes-Maries-de-la-Mer takou je. Chcel som vidieť vtáčie Safari. Plameniaky len tak voľne. A ryžové polia. Je to tak, netreba sa za nimi terigať kamsi do Vietnamu či do Afriky. Ale je pravda, že tie Márie sú už z Prahy dosť z ruky.

Trochu odbočím: Viete prečo toto cestovanie po toľkých kilometroch? Aby sme uvideli, čo nikdy nedokážete naplánovať. Oni na tých lokalitách sa už o nejakú tú atrakciu postarajú. Ale iste, môžete si pripraviť ešte podrobnejší itinerár a úplným naplánovaním každej minúty. Každej lokality. S rezerváciou každého prespania, každého predstavenia. Ale takto sloboda nefunguje!

Keď sme išli kedysi s manželkou na bicykloch skrz Poľsko k moru, jediné čo bolo naplánované bol smer a trasa kadiaľ. A na tretí alebo štvrtý deň ráno som zažil pocit absolútnej slobody. Večer sme postavili stan na najbližšej lúke. Ráno sme vyrazili, keď sme mali zbalené. Jedli sme, keď sme chceli jesť. Oddychovali sme, keď sme chceli oddychovať.

A tejto filozofie sa držím aj pri týchto cestách autom. Bude plný kemp? No tak to rozložíme na pláži. Zavretá reštaurácia? No tak si dáme studený obed. Ale čo vám budem rozprávať, pozrite si Forest Gump a Vykúpenie z väznice Shawshank. Možno to pochopíte, čo je skutočná sloboda.

Na juhu pri mori boli každú chvíľu predstavenia s drezúrou bielych koní. Vo Furkapasse sa dá vôjsť do umelej jaskyne v ľadovci.  Vo Verdone sa môžete člnkovať v kaňone. Neďaleko Hyeres sa objavila skvelá medená baňa so stálou teplotou 15 stupňou ako povestná studnička v Malom princovi. A na blízkom poloostrove sú parádne piesočné pláže s vodou po pás 200m od brehu. A len kilometrík-dva vedľa sú útesy na šnorchlovanie. Na Aiguille du midi vedie lanovka a v okolí Chamonix  to veru nie je jediná.  V antickom skanzene vám ukážu aj skvelý prístup múzea k detským výletom a bandu skutočne starých seniorov s celého sveta na tandemových bicykloch. V Arles nezaparkujete kvôli niekoľkokilometrovému blšiemu trhu.

A všade sa dá pekne poprechádzať a vidieť ta panoramata. A vidieť miestne detaily, ktoré doma ani nikde inde neuvidíte. Všade sa dá najesť úplne ale úplne inak ako všade inde.

Keď budete chodiť na jedno miesto, to je ako chodiť stále po dome. Ľudia cestujte po svete a zamilujete si slobodu! Svet je krásny, hlavne v tomto okolí. Len keby nebolo všade toľko ľudí, no Boh je spravodlivý, tak tú krásu sveta kompenzuje.

Nabudúce budú fotky.

Zdieľať?

FR13 – Plánovanie a výbava na poznávací zájazd s večerným kúpaním

This entry is part 2 of 3 in the series Francúzsko 2013

Počas 12 dní sme precestovali 2738 kilometrov. Prešli sme 8 štátov. Zaplatil som nehorázne sumy za diaľničné poplatky.  Boli sme na ľadovci, teda presnejšie v ňom.  Boli sme v najväčšom európskom kaňone, teda nad ním. Boli sme 2436 metrov nad morom aj -1 meter nad vlastne pod morom. Aby sme to zvládli a bavili sa pri tom, chce to trochu prípravy a primerané technické vybavenie. Dnešný článok je práve o týchto technických veciach.

Viete, každá z našich dovoleniek začala tým, že ideme k moru. A potom sa to začne komplikovať. Keď už sa vydávame na cestu, chceme toho vidieť dosť veľa. Vyvaľovanie sa na jednom mieste nás s manželkou nebaví. Teda ju áno, ale len 3-4 dni. A aj to s nejakými “fakultatívnymi výletmi” po okolí. A ja zas k tomu pridávam, že keď už tam ideme cez či okolo nejakého zaujímavého miesta, tak sa aspoň trochu zastavme a poobzerajme. A hlavne tie kešky, aby sa odlovili. A tak sa cesta k moru premení na poznávací zájazd s večerným kúpaním.

Ako jedine únosná  forma ubytovania sa nám javí spanie pod stanom. Je to supermobilné. A super lacné ubytovanie, keď spím, je tma všade rovnaká. Komfort rozumný, sprcha je vždy v cene.

Cestovné plánovanie som urobil pomocou Google Moje mapy. Základná podmienka všetkých účastníkov je, aby bolo večerné kúpanie. No a potom mame každý tie svoje. Aby bolo celodenné kúpanie v mori. Aby boli vlny. Aby bolo kúpanie v sladkej vode. Aby boli kešky. Aby sme niečo zaujímavé videli. Aby boli ta panoramata. Aby to už rýchlo skončilo. Štyria ľudia, hafo túžob. A tak vznikla tento rok nasledovná cesta:

Zobraziť Francúzsko 2013 na väčšej mape

Dopredu nebolo predplatené nič, skúsenosť z predcházajúcich ciest nám hovorila, že netreba. Mali sme komplet stanovú výbavu, takže by nebol problém prenocovať kdekoľvek pod širákom. Nie všetko naplánované sa podarilo navštíviť. Nie všetko navštívené sme mali dopredu naplánované. A vy by ste isto iste tam, kde sme boli my, navštívili aj ďalšie a ďalšie miesta, ktoré sme my trestuhodne vynechali.

Expedičné vozidlo

Večer som auto nabalil už rokmi overeným expedičným spôsobom. To znamená, že do stredu kufru prídu tašky s oblečením. Tie sa celý čas nevyberajú, len sa z nich losovaním lovia čisté kusy. Tašky sú dve – chlapčenská a dievčenská. Kým to tak nebolo, cítil som sa nepatrične, keď som po losovaní medzi trenkami vylovil gaťky s krajkou.  Medzi tašky náhradné tenisky. Zo strany od sedačiek prídu spacáky, karimatky a spacie tašky (s teplými a spacími vecami+aktuálna “večerná” kniha+fenistil). To sú veci, ktoré potrebujeme vyberať až v kempe a všetky a naraz, takže prístup po odklopení sedačiek je ideálny.

Zo strany od kufrových dverí je kuchyňa. Prepravka so zásobami (káva, čaj, raňajkové keksíky, lekvár, vločky a podobne), chladnička (málokedy beží, ale dobre drží tvar), kúpeľňová taška (lekárnička, fenistil,  mydlo, kefky šampón, a tak podobne), vodné zásoby, škatuľa s hrnčekmi a škatuľa s kastrólami (kempingová zostava+nádoba s jarou). To sa nikdy nevyberá. Preto  vyberáme kemping, tak aby bol kompatibilný s našim expedičným autom. Nemám rád kempy, kde je auto ďaleko od stanu.

Do bočných vybraní v kufri patrí foťák, bomba (malá turistická, spotrebujeme obvykle  1,5 bomby, teraz ani len tú jednu celú nie) k variču, varič, štipce. Na druhú stranu LED svetlo do stanu, dáždnik.

Na vrstvu tašiek a kuchyne prídu pri presunoch dve komfortné kempingové kreslá (áno, deti majú smolu, je to škola, že život nie je spravodlivý) všelijaký ten drobný užitočný neporiadok, taška s vetrovkami, taška so špinavým prádlom určeným na pranie keď bude čas. Zakryje sa to “vonkajšou” karimatkou, “vonkajším” spacákom, stolíkom a taškou s plavkami, plachtou a uterákmi.

Sme štyria, takže mám 4 spacáky (3 v kompesných obaloch, jeden luxusný pérový), 2 penové karimatky, 2 nafukovacie karimatky (také tie malé, žiadna nafukovačka). Vezieme malé vankúšiky a kto chce, použije neoblečené teplé veci pod hlavu. Do obalu od stanu patria na noc všetky ostatné obaly a šnúrky. A obal od stanu do auta, aby obaly náhoodu nezmokli.

Aby to celé fungovalo treba dodržať niekoľko zásad:

  • Radšej viac poloplných igelitiek ako jedna natrieskaná.
  • Spojiť veci podľa účelu a času, kedy sa používajú. Nie podľa druhu.
  • A skúsenosti. Naozaj, to expedičné auto nie je nepodobné sektorom pracovného stola.

Je toho práve toľko a je to tak uložené, aby som kufor auta v pohode zatiahol roletou. To je základná podmienka. Na ňu prídu ešte uteráky – večne sú mokré. A dve zrolované penové karimatky. Sú to len ľahké veci, aby  si mohli dovoliť voľne poletovať po kufri. Väčšinou nepoletujú, sú prichytené motúzom zo zadu opierok. Ako šofér, v pohode vidím do zadu. V kufri mám sieťku, takže po otvorení 5 dverí mi veci (hlavne tie fľaše s vodou) nepadajú na zem.

Po celom aute sú porozkladané užitočné maličkosti ako sú toaleťák, vreckovky, fľaše s pitím, okuliare, gumičky na vlasy. Stále na rovnakom mieste. Vracať veci stále na rovnaké miesto je kľúčom k tomu, že sme ešte nikde nič nezabudli. Ľahko sa potom všetko kontroluje. Všetko sa snažím niekam upevniť, zakryť. Nemám rád, keď sú veci v aute len tak položené s potenciálom poletovať pri prudkom brzdení. V kempe vždy pootváram všetky okná, aby sme nerušili neustálim trieskaním dverami, keď človek z auta niečo potrebuje.

Menšie decko má pod nohami stan (pri ňom je kladivo na zatĺkanie a kombinačky (aj) na vyťahovanie kolíkov). Máme nízky Husky pre 4 ľudí. Pod nohami je to pohodlné, keďže mladšie decko sedí ešte  na sedáku a bez toho stanu by sa mu hompáľali nohy. Medzi deckami sú vankúše, čo oceňujú pri jazde. Na zemi medzi nimi je príručná knihovnička (batoh plný kníh (beletria, cestopisy, sprievodcovia), kresliacich potrieb, hry, karty a tak podobne.) a príručná keksikáreň. Nemám problém s tým, že deti jedia v aute. Brigádnicky si to aj tak oni vyluxujú. Aj po mne.

Cestujeme takto už 4 rok po sebe a veľmi sa nám to osvedčilo. Spanie v stane máme radi. Pri koncepte 6 presunov za 12 dní je to pohodlné, rýchle a poskytuje to vysokú mieru slobody a pohodlia. Hlavne slobodu v tom, že netreba dopredu rezervovať a byť fixovaný na pevný plán. S manželkou sme dosť skromný v požiadavkách na ubytovanie. A čo ušetríme radšej minieme na zážitky.

Aj jedlo je zážitok, takže jeme hlavne  v reštaurácii. (Viac v predchádzajúcom diele seriálu) Na to sme už dosť nóbl, aby sme varili z konzerv. Aj manželka má dovolenku. Aj keď… Jedny fazole s párkom musia byť,  to by pre mňa nebolo to správne stanovanie. Vždy je ten párok v nich hnusný. Varíme hlavne kávu, čaje na večer, čaje na ráno, sáčkové polievky na večeru na zapíjanie (teraz to bola hlavne francúzska), ohrievame mlieko na vločky. Žiadne veľké varenie. Ani zásob nevezieme veľa, hypermarkety a obchody a trhy majú v celej Európe,. A zážitkom je aj ten iný syr, iný jogurt, iný chlieb a tak podobne.

Noc v kempe nás vyšla od 35€ do 59€ (auto, stan, 4 ľudia, bez elektriky). Cena nie je závislá na ničom. Pri mori (kemp s vlastnou plážou) za menej ako kdesi v údolí Švajčiarska. Vo Švajčiarsku lacnejšie ako vo Verdone. Kemp s bazénom lacnejší ako bez neho. Dva dni za 102€ a tretí za 35€. Už to vôbec neriešime, cena je tak nízka a vybavenie v navštívených krajinách bezproblémové, že náhodný výber nie je žiadne riziko. Výber kempu riešime len na úrovni lokality. To znamená, že tam a tam chceme byť, tak len skontrolujem či tam nejaké kempy sú a ak ich je viac, či má niektorý z nich bazén na kúpanie. Taký preferujeme. Na tej mape je to vidieť. Stany označujú vlastne “potenciálne” vhodné kempy. Keď je ich viac pokope, tak to znamená, že tam sme chceli prespať.

Elektronika a mapy

Mobil – klasicky v roamingu. Rovnako roamingové dáta s priplateným balíčkom. Zdielané tetheringom na tablet s HW klávesnicou (Asus Transformer 201). V zásade frčím kompletne offline. Roamingové dáta potrebujem len na prácu. Mám jednu zákazku, ktorá vyžaduje denný vzdialený prístup na asi 30-60 minút. Inak by som si vystačil v čisto offline režime. Aj ja chcem mať predsa dovolenku.

Wifi v kempoch občas funguje a občas nefunguje. Ak  je zdarma (väčšinou), tak funguje dobre, alebo nefunguje dobre. Ak je za peniaze, tak je absurdne drahá a funguje dobre, priemerne alebo excelentne. Nehľadajte v tom žiadnu závislosť ani logiku.

Aplikácie na mobile – keškovacia aplikácia Neongeo. Okrem kešiek, sú v nej samozrejme mapy lokality, kde sa nachádzame.

GPS signál chytám výlučne na mobile a do tabletu ho zdieľam cez bluetooth. Čidlo v Transformeri 201 je absolútne necitlivé. Používam aplikáciu na mobile ExtGPS a v tablete je v Locus Pro nastavené externé GPS. Keď sa na začiatku dobre bluetooth popárujú, funguje to suprovo, automaticky.

Aplikácie na tablete – Locus Pro. Hlavná mapová aplikácia. S vrstvou naplánovanej trasy z Moje mapy. S vrstvou naťahaných kešiek.  Naťahané offlinové mapy 3 typov (OSM, Maquest, Map1.eu) OSM je overený dosť dobrý mapový podklad. Chyba je, že sa nedá stiahnuť automatom, musíte pár dní pred odchodom do offline stavu šmudlať po trase a on si práve zobrazené dlaždice uloží na furt. Map1.eu je skvelá turistická mapa. Je možné si automatom nasťahovať dlaždice, ale ich platnosť je 14 dní. No a Mapquest, je vysoko nepodrobná mapa. Ale stiahnuť sa dá automatom a na furt, takže je to istota hrubej orientácie. Nič nie je dokonalé.

Navigáciu v pravom slova zmysle som nemal. Stačili mapy v Locus Pro a GPS signál, ktorý mi ukázal, kde som. To, že som všudezdejší  preverilo, keď som podľa slnka a pomocou týchto nástrojov vykľučkoval v Marseille s obkľúčenia EuroPride 2013 Marseille Pride March. Pri prvom  zátarase policajt hovoril, že cesta na druhú stranu bude možná až za dve hodiny a obchádzka neexistuje. Kým som za nasledovných cca 15 minút vykľučkoval zo zovretia, len 3x som som sa musel otáčať pri iných zátarasoch. Výhoda bolo, že môj slovník nadávok plne zapadol do sexuálnej atmosféry mesta.

Mapy od Google – nepoužiteľné, ani som o ne nazakopol.

Nabíjanie  riešim hlavne počas jazdy z 3 zásuviek po aute.  Navyše, keď je mobil v letovom režime (som predsa na dovolenke), tak rapídne stúpa výdrž smartphonu. Jednu autozásuvku zaberám pre svoj mobil pri šoférovi. O ostatné sa musia ostatný nejako podeliť. Jednu majú v stredovom panely a druhá je v kufri. Používam klasické USB autonabíjačky a miniUSB kábel s microUSB adaptérom. A veziem ešte jednu klasickú nabíjačku s oddeliteľnám USB káblom pre nabíjanie v kempe zo siete. Takže som kompletne komatibilný v celej rodine. Len  môj Samsung DUOS sa nechcel z hocičoho nabíjať, musel som kúpiť špeciálne preň Samsung autonabíjačku.

Na tablet nemám dosť výkonnú nabíjačku do auta, ale ten mám zas výdrž 2+1,5 dňa. Dva dni zo svojou batériu. Cez noc si ju docucne z klávesnice. V kempoch potom nabíjam len klávesnicu. Buď majú “nabíjacie miesto” – čo je zásuvkový jazvečík voľne prístupný plus polička na mobily, alebo nechám dve hodinky klávesnicu k umyvárke. Tablet by som tam pohodený nenechal, klávesnice mi nie je ľúto. Takže večer nabijem klávesnicu a cez noc v stane sa tablet dobije z klávesnice.

Expedičným vozidlom je Opel Zafira. Pohodlná, 150 koňová, veľká, rýchla, športová, spoľahlivá (167 tisíc km), turbodízlová, automatická prevodovka.

Na záver niekoľko zákulisných fotiek aj s komentárom.

Zdieľať?

FR13 – Voda zdarma a náhodný výber v reštaurácii nikdy nesklamú

This entry is part 1 of 3 in the series Francúzsko 2013

Akonáhle sme sa prejavili, že chceme obedovať, s jedálnym lístkom pristála na stole aj fľaša so studenou vodou. Na stole vrámci prestierania boli vždy nachystané poháre. Vo Francúzsku je to proste tak.

Píšem o tom preto, že podľa nedávneho článku a hlavne komentárov sa zdá, že to na Slovensku nie je samozrejmosť. Ani v prípade, keď reštaurácia slúži ako závodná jedáleň a ani v prípade, keď reštaurácia poskytuje výročný rodinný obed. Voda by mala byť na stole v oboch prípadoch. Vždy z iného dôvodu, ale výsledok je rovnaký. Voda zdarma nikoho neukráti na tovare a vylepší dojem zo služby.

V tom Francúzsku som si na to celkom zvykol.  Naše devy majú radi čistú vodu. Ja mám rád radlera, tak som si dával panache. Na víno som si netrúfol, furtom som šoféroval s mojimi najdrahšími za chrbátom. Naše eštedieťa má rado detské menu, lebo je to istota “normálneho jedla”, lebo je k tomu vždy automaticky nápoj alebo zmrzlina. Nejde o to, že by mi bolo blbé sedieť len pri tej vodezdarma. Proste som mal chuť na chuť sladkého piva a eštedieťa na chuť slamky a devy na nebublinkavú vodu.

Reštaurácia je všade drahá ako liečba šľaku.  Obed nás vyšiel cca 50€ a viac nech sme si dali čo chceli a to sme sa programovo vyhýbali najdrahším. Vydelte to 4 a máte priemernú cenu porcie. Takáto cenová rezerva (s ohľadom na ceny surovín) prinášala zásadné istoty: Bolo to dobré, bolo toho veľa, starali sa o nás a usmievali sa. Vždy a v každej reštaurácii. Bolo im jedno, či sme si objednali nejaké pitie, dezert, alebo ostali pri tej vode. Svoje mali isté.

Jedálne lístky mali delené veľmi prehľadne a v každej sekcii 4-5 vecí na výber. Málokedy viac. Nejaké predjedlá, nejaké pizza (ak tam tá sekcia bola), nejaké šaláty, nejaké jedlá všeobecné, nejaké dezerty.

Zábava nastala v strednej kategórii. Myslite na to, že naša znalosť francúzštiny kumulatívne zodpovedá 3 rokom gymnaziálnej výuky. Takže po prvom hrubom rozhodnutí či šalát alebo to iné nasledoval náhodný výber z 3-4 zhlukov slov. Vždy sme sme jedli nádherne. Dokonca sa nám nepodarilo nič opakovať a to sme si každý z nás troch dávali vždy niečo iné.

Často mali v ponuke “zostavu”. Nechcem to nazvať “meníčko”, pretože by vás to mohlo zmiasť s vašou predstavou slovenského/českého reštauračného závodného stravovania.  Francúzi mali na jedálnom lístku predpripravené jednu až tri zostavy nápoj+predjedlo+jedlo+dezert za cenu cca 22€ až 32€, pričom v každej časti boli na výber 2-3 možnosti. Takže variácii bolo habadej.  Raz som to skúsil a poviem vám, nebojte sa toho. Nejde ani tak o to, že ušetríte. Ale dáte si v slovenských/českých pomeroch tak málokedy využívané predjedlo a dezert.

Obedy sa varia striktne od cca 12:00 do cca 14:00. Ak ste prišli neskôr, bola kuchyňa proste zavretá, nevarilo sa až do času večere. A reštaurácie boli skoro prázdne. A to všade. Aj v letoviskách. Verte mi, môžem generalizovať, v ďalších článkoch uvidíte, že sme toho precestovali skutočne hodný kus.  Hm, nerozumiem, ale prispôsobil som sa a obed sme vždy stihli.

Slovom, jedli a pili sme si krásne. Aj to bol cieľ nášho poznávania. Nabudúce načriem do ďalších cieľov.

Nasleduje pár komentovaných fotiek z reštaurácii.

Zdieľať?

Korzika po obvode: Bastia, Saint Florent, Calvi, Ajaccio

Minulý rok v lete sme pokračovali v našom obľúbenom spôsobe dovolenkovania. Pod stanom, pár dní tu a pár dní tam. Aby sme sa aj vykúpali v mori, aj hory videli a aj nejakú tú povinnú pamätihodnosť zahliadli. Skrsol nápad, že by sme mohli skúsiť Korziku.  A tak som naplánoval.

Za deň sme sa presunuli po diaľnici z Bratislavy do talianskeho mesta Livorno. Vyrazili sme ráno.   Pár dní pred odchodom som na Liptove v jednej keške našiel travelbug, ktorý sa chcel dostať do jednej konkrétnej kešky Villachu. Tak som z diaľnice zbehol a do doma vyhliadnutej kešky pár kilometrov od cieľovej ho vložil. Keď máte cestu okolo,  prečo nesplniť prianie, že?

Večer sme v pohode a za dodržiavania rýchlostných limitov dorazili do prístavu k trajektu. Ešte sme aj chvíľu vyčkávali, kým nás spoločnosť Corsika ferries nalodí.Majú taký šikovný program, kedy sa dá večer nalodiť, prespíte na trajekte a ten až ráno vyráža na cestu.

Lokalita prvá  Dopredu som objednával lístky, vrátane raňajok. Po dlhej ceste autom, príjemne padlo sa vyspať v pohodlnej posteli. Už prespanie na lodi bolo pre nás vnútrozemcov zážitkom. Tiež je výhodné, že nemáte stres, či sa na dlhej trase niečo nepokazí alebo nezapchá a vy nestihnete trajekt. Máte vlastne 15 hodinovú rezervu.  Takýto model zvolilo asi 20 posádok, takže sme mali trajekt skoro len pre seba a mohli sme si s deckami užiť prehliadku lode a pozorovanie večerného ruchu v prístave do sýtosti.

Lokalita druhá: Ráno sme kráľovsky vstali, zašli na raňajky a za zvukov nejakej dychovky trajekt vyplával. Nuda, vietor, more. Pristáli sme v Bastii za zvukov dychovky. Majú to naloďovanie a vyloďovanie chlapci zmáknuté, takže sme v pohode a plynulo našli cestu z prístavu a následne aj hore nad mesto s morom za chrbátom. Cez kopec a zas bolo more pred nami. Mal som pocit, ako Robinson Crusoe, keď zistil, že je na ostrove. 

Len na základe použitia Google máp som sa rozhodol, že kemp Acqua-Dolce by mohol byť fajn východiskový bod na jazdy po keškách severnej Korziky. A veru bol. Je 20 metrov od piesočnej pláže ako stvorenej pre deti. 50-80 metrov do mora je voda po kolená. A už aj v júli bola fajnovo teplučká. Kemp vybavený, čistý, miesta dosť. A v susedstve je ešte jeden.

Lokalita tretia: Keď nás to po pár dňoch prestalo v Saint Florent baviť a mal som už vyzbierané všetky rozumné kešky, zbalili sme stan a posunuli sa ďalej. Povodne sme chceli ostať v kempe v  Calvi, ale bolo našťastie plno.

Už doma som si pripravil prehľad kempov na plánovanej ceste a tak som mohol navrhnúť osamelé miesto a osamelý kemp La Morseta. Rodina schválila. Ak by to nestálo za to, prespali by sme pod širákom a šli ďalej. Ale bolo to skvelé. Nádherné miesto, kamienková pláž. Zobudíte sa a priamo zo spacáku vidíte more.  Na recepcii bola na brigáde Slovenka a čašníka v reštike robil Čech. Trochu sme ho potrápil s jedálnym lístkom. Mal ho našprtaný vo francúzštine a mi sme sa chvíľu tvárili, že by nám ulahodilo, keby nám to predniesol v Češtine. Dcéra to nevydržala a trochu mu pomáhala.

Vyzbierali sme kešky po okolí, znova sme sa zašli kúpať do potoka a po pár dňoch sa presunuli južnejšie.

Lokalita 3,5:

Presun do Ajaccia by bol na jeden deň príliš dlhý, tak sme si ho rozdelili na dva dni. Prvý deň sme sa zastavili odloviť sériu kešulí v turistickej oblasti Calanche neďaleko mesta Porto.

Asi na pol ceste sme prespali v náhodne vybranom kempe. Na druhý deň sme sa presunuli až do mesta Ajaccio. Síce sme sa chceli zastaviť v nejakom kempe a kúpať sa, ale na žiadny, ktorý by nám vyhovoval sme nenarazili. Nuž boli sme už rozmaznaní doterajšími skvelými lokalitami priamo na pobreží.  Aj som už zatĺkal v jednom kempe kolík, ale keď som ohol druhý na skale tesne pod povrchom, zavelil som rázne na presun až do Ajaccia. A dobre som rozhodol.

Lokalita štvrtá:

Nájsť kemp Barbicaja v meste Ajaccio bola trochu detektívna práca, ale nakoniec sa zadarilo. V neuveriteľne nepravdepodobnom kopci neuveriteľne rovné a priestranné terasy na postavenie stanu. A hlavne žiadne záludné kamene pod povrchom. Je pravda, že už aj lepšie vybavený kemp sme zažili. Vybavenie má už nejaké to desaťročie za sebou.

Vybrali sme si miesto pod veľkým fikusom. Presne takým, čo vám doma v obývačke už roky zavadzia. Pláže si môžete vyberať, miesta kopec a keď sa odveziete autom kúsok za mesto, nejaká romantická zátoka pre dvoch sa isto nájde. Aj kešky tam samozrejme boli. Dokonca mám odtiaľ svoju doteraz najzápadnejšiu z Iles Sanguinaires. Ale tohto roku to hádam prekonám.

Lokalita piata:

Posledný deň sme sa presúvali s Ajaccio naspäť do Bastie na trajekt. Mali sme na to celý deň. Nasmeroval som naše expedičné vozidlo krížom cez ostrov. Možno sme si mohli našetriť deň na zastávku uprostred a nejakú tú horskú túru. Istotne nabudúce. Na Korziku sa rozhodne s manželkou ešte vrátime. Dokonca by som si vedel predstaviť tam aj dlhodobejšie žiť.

Podvečer sme sa nalodili. Obsadili kajutu a trajekt pri západe slnka vyplával. Neviem ako to robia, na Korziku to trvalo 3-4 hodiny, na pevninu 8-9 hodín. Bol to klasický nočák. Prespali sme počas jazdy a ráno o 5:30 budíček (štýlovo som nastavil kikiríkanie kohúta), cca 6:00 sa prirážalo v Livorne. Následne sme vyrazili na cestu na Slovensko. Po ceste samozrejme občasný zber kešiek.

Nasledujú nejaké tie fotky a niektoré sú aj s komentárom.

 

Celú trasu a spomenuté miesta nájdete aj na jednej z “Mojich mápe” v Google maps.


Zobraziť Korzika Bastia – Calvi – Ajaccio na väčšej mape

Zdieľať?

Bytie je fajn

Život začne ukazovať svoju krásu, keď je existencia zredukovaná práva na to bytie.

Kto nezažil nepochopí a len málo zo zaživších to vedia aj napísať. Sú to najintímnejšie momenty života.

Keď z hlboka dýcham vzduch blízko k oblakom, chodím bosý po tráve a môžem vypnúť. Keď spím v spacáku a je jedno čo bude zajtra. Čas plynie

Africko – Čas dozrieť

Žiadne termíny, žiadne plánovanie

Žiadne termíny, žiadne plánovanie (Poľsko 2004)

Vďaka za to. A práve dnes, ako nikdy doteraz. Ach ako presne. Ach, ako viem o čom píše.

Keď  sa krása toniku zrodí vo štvrtý deň šliapania do pedálov naťažko.  Keď  nikto nevie, kde hlavu skloní, ale vie, že to bude dobré. Keď nastane moment, že tí praví pochopia slová “Zmysle života  a veci dôležité” preto, že zažijú s potešením čo je naozaj dôležité.

Zdieľať?

Bodlér písal o dnešnom mestskom turizme

Uvažoval som, ako začať tú časť o Ríme a Pise a Benátkach. Hlavne o tých Benátkach. A Vitalia to napísala tak, ako som to aj ja prežíval:

Už okolo deviatej Paríž mizne – uvoľňuje miesto chaosu, ruchu a hluku. Tisícky ľudí obliehajú pár bodov, ktoré majú zakrúžkované červenou v turistických sprievodcoch. Predierame sa cez hlúčiky afrických predajcov náramkov “na počkanie”, fľašiek s vodou a imaginárnych symbolov romantického Paríža. A predstavujem si, aké to tu asi bolo pred 100 rokmi…

Bretónsko: Road trip s vôňou domova. Blog – Vitalia Bella (blog.sme.sk).

Keď som prešiel podlubím a postavil sa na okraj námestia Sant Marco v Benátkach, spomenul som si na Bodlérove (Charles Baudelaire – wiki) básne.

Do Benátok sme prišli okolo obeda, postavili sme stan a šli na to. Autobusom (lístky, mapku, čísla, odchody sme dostali ako samozrejmú súčasť ubytovacieho procesu) z kontinentu na benátske ostrovy to bolo jednu-dve zastávky (závisí od toho, koľko kto mával, zastávky sú v Taliansku zásadne na znamenie), potom po diaľnično-železnično-chodníkovom moste a už sme vchádzali do turistického chřtánu. Toto české slovo aj zvukomalebne vyjadruje čo sa na vstupe do Benátok nachádza. Veľká stanica, ktorú nikto z Benátčanov takú veľkú nepotrebuje. Obrovské parkovacie domy, ktoré sú pre Benátčanov nepoužiteľné.

V Benátkach by som vedel žiť. Povedal som to, keď sme sa od autobusovej stanice cieľavedomo vydali inou cestou k námestiu San Marco ako ukazovali šípky.  Vľavo sú turistické Benátky, vpravo sú tie Benátky,  po akých doma snívate. Kanály miesto ciest, poloprázdne rozpálené uličky,  tichý a chladný kostol Sant’Angelo Raffaele, ulice miesto kanálov, lode nákladiaky, lode sanitky, lode taxíky, lode MHD.

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Trochu sme sa zatúlali, no podľa inštinktu, slnka a navigácie pre peších v mojom Androide sme sa dostali na nábrežie a potom až na námestie San Marco. Ček, odfajknuté, videné, očuchané, prechodené, boli sme tam. To je presne ten zážitok z tohto miesta. Hlboký zážitok mám z jeho ošarpanosti fasád, zahnusenosti odpadkami, smradľavosti holubov a unavenosti turistov. Toto je pre mňa Piazza San Marco – Venetia.

Naozaj perfektný zážitok. Keby mi to niekto rozprával, nie, to by nebolo nikdy ono. Úplne bez irónie, to treba odchodiť, aby ste mali ten  autentický pocit z daného miesta. Som veľmi rád, že som to mohol zažiť. Bol to skutočne silný pocit – stáť na tom námestí, v kontexte toho miesta a ľudí na ňom. Keď som z Pisy posielal Buzz-fotku naklonenej veže vrátane davov v okolí a komentoval som to slovami Kontext je dôležitý, mal som na mysli práve tento kontext. Dnešný kontext miesta.

Keď niekam ideme, keď plánujeme cestu, plánujeme ju akoby do minulosti. Ale ani jedno z tých miest v tej minulosti nie je. Sú tu a dnes a sme tam my všetci navôkol. My by sme len chceli navštíviť Benátky z čias gondoliérov alebo Shakespearovho Benátskeho kupca či Fórum Románum a zahliadnuť tam Cézara. Keď tam prídeme, tak práve vytvoríme realitu a históriu toho miesta. Ak máte radi kvantovú fyziku, nemusím vám to ďalej približovať. Pre vás normálnych – tým, že ste tam, že sa na to pozeráte, vytvárate to miesto, ktoré ste navštívili a preto nikdy nespoznáme aké to bolo vtedy.

Bez toho, aby ste tam aspoň raz boli, nikdy nezažijete ten kongeniálny pocit, keď pri pohľade na fotky v knihe, či zábery vo filme zvoláte Tam sme boli a pocítite niečo, čo jednoduchý farmaceut nikdy nedokáže vyjadriť. Je to proste skvelé. Je to dôvod, prečo odpovedajú starí ľudia na ponuku vrátiť sa do mladosti slovom nie.

Akokoľvek, ako som spomenul, v Benátkach by som vedel žiť. Myslím, že je to miesto, kde by som chcel chvíľu s nimi žiť. S tými ľuďmi a najmä s tými Benátkami. To mesto musí fungovať fantasticky zaujímavým spôsobom. Fungovanie mesta ma vždy fascinuje a Benátky sú zas inak iné, ako akékoľvek iné mesto.

Z námestia San Marco už nasledovala štandardná cestička všetkých mestských turistických destinácii smerom späť k autobusovej stanici. Pražská kráľovská cesta v bledo sivom a žltom. Zaujímavé na nej bolo hádam len to, že len pol sekundy a dva centimetre chýbali, aby som sa okúpal v mori v Benátkach. Sadal som si na schody na okraji kanála a ten schod na Fondamenta de la Preson zákerne nevyzeral ako dokonalo šmykľavý. No turista v groteske bez pointy čľupnutia bol zo mňa.

Text patrí do série mnohých článkov, ktorých spoločným pozadím je cestovanie do Talianska, po Taliansku a z Talianska. Píšem pozadím, pretože mnohokrát bola tá cesta len možnosťou (a dnes už môžem prezradiť, že aj zámienkou) ako zažiť, vyskúšať, spraviť niektoré veci ( v tom najvšeobecnejšom zmysle slova vec). Táto séria nemá nejakú chronológiu, no ak veľmi chcete navrhujem vám pokračovať…

Podnetné premiestňovanie telesnej schránky

Zdieľať?

Podnetné premiestňovanie telesnej schránky

(Zo série Talianská dovolenka.) Mám rád cestovanie. Cestovanie v zmysle premiestňovania sa z miesta na miesto. Ideálna je cyklistika na ťažko, keď si veziete na nosiči všetko potrebné a nevraciate sa kde ste už boli. Aj prejdete dosť veľký kus za deň aj máte kontakt s krajinou a životom okolo. Pre tohtoročnú dovolenku som zvolil autoprepravu. Vzdialenosti boli naplánované veľké, decká ešte nemajú tú správnu kondíciu a manželka túžila po väčšom pohodlí. Mne zas expedičné auto poskytovalo možnosť podnetného premiestňovania sa.

Podnetné premiestňovanie – aj cesta bola cieľom

Cestovanie je oslobodzujúce pre myseľ. Mozog sa chvíľu nemusí starať o telesnú schránku a môže sa viac venovať abstraktnému mysleniu. Počas presunov medzi jednotlivými zastávkami mi to umožnilo prebrať si v tichosti a osamotení plány na život. Rozpracovať pár úvah a v duchu šachu na slepo ich spracované uložiť do zákutí pamäte. Manželka by mala možno k ostatnej vete výhrady. No ono je to tak, že tie spracované úvahy sa  veru nestratia a vynoria. Je pravda, že viac neplánovanejšie ako keby boli zaznamenané na papier, ale uznajte: Volant v jednej ruke, radiaca páka v druhej a tretiu na pero a papier nám zatiaľ prioperovať nevedia, že Zafode (viac v časti o cestovaní s deťmi).

Rakúsko-taliansko-švajčiarske pomedzie

Rakúsko-taliansko-švajčiarske pomedzie

Cestovanie umožňuje kochať sa krajnou a pozorovať veci v kontexte. Veľmi som sa tešil na prejazd cez rakúske a švajčiarske Alpy. Už príjazd od Mníchova do Ga-Pa bol impozantným začiatkom. Na konci diaľnice bola obligátna nemecká stau a tak bolo viac času si vychutnať pohľad na hory vyrastené rovno z rovinatej krajiny. Prvýkrát zaznelo, že tu by sa mi páčilo žiť. Navyše do Mníchova je to tak polhodinka. Teda teoretická, keďže stau.

Cestovali sme začiatkom augusta, kedy Nemcom poväčšine začínajú prázdniny. Kolóny ohlasované v rozhlase nemali jedinej chybičky na svojej dokonalosti. Parametre ako 30km stau neboli zriedkavosťou v úplne iných smeroch ako sme cestovali my, na obchvate Mníchova pomalá a plynulá premávka umožňovala bezproblémové navigovanie spleťou diaľničných križovatiek a od Plzne až po Ga-Pa naším smerom jedna jediná cca 3km. Ako píšem, bez chybičky, ideálna stau.

Preteky do vrchu pred a metro za Janovom

Kochal som sa aj druhý deň, príjazd k moru do Janova je parádnym šoférskym zážitkom. Ak si chcete vyskúšať preteky do vrchu na vlastné ruky a nohy, odporúčam práve diaľnicu A7/E62 z Milána do Janova. Smer do Janova je vedený po povrchu z kopca do údolia a do kopca a do údolia a tak dookola, pravdepodobne v trase pôvodnej starej cesty.  Predbiehanie kamiónov na plný plyn s podradením do zákruty na dvojprúdovke bez krajníc má svoje adrenalínové čaro. Smer z Janova do Milána bolo vidieť len občas, je trasovaný inokade a priamejšie tunelmi a mostami.

Mosty a tunely sme si užili podvečer priamo v Janove a hlavne tretí deň, pri zachádzke do Monaka. Tunel, most, tunel, tunel, tunel, most, tunel, tunel, veľký most, tunel to je diaľnica A10/E80 z Janova do Francúzka popri pobreží. Teda skôr ponad s skrz pobrežie. Vrámci diferenciácie zážitkov pre decká sme túto cestu nazvali metro. Uvažoval som, že by bolo zaujímavé zistiť pozadie financovania tejto stavby. Neviem si totiž predstaviť, že by niekto dokázal obhájiť drahší projekt diaľnice ako bol tento. Ak je tam 10% cesty mimo tunelov a mostov, tak to je smelý odhad.

Pôvodný zámer bol, že do Monaka pôjdeme ráno diaľnicou a naspäť do kempu po pobreží. Nuž, poobede sme sa tak aj kúsok za francúzsko-talianske hranice vracali.  Po prehliadke Oceánografického múzea a jácht v prístave Monte Carla (šoférovať tunelom a zákrutou, kde svištia monoposty  F1 človeka rozvybruje) bola na pláne zastávka na poobedné kúpanie v azúrovom mori. No večer to už po pobrežnej Via Aurelia nešlo. Sanremo zapchaté, ako turistické príručky o večernom živote kážu, ma prinútili vybehnúť naspäť hore na diaľnicu. Inak by sme tou pobrežnou cestou išli dodnes ako starí Rimania.

Slovensko má more 8 hodín za humnami

V ďalších dňoch som sa už veľmi popri cestovaní nekochal. Možno trochu pri prejazde vnútrozemím od mora k moru. Z Ríma krížom cez Assisi je to ako jazdiť stredným Slovenskom.Takže vlastne len toto zistenie sa dá považovať za kochací prínos. Naopak, utrieďovanie myšlienok a zážitkov zo starovekého  Ríma a Vatikánu frčalo naplno. Krížom vedie viac menej len bezplatná “modrá” diaľnica s maximálkou 110km/hod prípadne klasické cesty prvej triedy s označkovanými rýchlostnými limitmi niekde medzi 70-90km/hod. Ideálne na premýšľanie. Teda, hm ideálne, cesty majú dosť nerovné. Nie rozbité, ale také nejaké lavoróvito zvlnené, takže ma často s myšlienok prebralo zhúpnutie, či protestné klepanie tlmičov. Takéto lavórovito chudobné  majú Taliani všetky cesty okrem “zelených” platených diaľníc.

Za kochaciu spomienku ešte možno stojí návrat z Benátok na Slovensko. Diaľnica (ktorú zaplatíte 3x, viac v časti venovanej EU) je v kuse z Benátok až do Nitry a v duchu predpisov sme boli v Bratislave na hraničnej kontrole (tiež viac v časti venovanej EU) za necelých 8 hodín hrubého času.  Kochanie stredoslovensky hornatým Rakúskom dosť otravovalo spomaľovanie na 110km/hod pred každým tunelom vrátane tých s dĺžkou mostného podjazdu. Ich paranoja z mementa Tauernského tunela dosiahla dokonalosti. Na rozdiel od Talianska, kde sme nevideli ani jeden inteligentný tunel, rakúske na A2/E6 sú také otravne inteligentné všetky.

Faktografia

Za 12 dní sme prešli celkovo 8+2 štátov, najazdili sme 3445km, kochal som sa cca 50hodín a  spálil som cca 240 litrov benzínu.  To všetko bez nehody a technického problému. Jediným šrámom je strata pravej prednej puklice štvrtý deň cesty (zakúpenej v cene 56Kč v akcii) na diaľnici niekde medzi Janovom a Pisou.

Text patrí do série mnohých článkov, ktorých spoločným pozadím je cestovanie do Talianska, po Taliansku a z Talianska. Píšem pozadím, pretože mnohokrát bola tá cesta len možnosťou (a dnes už môžem prezradiť, že aj zámienkou) ako zažiť, vyskúšať, spraviť niektoré veci ( v tom najvšeobecnejšom zmysle slova vec). Táto séria nemá nejakú chronológiu, no ak veľmi chcete navrhujem vám pokračovať…

Bodlér písal o dnešnom mestskom turizme

Zdieľať?

Říp dosiahnutý

Z piety k miestu a aby sme mohli povedať: “Boli sme tam!”

Už z prvej fotografie je vidieť, že sa jedná len o taký kopec uprostred roviny. Niečo, čoho máme 6 do kopy a 12 do tuctu  doma za  barákom. Po minuloročnom výstupe na Vtáčnik toto bola skutočne nedeľná vychádzka zrealizovaná v sobotu po dobrom obede. Prevýšenie od auta je z cca 269 na 495 m.n.m

Autom sa dá dostať až tesne k hore. Síce nie úplne ako ukazuje Google Maps, pretože si miestni v snahe ochrániť vodný zdroj urobili z miestnej lúky parkovisko. Pripravte sa na davy. Predsa len, je to istým spôsobom pútne miesto.

Keď sme stáli na vyhliadke na České středohoří, Marta poznamenala, že už je to jasné ako to s tým Praotcom Čechom bolo. On uvidel Nemecko, pomyslel si, že to bude tá krajina zasľúbená, ale ostal pod Řípom.  “Kdyby nebyl takový cip a popošel o kus dále, mohli se Čechové kdesi v teple v plavkách válet.”, povzdychol Jaromír Nohavica.

Ale výhľady sú odtiaľ krásne a do ďálekáááá. Je to skutočne skvelá prírodná rozhľadňa.

panormama2 panormama1

Zdieľať?

Na palice do paradajok do Veltrus

Potreboval som palice do paradajok. Teda, manželka potrebovala. Tak som vymyslel, že keď už mám kdesi odlamovať nejaké halúzky, tak nech z toho máme aj kultúrny zážitok. Mrkol som do Google Earth a najbližší les sa ukázal neďaleko Veltrus. Možno je aj inde, ale vo Veltrusoch sa dá za odmenu kúpiť turistická známka.

Nuž, boli sme tam v júni 2008 a ešte stále opravovali po povodniach z roku 2002. Inak, je to taký krajší dedinský statok. A práve k tomuto aspektu sa viaže najpútavejšia história. Veltrusy sú totiž historicky prvé miesto kde sa konala Svetová výstava. Veď viete, také tie pompézne svetové výstav достижени народного хазяиства. Dokonca vraj aj Mária Terézia sa tam bola bývala prabola  v roku 1754 na prvom vzorkovom veľtrhu na svete zastavila.

Zaparkovali sme v meste, pri národnom výbore, či čo to majú a k zámku sme sa vydali krížom cez park. Palice do paradajom som vyšklbal na jednej bočnej cestičke do mesta. Samozrejme, že nie v parku, veď ako by to bolo. Ako obvikle, pripájam forografie s komentárom.

Zdieľať?