Korzika po obvode: Bastia, Saint Florent, Calvi, Ajaccio

Minulý rok v lete sme pokračovali v našom obľúbenom spôsobe dovolenkovania. Pod stanom, pár dní tu a pár dní tam. Aby sme sa aj vykúpali v mori, aj hory videli a aj nejakú tú povinnú pamätihodnosť zahliadli. Skrsol nápad, že by sme mohli skúsiť Korziku.  A tak som naplánoval.

Za deň sme sa presunuli po diaľnici z Bratislavy do talianskeho mesta Livorno. Vyrazili sme ráno.   Pár dní pred odchodom som na Liptove v jednej keške našiel travelbug, ktorý sa chcel dostať do jednej konkrétnej kešky Villachu. Tak som z diaľnice zbehol a do doma vyhliadnutej kešky pár kilometrov od cieľovej ho vložil. Keď máte cestu okolo,  prečo nesplniť prianie, že?

Večer sme v pohode a za dodržiavania rýchlostných limitov dorazili do prístavu k trajektu. Ešte sme aj chvíľu vyčkávali, kým nás spoločnosť Corsika ferries nalodí.Majú taký šikovný program, kedy sa dá večer nalodiť, prespíte na trajekte a ten až ráno vyráža na cestu.

Lokalita prvá  Dopredu som objednával lístky, vrátane raňajok. Po dlhej ceste autom, príjemne padlo sa vyspať v pohodlnej posteli. Už prespanie na lodi bolo pre nás vnútrozemcov zážitkom. Tiež je výhodné, že nemáte stres, či sa na dlhej trase niečo nepokazí alebo nezapchá a vy nestihnete trajekt. Máte vlastne 15 hodinovú rezervu.  Takýto model zvolilo asi 20 posádok, takže sme mali trajekt skoro len pre seba a mohli sme si s deckami užiť prehliadku lode a pozorovanie večerného ruchu v prístave do sýtosti.

Lokalita druhá: Ráno sme kráľovsky vstali, zašli na raňajky a za zvukov nejakej dychovky trajekt vyplával. Nuda, vietor, more. Pristáli sme v Bastii za zvukov dychovky. Majú to naloďovanie a vyloďovanie chlapci zmáknuté, takže sme v pohode a plynulo našli cestu z prístavu a následne aj hore nad mesto s morom za chrbátom. Cez kopec a zas bolo more pred nami. Mal som pocit, ako Robinson Crusoe, keď zistil, že je na ostrove. 

Len na základe použitia Google máp som sa rozhodol, že kemp Acqua-Dolce by mohol byť fajn východiskový bod na jazdy po keškách severnej Korziky. A veru bol. Je 20 metrov od piesočnej pláže ako stvorenej pre deti. 50-80 metrov do mora je voda po kolená. A už aj v júli bola fajnovo teplučká. Kemp vybavený, čistý, miesta dosť. A v susedstve je ešte jeden.

Lokalita tretia: Keď nás to po pár dňoch prestalo v Saint Florent baviť a mal som už vyzbierané všetky rozumné kešky, zbalili sme stan a posunuli sa ďalej. Povodne sme chceli ostať v kempe v  Calvi, ale bolo našťastie plno.

Už doma som si pripravil prehľad kempov na plánovanej ceste a tak som mohol navrhnúť osamelé miesto a osamelý kemp La Morseta. Rodina schválila. Ak by to nestálo za to, prespali by sme pod širákom a šli ďalej. Ale bolo to skvelé. Nádherné miesto, kamienková pláž. Zobudíte sa a priamo zo spacáku vidíte more.  Na recepcii bola na brigáde Slovenka a čašníka v reštike robil Čech. Trochu sme ho potrápil s jedálnym lístkom. Mal ho našprtaný vo francúzštine a my sme sa chvíľu tvárili, že by nám ulahodilo, keby nám to predniesol v Češtine. Dcéra to nevydržala a trochu mu pomáhala.

Vyzbierali sme kešky po okolí, znova sme sa zašli kúpať do potoka a po pár dňoch sa presunuli južnejšie.

Lokalita 3,5:

Presun do Ajaccia by bol na jeden deň príliš dlhý, tak sme si ho rozdelili na dva dni. Prvý deň sme sa zastavili odloviť sériu kešulí v turistickej oblasti Calanche neďaleko mesta Porto.

Asi na pol ceste sme prespali v náhodne vybranom kempe. Na druhý deň sme sa presunuli až do mesta Ajaccio. Síce sme sa chceli zastaviť v nejakom kempe a kúpať sa, ale na žiadny, ktorý by nám vyhovoval sme nenarazili. Nuž boli sme už rozmaznaní doterajšími skvelými lokalitami priamo na pobreží.  Aj som už zatĺkal v jednom kempe kolík, ale keď som ohol druhý na skale tesne pod povrchom, zavelil som rázne na presun až do Ajaccia. A dobre som rozhodol.

Lokalita štvrtá:

Nájsť kemp Barbicaja v meste Ajaccio bola trochu detektívna práca, ale nakoniec sa zadarilo. V neuveriteľne nepravdepodobnom kopci neuveriteľne rovné a priestranné terasy na postavenie stanu. A hlavne žiadne záludné kamene pod povrchom. Je pravda, že už aj lepšie vybavený kemp sme zažili. Vybavenie má už nejaké to desaťročie za sebou.

Vybrali sme si miesto pod veľkým fikusom. Presne takým, čo vám doma v obývačke už roky zavadzia. Pláže si môžete vyberať, miesta kopec a keď sa odveziete autom kúsok za mesto, nejaká romantická zátoka pre dvoch sa isto nájde. Aj kešky tam samozrejme boli. Dokonca mám odtiaľ svoju doteraz najzápadnejšiu z Iles Sanguinaires. Ale tohto roku to hádam prekonám.

Lokalita piata:

Posledný deň sme sa presúvali z Ajaccio naspäť do Bastie na trajekt. Mali sme na to celý deň. Nasmeroval som naše expedičné vozidlo krížom cez ostrov. Možno sme si mohli našetriť deň na zastávku uprostred a nejakú tú horskú túru. Istotne nabudúce. Na Korziku sa rozhodne s manželkou ešte vrátime. Dokonca by som si vedel predstaviť tam aj dlhodobejšie žiť.

Podvečer sme sa nalodili. Obsadili kajutu a trajekt pri západe slnka vyplával. Neviem ako to robia, na Korziku to trvalo 3-4 hodiny, na pevninu 8-9 hodín. Bol to klasický nočák. Prespali sme počas jazdy a ráno o 5:30 budíček (štýlovo som nastavil kikiríkanie kohúta), cca 6:00 sa prirážalo v Livorne. Následne sme vyrazili na cestu na Slovensko. Po ceste samozrejme občasný zber kešiek.

Nasledujú nejaké tie fotky a niektoré sú aj s komentárom.

 

Celú trasu a spomenuté miesta nájdete aj na jednej z “Mojich mápe” v Google maps.


Zobraziť Korzika Bastia – Calvi – Ajaccio na väčšej mape

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Bytie je fajn

Život začne ukazovať svoju krásu, keď je existencia zredukovaná práva na to bytie.

Kto nezažil nepochopí a len málo zo zaživších to vedia aj napísať. Sú to najintímnejšie momenty života.

Keď z hlboka dýcham vzduch blízko k oblakom, chodím bosý po tráve a môžem vypnúť. Keď spím v spacáku a je jedno čo bude zajtra. Čas plynie

Africko – Čas dozrieť

Žiadne termíny, žiadne plánovanie

Žiadne termíny, žiadne plánovanie (Poľsko 2004)

Vďaka za to. A práve dnes, ako nikdy doteraz. Ach ako presne. Ach, ako viem o čom píše.

Keď  sa krása toniku zrodí vo štvrtý deň šliapania do pedálov naťažko.  Keď  nikto nevie, kde hlavu skloní, ale vie, že to bude dobré. Keď nastane moment, že tí praví pochopia slová “Zmysle života  a veci dôležité” preto, že zažijú s potešením čo je naozaj dôležité.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Bodlér písal o dnešnom mestskom turizme

Uvažoval som, ako začať tú časť o Ríme a Pise a Benátkach. Hlavne o tých Benátkach. A Vitalia to napísala tak, ako som to aj ja prežíval:

Už okolo deviatej Paríž mizne – uvoľňuje miesto chaosu, ruchu a hluku. Tisícky ľudí obliehajú pár bodov, ktoré majú zakrúžkované červenou v turistických sprievodcoch. Predierame sa cez hlúčiky afrických predajcov náramkov “na počkanie”, fľašiek s vodou a imaginárnych symbolov romantického Paríža. A predstavujem si, aké to tu asi bolo pred 100 rokmi…

Bretónsko: Road trip s vôňou domova. Blog – Vitalia Bella (blog.sme.sk).

Keď som prešiel podlubím a postavil sa na okraj námestia Sant Marco v Benátkach, spomenul som si na Bodlérove (Charles Baudelaire – wiki) básne.

Do Benátok sme prišli okolo obeda, postavili sme stan a šli na to. Autobusom (lístky, mapku, čísla, odchody sme dostali ako samozrejmú súčasť ubytovacieho procesu) z kontinentu na benátske ostrovy to bolo jednu-dve zastávky (závisí od toho, koľko kto mával, zastávky sú v Taliansku zásadne na znamenie), potom po diaľnično-železnično-chodníkovom moste a už sme vchádzali do turistického chřtánu. Toto české slovo aj zvukomalebne vyjadruje čo sa na vstupe do Benátok nachádza. Veľká stanica, ktorú nikto z Benátčanov takú veľkú nepotrebuje. Obrovské parkovacie domy, ktoré sú pre Benátčanov nepoužiteľné.

V Benátkach by som vedel žiť. Povedal som to, keď sme sa od autobusovej stanice cieľavedomo vydali inou cestou k námestiu San Marco ako ukazovali šípky.  Vľavo sú turistické Benátky, vpravo sú tie Benátky,  po akých doma snívate. Kanály miesto ciest, poloprázdne rozpálené uličky,  tichý a chladný kostol Sant’Angelo Raffaele, ulice miesto kanálov, lode nákladiaky, lode sanitky, lode taxíky, lode MHD.

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Turisti ma Piazza San Marco - Benátky

Trochu sme sa zatúlali, no podľa inštinktu, slnka a navigácie pre peších v mojom Androide sme sa dostali na nábrežie a potom až na námestie San Marco. Ček, odfajknuté, videné, očuchané, prechodené, boli sme tam. To je presne ten zážitok z tohto miesta. Hlboký zážitok mám z jeho ošarpanosti fasád, zahnusenosti odpadkami, smradľavosti holubov a unavenosti turistov. Toto je pre mňa Piazza San Marco – Venetia.

Naozaj perfektný zážitok. Keby mi to niekto rozprával, nie, to by nebolo nikdy ono. Úplne bez irónie, to treba odchodiť, aby ste mali ten  autentický pocit z daného miesta. Som veľmi rád, že som to mohol zažiť. Bol to skutočne silný pocit – stáť na tom námestí, v kontexte toho miesta a ľudí na ňom. Keď som z Pisy posielal Buzz-fotku naklonenej veže vrátane davov v okolí a komentoval som to slovami Kontext je dôležitý, mal som na mysli práve tento kontext. Dnešný kontext miesta.

Keď niekam ideme, keď plánujeme cestu, plánujeme ju akoby do minulosti. Ale ani jedno z tých miest v tej minulosti nie je. Sú tu a dnes a sme tam my všetci navôkol. My by sme len chceli navštíviť Benátky z čias gondoliérov alebo Shakespearovho Benátskeho kupca či Fórum Románum a zahliadnuť tam Cézara. Keď tam prídeme, tak práve vytvoríme realitu a históriu toho miesta. Ak máte radi kvantovú fyziku, nemusím vám to ďalej približovať. Pre vás normálnych – tým, že ste tam, že sa na to pozeráte, vytvárate to miesto, ktoré ste navštívili a preto nikdy nespoznáme aké to bolo vtedy.

Bez toho, aby ste tam aspoň raz boli, nikdy nezažijete ten kongeniálny pocit, keď pri pohľade na fotky v knihe, či zábery vo filme zvoláte Tam sme boli a pocítite niečo, čo jednoduchý farmaceut nikdy nedokáže vyjadriť. Je to proste skvelé. Je to dôvod, prečo odpovedajú starí ľudia na ponuku vrátiť sa do mladosti slovom nie.

Akokoľvek, ako som spomenul, v Benátkach by som vedel žiť. Myslím, že je to miesto, kde by som chcel chvíľu s nimi žiť. S tými ľuďmi a najmä s tými Benátkami. To mesto musí fungovať fantasticky zaujímavým spôsobom. Fungovanie mesta ma vždy fascinuje a Benátky sú zas inak iné, ako akékoľvek iné mesto.

Z námestia San Marco už nasledovala štandardná cestička všetkých mestských turistických destinácii smerom späť k autobusovej stanici. Pražská kráľovská cesta v bledo sivom a žltom. Zaujímavé na nej bolo hádam len to, že len pol sekundy a dva centimetre chýbali, aby som sa okúpal v mori v Benátkach. Sadal som si na schody na okraji kanála a ten schod na Fondamenta de la Preson zákerne nevyzeral ako dokonalo šmykľavý. No turista v groteske bez pointy čľupnutia bol zo mňa.

Text patrí do série mnohých článkov, ktorých spoločným pozadím je cestovanie do Talianska, po Taliansku a z Talianska. Píšem pozadím, pretože mnohokrát bola tá cesta len možnosťou (a dnes už môžem prezradiť, že aj zámienkou) ako zažiť, vyskúšať, spraviť niektoré veci ( v tom najvšeobecnejšom zmysle slova vec). Táto séria nemá nejakú chronológiu, no ak veľmi chcete navrhujem vám pokračovať…

Podnetné premiestňovanie telesnej schránky

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Podnetné premiestňovanie telesnej schránky

(Zo série Talianská dovolenka.) Mám rád cestovanie. Cestovanie v zmysle premiestňovania sa z miesta na miesto. Ideálna je cyklistika na ťažko, keď si veziete na nosiči všetko potrebné a nevraciate sa kde ste už boli. Aj prejdete dosť veľký kus za deň aj máte kontakt s krajinou a životom okolo. Pre tohtoročnú dovolenku som zvolil autoprepravu. Vzdialenosti boli naplánované veľké, decká ešte nemajú tú správnu kondíciu a manželka túžila po väčšom pohodlí. Mne zas expedičné auto poskytovalo možnosť podnetného premiestňovania sa.

Podnetné premiestňovanie – aj cesta bola cieľom

Cestovanie je oslobodzujúce pre myseľ. Mozog sa chvíľu nemusí starať o telesnú schránku a môže sa viac venovať abstraktnému mysleniu. Počas presunov medzi jednotlivými zastávkami mi to umožnilo prebrať si v tichosti a osamotení plány na život. Rozpracovať pár úvah a v duchu šachu na slepo ich spracované uložiť do zákutí pamäte. Manželka by mala možno k ostatnej vete výhrady. No ono je to tak, že tie spracované úvahy sa  veru nestratia a vynoria. Je pravda, že viac neplánovanejšie ako keby boli zaznamenané na papier, ale uznajte: Volant v jednej ruke, radiaca páka v druhej a tretiu na pero a papier nám zatiaľ prioperovať nevedia, že Zafode (viac v časti o cestovaní s deťmi).

Rakúsko-taliansko-švajčiarske pomedzie

Rakúsko-taliansko-švajčiarske pomedzie

Cestovanie umožňuje kochať sa krajnou a pozorovať veci v kontexte. Veľmi som sa tešil na prejazd cez rakúske a švajčiarske Alpy. Už príjazd od Mníchova do Ga-Pa bol impozantným začiatkom. Na konci diaľnice bola obligátna nemecká stau a tak bolo viac času si vychutnať pohľad na hory vyrastené rovno z rovinatej krajiny. Prvýkrát zaznelo, že tu by sa mi páčilo žiť. Navyše do Mníchova je to tak polhodinka. Teda teoretická, keďže stau.

Cestovali sme začiatkom augusta, kedy Nemcom poväčšine začínajú prázdniny. Kolóny ohlasované v rozhlase nemali jedinej chybičky na svojej dokonalosti. Parametre ako 30km stau neboli zriedkavosťou v úplne iných smeroch ako sme cestovali my, na obchvate Mníchova pomalá a plynulá premávka umožňovala bezproblémové navigovanie spleťou diaľničných križovatiek a od Plzne až po Ga-Pa naším smerom jedna jediná cca 3km. Ako píšem, bez chybičky, ideálna stau.

Preteky do vrchu pred a metro za Janovom

Kochal som sa aj druhý deň, príjazd k moru do Janova je parádnym šoférskym zážitkom. Ak si chcete vyskúšať preteky do vrchu na vlastné ruky a nohy, odporúčam práve diaľnicu A7/E62 z Milána do Janova. Smer do Janova je vedený po povrchu z kopca do údolia a do kopca a do údolia a tak dookola, pravdepodobne v trase pôvodnej starej cesty.  Predbiehanie kamiónov na plný plyn s podradením do zákruty na dvojprúdovke bez krajníc má svoje adrenalínové čaro. Smer z Janova do Milána bolo vidieť len občas, je trasovaný inokade a priamejšie tunelmi a mostami.

Mosty a tunely sme si užili podvečer priamo v Janove a hlavne tretí deň, pri zachádzke do Monaka. Tunel, most, tunel, tunel, tunel, most, tunel, tunel, veľký most, tunel to je diaľnica A10/E80 z Janova do Francúzka popri pobreží. Teda skôr ponad s skrz pobrežie. Vrámci diferenciácie zážitkov pre decká sme túto cestu nazvali metro. Uvažoval som, že by bolo zaujímavé zistiť pozadie financovania tejto stavby. Neviem si totiž predstaviť, že by niekto dokázal obhájiť drahší projekt diaľnice ako bol tento. Ak je tam 10% cesty mimo tunelov a mostov, tak to je smelý odhad.

Pôvodný zámer bol, že do Monaka pôjdeme ráno diaľnicou a naspäť do kempu po pobreží. Nuž, poobede sme sa tak aj kúsok za francúzsko-talianske hranice vracali.  Po prehliadke Oceánografického múzea a jácht v prístave Monte Carla (šoférovať tunelom a zákrutou, kde svištia monoposty  F1 človeka rozvybruje) bola na pláne zastávka na poobedné kúpanie v azúrovom mori. No večer to už po pobrežnej Via Aurelia nešlo. Sanremo zapchaté, ako turistické príručky o večernom živote kážu, ma prinútili vybehnúť naspäť hore na diaľnicu. Inak by sme tou pobrežnou cestou išli dodnes ako starí Rimania.

Slovensko má more 8 hodín za humnami

V ďalších dňoch som sa už veľmi popri cestovaní nekochal. Možno trochu pri prejazde vnútrozemím od mora k moru. Z Ríma krížom cez Assisi je to ako jazdiť stredným Slovenskom.Takže vlastne len toto zistenie sa dá považovať za kochací prínos. Naopak, utrieďovanie myšlienok a zážitkov zo starovekého  Ríma a Vatikánu frčalo naplno. Krížom vedie viac menej len bezplatná “modrá” diaľnica s maximálkou 110km/hod prípadne klasické cesty prvej triedy s označkovanými rýchlostnými limitmi niekde medzi 70-90km/hod. Ideálne na premýšľanie. Teda, hm ideálne, cesty majú dosť nerovné. Nie rozbité, ale také nejaké lavoróvito zvlnené, takže ma často s myšlienok prebralo zhúpnutie, či protestné klepanie tlmičov. Takéto lavórovito chudobné  majú Taliani všetky cesty okrem “zelených” platených diaľníc.

Za kochaciu spomienku ešte možno stojí návrat z Benátok na Slovensko. Diaľnica (ktorú zaplatíte 3x, viac v časti venovanej EU) je v kuse z Benátok až do Nitry a v duchu predpisov sme boli v Bratislave na hraničnej kontrole (tiež viac v časti venovanej EU) za necelých 8 hodín hrubého času.  Kochanie stredoslovensky hornatým Rakúskom dosť otravovalo spomaľovanie na 110km/hod pred každým tunelom vrátane tých s dĺžkou mostného podjazdu. Ich paranoja z mementa Tauernského tunela dosiahla dokonalosti. Na rozdiel od Talianska, kde sme nevideli ani jeden inteligentný tunel, rakúske na A2/E6 sú také otravne inteligentné všetky.

Faktografia

Za 12 dní sme prešli celkovo 8+2 štátov, najazdili sme 3445km, kochal som sa cca 50hodín a  spálil som cca 240 litrov benzínu.  To všetko bez nehody a technického problému. Jediným šrámom je strata pravej prednej puklice štvrtý deň cesty (zakúpenej v cene 56Kč v akcii) na diaľnici niekde medzi Janovom a Pisou.

Text patrí do série mnohých článkov, ktorých spoločným pozadím je cestovanie do Talianska, po Taliansku a z Talianska. Píšem pozadím, pretože mnohokrát bola tá cesta len možnosťou (a dnes už môžem prezradiť, že aj zámienkou) ako zažiť, vyskúšať, spraviť niektoré veci ( v tom najvšeobecnejšom zmysle slova vec). Táto séria nemá nejakú chronológiu, no ak veľmi chcete navrhujem vám pokračovať…

Bodlér písal o dnešnom mestskom turizme

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Říp dosiahnutý

Z piety k miestu a aby sme mohli povedať: “Boli sme tam!”

Už z prvej fotografie je vidieť, že sa jedná len o taký kopec uprostred roviny. Niečo, čoho máme 6 do kopy a 12 do tuctu  doma za  barákom. Po minuloročnom výstupe na Vtáčnik toto bola skutočne nedeľná vychádzka zrealizovaná v sobotu po dobrom obede. Prevýšenie od auta je z cca 269 na 495 m.n.m

Autom sa dá dostať až tesne k hore. Síce nie úplne ako ukazuje Google Maps, pretože si miestni v snahe ochrániť vodný zdroj urobili z miestnej lúky parkovisko. Pripravte sa na davy. Predsa len, je to istým spôsobom pútne miesto.

Keď sme stáli na vyhliadke na České středohoří, Marta poznamenala, že už je to jasné ako to s tým Praotcom Čechom bolo. On uvidel Nemecko, pomyslel si, že to bude tá krajina zasľúbená, ale ostal pod Řípom.  “Kdyby nebyl takový cip a popošel o kus dále, mohli se Čechové kdesi v teple v plavkách válet.”, povzdychol Jaromír Nohavica.

Ale výhľady sú odtiaľ krásne a do ďálekáááá. Je to skutočne skvelá prírodná rozhľadňa.

panormama2 panormama1

Zdieľajte obsah s priateľmi: