Dánsko, deň prvý – cesta cez Nemecko

Tak teda Dánsko. Bolo fajn. Perfektná mestská turistika. Kodaň so svojimi prístavmi je pre mňa nádherné mesto s perfektnou priemyselnou architektúrou. Len škoda, že na radnici mali knižku o priemyselných stavbách Kodane len v dánčine. Ale poďme po poriadku. Najprv som sa tam musel nejako dostať.

Veľké upozornenie: Text je obsiahly, zachádza do podrobností, ktoré sa vám môžu zdať divné. Hlavnou úlohou tohoto textu je zachytiť surové informácie. Mnoho informácii, ktoré by inak postupne opustili moju pamäť do nenávratna.

Cestu som si naplánoval cez Nemecko. Najskôr východné, potom západné, Hamburg, Nemecko-Dánska hranica a pokiaľ to vydá, tak prespať tesne pred mostom na prvý ostrov. Plán to bol smelý a aj sa podaril. Cez Google maps som plánoval cestu, pomocou Google maps for mobil som sa po ceste navigoval. Áno aj v Nemecku, za hovadsky drahé rómingové dáta. Musel som sa trochu krotiť, priebežne som polohu kontroloval pomocou papierovej mapy a v kritických momentoch nastúpil Google maps pre mobily.

Výjazd z Prahy bol fajn. Na ostatnom pražskom kruháku som z nadšenia z cesty skoro vletel do škodovky na ňom, ale ABS zaistilo na mokrej ceste tesné, ale predsa len dostatočné danie prednosti v jazde. Potom na D8 smer Teplice už len samé pozitíva a sociálne istoty. Cesta je dobre značené a dokonca som zvládol aj nástrahy bizardného kruháku pred Teplicami s nájazdom na Teplisko-Ústeckú spojku. Nasledoval fungl nový úsek diaľnice, pár tunelov pod Krušnými horami a keď som si už hovoril, že idem dosť dlho na to, aby som už bol v Nemecku, tak veru som za jedným tunelom uvidel hraničnú tabuľu, že Bundesrepublik. Ešte pár kilometrov a rozoberacia hranica do starej EU. Veru rozoberacia, pretože pri stavbe konečne niekto pohol hlavou a pozrel sa do kalendára.

Nasledoval kus nemeckej diaľnice do Drážďan. V podstate pohoda, akurát celý úsek je 130 a keď som sa vracal, tak hlásili v rádiu, že tam aj merajú. Ja som ich nevidel, ale 130 je 130 aj na neobmedzených nemeckých diaľniciach. Takže na to, na čo som sa tešil vrámci prvého dňa najviac, tak na to som si musel počkať až po fungl novom obchvátení Drážďan a nájazde na smer Chemnitz. A tam to prišlo. Konečne som legálne frčal svojich obľúbených 160. Uvelebil som sa za volantom, z rádia pohodové schprechovanie, tri pruhy predomnou, nedeľa, takže bez kamiónov… Nádhera. Zaujali ma na tabuliach odbočenia k Autokostolom. Inak som si frčal pohodovo, občas mrkol do itinerára ten na mňa, že smer Lipsko, občas mrkol na tabule a tie na mňa, že smer Lipsko stále rovno a tak som si frčal až tu zrazu tabule na mňa, že Chemnitz. Pozriem do mapy a vidím, že som sa kochal a kochal až som sa previezol. Tak som to strihol podľa tabúľ na sever, smer Lipsko a po cca 10 km skončila diaľnica a až do Lipska som si užíval DeDeRónske pozostatky po diaľniciach a cestách. Okolo Lipska, skrz Hale (obchvat Hale sa nekonal, takže cez mesto) až som sa dostal späť na diaľnicu.

Hovoril som si potom: Drž sa itineráru, čo ti nakreslil Google a nečum zbytočne do papierovej mapy a na tabule. Keď si sa chcel nechať navigovať, tak sa aj nechaj navigovať a nevkladaj do toho svoj intelekt. A tak som sa pri navigovaní už spoliehal na to, čo mi navrhol Google maps. Všetko tak šlo v pohode, až do posledného dňa, ale o tom až potom. Takže smer Magdeburg, potom smer Hanover, potom smer Hamburg a až do Dánska šlo už všetko perfektne.

Pár postrehov z diaľnice.

Diaľnica z Berlína po bývalú Nemecko-Nemeckú hranicu (neprehliadnete, lebo na tabuli, že bude čerpačka je pripevnená dodatková že ZOLL a na budove čerpačky v smere z Hanoveru je nápis ako slon, že Zollamt a aj hnedé značky upozorňujú na prírodnú zaujímavosť nemeckého zjednotenia) je fajn, potom už len 120. A vraj neobmedzene… Celkovo, úsekov s obmedzenou rýchlosťou bolo na môj vkus až príliš. Darmo používali premenlivé značky. Aj na úsekoch, kde naozaj nebola hustá premávka na to kašlali a 120 svietila ako bláznivá. Občas by sa veru mohli pozrieť do kamier, ktorých je hlavne na západnej strane po dialnici neúrekom. Tá 120 bola relatívne ignorovaná. Všetci šli tak 130-140. Ale bolo vidieť, že nejaké to dekórum sa predsa len zachováva.

A jeden zásadný postreh. Tam kde bola obmedzená rýchlosť častejšie vznikali kolízne situácie. Tam kde sa mohlo frčať podľa osobných preferencií, tak bez ohľadu, či bola diaľnica 2, alebo 3-prúdová, všetko šlo hladko. Len pripomínam, že bola nedeľa poobede, takže premávka bola relatívne riedka a aj v obmedzených úsekoch aj v neobmedzených. A napriek tejto nízkej premávke som mal pocit, že tam, kde boli každé 2-3 kilometre značky obmedzujúce rýchlosť , je treba dávať väčší pozor. Predbiehacie manévre trvali zbytočne dlho, zbytočne dlho som sa vliekol za ojedinelým nákladiakom…

Po ceste som v Nemecku tankoval dvakrát. Raz na čerpačke Esso. Na nemeckých diaľniciach je veľmi riedka sieť parkovísk a púmp. A keď sú, tak benzín hovadsky drahý. Ale mali tam aj reštiku, bol zhodou okolností čas obeda a aj čas na prestávku po cca 4. hodinách šoférovania, tak som si dal aj obed. Prevádzkovalo to Segafredo a je vidieť, že keď sa chce, tak môže mať káva aj pol litra, aj porcie môžu byť ako pre kamionistu a dokonca aj pekne horúce. Dal som si pečené bravčové stehno, taký ten flák mäsa, čo vám usmievavá Nemka odreže priamo z uduseného stehna, ktoré potom zapiekli, takže je vnútri nádherne šťavnaté a na vrchu je delikátna chrumkavá kôrka o hrúbke kamionistovho palca. Varená zelenina, hranolky a spomínaný polliter kávy s mliekom… Fajn to bolo.

Našinec v cudzej krajne ale aj tak najviac zábavy zažije na záchodoch. Idem podľa šipiek a narazím na turnikety. Fakt, nekecám, skoro ako do metra. Vhoďte 50 centov a bude vám umožnené… Darmo mi prítomná fešná hajzlíkkočka hovorila, že automat aj vracia, keď ja som nedisponoval žiadnou mincou. No deva ma nenechala v štichu s plným mechúrom. Keď pozrela na mňa hneď vedela ktorá bije a promptne vytiahla kartu a umožnila mi voľný priechod turniketom a ja som mohol vzápätí dať voľný priechod svojim malým potrebám.

Prídereklamnáodbočka: pisoár je ideálna reklamná plocha. Veď kam chlap čumí keď močí? Na pisoár. A keď sa v správnu chvíľu reklamný priestor aj podsvieti, zaujatie je dokonalé. Možno by sa to dalo účtovať aj pay-per-cvrk. Koniecreklamnejodbočky.

Niekde na pol ceste medzi Hanoverom a Hamburgom, teda presnejšie takých 55 km pred Hamburgom ma premkol riadny smäd. Už poučený, že najlepšie pumpy a zastávky pre šoférov sú tesne mimo diaľnice pri skoro každom výjazde, som skenoval okolie diaľnice. A zrazu sa vynoril nezameniteľný znak McDonaldu, tak som to švihol z ľavého do pravého, z pravého do odbočovacieho a upútala ma stavba podivných tvarov. Keď som vyriešil v mekáči smäd, zamieril som k danej stavbe. Poviem vám, dosť som váhal či si nepôjdem zalyžovať a vjazd do Dánska nenechám až na druhý deň. Pokušenie to bolo veru veľké, dokonca som pri vchode dostal aj zľavenku. Takže, keď budete v okolí Hamburgu a dostanete neodolateľnú chuť si zalyžovať, vecte, že Alpy sú cca 50 kilometrov ďaleko.

Keďže sú čerpačky na nemeckých diaľniciach naozaj poriedko, ocenil som, že pod značkou upozorňujúcou na čerpačku je aj info o tom, ako ďaleko je ďalšia. 50-60km žiadne číslo. A na poslednej Shelke pred hranicami bolo upozornenie, že je to posledná. Neverte tomu, je potom ešte jedna. Myslím, že Aralka to bola. Tá Shelka je tesne za mostom cez kanál spojujúci jedno more s druhým. Takže aj tá prvá časť Dánska, ktorá vraj leží na poloostrove je vlastne už ostrovom.

Záchodová stravenka

Takže na Shelke zas tie turnikety (jedna firma prevádzkuje sieť záchodov, takže ak to raz natrénujete, neskôr využijete výhody sieťovej kultúry). Tentokrát som už disponoval potrebnou mincou, tak som si to absolvoval komplet. Kým som čakal, kým sa uvoľní niektorá s kabínok (boli tri a v nich traja Dáni) študoval som návod na použitie lístku, ktorý z turniketu vypadol. Nebol to cestovný lístok, ale normálne poukážka práve v hodnote mince, ktorú ste mohli použiť v čerpačkovom šope. Ak by ste to dobre zmenežovali, tak aj zaplatiť za benzín. Ja som si išiel dať kávu. Nad automatom podrobný matematický návod, ako jedna káva rovná sa dve eurá mínus poukážka zo záchoda rovná sa 1,5 eura. No jo, ale káva sa kupovala v automate a ten požadoval eurá dve. Kávu som chcel, tak som mu tie dve eurá dal, ale chcel som použiť aj tú poukážku, ale štrbina na vhodenie poukážky žiadna. S kávou v jednej ruke, mobilom v druhej a poukážkou v tretej som sa obrátil na predavača, že čo s tým a kde je mojich 50 centov. On, že už mi to nemôže vrátiť, že som už zaplatil. Tak som si šiel vybrať nejaký ľadový čaj, že teda skúsim minúť záchodovú stravenku na druhý pokus. Ale druhá predavačka ma zachránila a volala na mňa, že keď už nám od nich nákup, že mi môže tú stravenku refundovať v hotovosti aj bez druhého nákupu. Takže socialistické procesy našťastie v západnom Nemecku nezakorenili.

Hranicu do Dánska indikovalo zníženie rýchlosti, zabudnuté značky smerujúce dopravu na parkovisku, kde pradávno stála colnica, kameň ako slon a cca 10 metrový stožiar s dánskou vlajkou. To bolo všetko, žiadny tajtrlíci, žiadne unimobunky, nič. Tak som si povzdychol, spomalil, aby som si mohol prečítať, že v Dánsku sa jazdí po diaľnici 130 v obci 50 a mimo 80, aby som vzápätí zrýchlil na 110. A stodesiatkové značky boli najbližších mnoho kilometrov a ako som neskôr zistil, tak Dáni mohli radšej vyhlásiť na diaľniciach všeobecnú 110 a ušetrili by na železe značiek. Na trase do Kodane je neobmedzená 130 naozaj len občas. Už sa zmrákalo, k noci sa chýlilo, tak som zapol Google maps a nechal sa doviesť tam, kde aj dánskeho kráľa pred pár storočiami zavialo a kde vznikla tradícia zájazdných hostincov KRO.

Poviem vám, peknú tradíciu majú. No spanie v kráľovskom hostinci je na môj vkus trochu drahé. Teda, aj keď, mali tam bazén, saunu, knižnicu a ten pocit, že spíte na mieste, kde sa začali písať dejiny dánskeho zájazdného pohostinstva a kde spali králi, tak ten pocit za to stál.

Postele dobré, raňajky výborné, z jedálne výhľad na východ slnka, na všetkých stoloch horela čerstvá sviečka aj keď som tam bol sám. V izbe možnosť wifi pripojenia (Požiadajte na recepcii a dostanete čiernu krabičku, platí sa kartou cez web priamo poskytovateľovi pripojenia), na stole dosky s dvomi obálkami, dvomi hlavičkovými papiermi a 5 stranovým zoznamom hotelových služieb v dánčine a angličtine. Pri odchode na moju počesť vytiahli aj vlajku na stožiar. Len programov mohli na televízore naladiť viac.

Ale to už máme deň druhý a to si žiada samostatný článok.

Fotografie z prvého dňa budú v samostatnom článku s podrobným komentárom. Odkazy na stránky popisovanéých podrobností budú postupne pribúdať v budúcej sekcii o Dánsku na webe Recept na život. Ako píšem na začiatku, toto je hlavne zhromaždenie surových informácii, aby som nezabudol. Ak sa chcete niečo opýtať komentáre sú tu práve na to.

Poraďte, kam sa oplatí pozrieť v Dánsku – pripravujem sa na cestu I.

Plánujem cestu do Dánska. Jasný je cieľový bod, čiže Kodaň, kde pobudnem 3-4 dni s relatívne pevným programom. Celková cesta bude trvať 8-9 dní, východiskový bod je Praha. Mal by to byť poznávací zájazd. Cestovať budem vlastným autom a trasu som si zatiaľ naplánoval cez Nemecko (smerom na Hamburg), potom Jutský poloostrov cez New Little Belt Bridge (Nye Lillebæltsbro) na ostrov Fyn, cez most The Great Belt Fixed Link (Den faste Storebæltsforbindelse) na ostrov Seeland a rovno až do Kodane. To je kostra. Kam všade odbočím je zatiaľ vo hviezdach a vo veľkej miere aj vo vašich rukách. Jediná podmienka, nie však absolútne striktná, je, že sa chcem vyhnúť trajektom.

Preto vás vyzývam, ak máte nejaký dobrý typ na zastávku po ceste, na dobré miesto na prespanie, zverte sa do komentárov.

Doteraz som si naplánoval tieto odbočky:

  • Helsingør – a jeho Hamletov hrad Elsinore
  • Egeskov Castle ( dánsky: Egeskov Slot) – vraj najkrajší vodný hrad vEurópe

Moja cesta má aj druhý aspekt. Chcem preveriť možnosti mobilného internetu. Ale skutočne mobilného vrámci krajín EU. Čo to bude stáť, aké sú reálne možnosti a tak. Ak vás niečo zaujíma, čo by som mal preveriť, otestovať, pokojne ma poverte v komentároch.

Technické vybavenie, ktoré mám zatiaľ v pláne: MDA-compact s pripojením na internet, mobilná klávesnica, mobilný Gmail, mobilné Googlovské mapy, podľa potreby internetové kaviarne a iné možnosti prístupu na sieť hlavne po večeroch, fotoaparát Canon s2. GPS navigáciu zatiaľ neplánujem použiť, ale mám na prípravu ešte 8 dní, tak uvidíme. Ako poistka papierový atlas Európy.

Trasu budem pripravovať pomocou Googlovských máp, Wikipedie a papierových sprievodcov po Dánsku budúci týždeň a verím, že aj vďaka vašim podnetom.

Plánujem pravidelne každý deň reportovací článok na tomto blogu. Výstupom by mal byť aj fotoseriál.

Jarná návšteva v ZOO Praha

Stáli tam traja
Stáli tam traja

Koľko vajec tento rok?
Koľko vajec tento rok?

Keď idete do zoo na jar, musíte byť pripravený na špeciálne otázky, ktoré by v inom ročnom období vaše dieťa nenapadli.

Jar je obdobie rozmnožovania. Niektoré zvieratá ho už majú za sebou, takže si oddýchnete pri roztomilučičkých mláďatôčkach. No niektoré sú v plnom prúde a snažia sa o sto sedem. Návštevník – nenávštevník, ak nie dnes jeden samec, tak zajtra isto druhý.

Rodina číta ďalej, ostatný môžu kliknúť rovno do galérie, kde nájdete ďalšie fotky z Pražskej zoo. A nie len tie.

Rozomilé mláďatá
Rozomilé mláďatá

Nové výbehy
Nové výbehy

Pôvodne bol naplánovaný intenzívnejší výlet do zoo vo Dvore Králové. Z ohľadom na globálne otepľovanie posunuli letnú sezónu o týždeň dopredu. Majú tam vraj peknú 20 minútovú jazdu autobusom cez safari. Aby boli náhody dokonné, predvečer nášho výletu sa mi cez Skype ozvala naša rodinka z Juhoafrickej republiky. Že čo robíme a tak. A ja som sa bodro pochválil, že sa zajtra, teda v sobotu, chystáme na veľký výlet na safari. Poviem rovno, napíšte do Juhoafrickej Republiky, že idete na safari do Dvora Králové nad Labem a popukajú sa od smiechu.

Na hniezde
Na hniezde

Leguán
Leguán

Akokoľvek, zo safari nebolo nič, polovičku prepadla choroba, tak som venčil deti sám a už po niekoľký raz sme navštívili starú známu neustále vynovovanú ZOO Praha. Je to super, tieto nové moderné pavilóny. Len keby nelákali také ohromné davy. Ráno to vyzeralo optimisticky, široko ďaleko skoro nikoho, len pár skautských tlúp. No cca o jedenástej, keď sme prechádzali okolo hlavného vchodu z dolnej časti do hornej, počítadlo už ukazovalo vyše 6600 návštevníkov. A bolo aj horšie. Aj rady pred pavilónmi boli. Myslím, že tohto roku sme to stihli v poslednej chvíli.

Výlet na Karlštejn s fotkami a komentárom

Karlštejn

Karlštejn

Pretože je víkend, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 06. 06. 2004 (vtedy 476x prečítané)

Mali sme byť v tom čase niekde úplne „inde“. Aj sme sa tam „inde“
vydali, ale po 800 metroch odhodlanej jazdy, kedy som si v duchu hovoril, že sa
mi podarilo rozkázať vetru dažďu, zazvonil telefón. Na druhej strane „inde“
oznamovalo, že leje ako z krhly, takže zo sadenia a siatia nebude nič. Moje
odhodlanie utrpelo poriadnu ranu. Nedokázal som tomu uveriť. Všetko sme
naplánovali, večer som vetru rozkázal, aby fúkal správnym smerom. Dažďu som
pohrozil. A všetko márne. Ale nenechali sme sa odradiť. Dnes sme mali cestovať,
tak cestovať budeme! Akurát sme zmenili smer. Namiesto na východ sme zamierili
na juh. Poďme na Karlštejn!

Prišli sme na parkovisko. Hrad nikde. Moje vtedajšie skúsenosti s českými
hradmi boli také príjemné. Žiadne nedobytné studené hradiská na vysokých
skalách. Dokonca niektoré sa dobíjajú dole kopcom. (Zvíkov). Takže som si
hovoril, niekde tam za rohom to bude. Hrad sa ukáže. Varovať ma mali nádherné
kopčiská, ktoré sa vypínali hneď za cestou.


Takýto pohľad je na Karlštejn po asi 15- minútovej chôdzi po dedinskej ulici
podhradia do kopca proti prúdu potoka.



Toto je tá dedina …



… a tam v ústí tej dediny sme nechali naše auto. Zanechám už pohľad do dolín a
na dedinku v údolí. Stačí sa otočiť o 180 stupňov a …



… ukáže na obligátna silueta hradu Karlštejn. A tým končí to zaujímavé a
pekné.



Ešte pár záberov. Je na nich to čo predtým, lebo naozaj na tom Karlštejne nie je
nič iné zaujímavé.



Takýto pohľad mal Karel IV. na svojich prichádzajúcich hostí. „Ehm, ehm! Milí
poddaní. Nehrabte sa sem takými húfmi (v lete vraj 1200 ľudí denne). Nič tu nie
je. Okrem pár debien z 15. storočia (ktoré vyzerajú ako bedňa na obilie v našej
šope) a niekoľkých absolútne vymyslených portrétov šľachticov. Hlavnú atrakciu
posledných 500 rokov, české korunovačné klenoty, si môžete pozrieť v Prahe. Raz
za 50 či 100 rokov vám ich ukážu. Jedine ak ste si minimálne pred rokom
rezervovali jedno z 12. miest za hodinu na prehliadku nádhernej komnaty,
kde tie klenoty boli uložené. Prosím uvolnite tým pár šťastlivcom miesto na
priechod. Kristušát, UTVORTE KORIDOR! nech to mám z krku a môžem ísť za svojimi
dámami tajným schodišťom. Budem musieť staviteľa schodišťa poriadne potrestať.
Schody umiestnil síce do spální, ale zamaskoval ich kaplnkami. Takže, keď chcem
ísť hore tak, pomodliť, schody, pomodliť, kráľovná, pomodliť, schody, pomodliť a
konečne hupky do postieľky. Tak šup šup s tou prehliadkou. Nech to stíham.“


Kráľom sme zamávali, najkrajšiu komnatu sme nevideli, lebo je otvorená len v
lete, tak aspoň trofejná fotka.

Ako to často býva, králi a šľachta žijú nudným životom bohatých (od
honu po bál a tak dookola), v podhradí to žije. Nasleduje pár záberov múzea
voskových a hlinenej (Golem) figúr.


Obor a trpaslíci.




Modelom bol možno Jaromír Nohavica.



Najprv zá-bava …



…potom za- mreže. Tá čiapka, to je zľaknutá Martinka. Kľúčnik v pozadí
zaštrngotal kľúčmi a Martinka od strachu ufujazdila spred objektívu.



Vraj Michelangelo.


Dole
kopcom, paráda! Čo sme si doobeda premenili pri stúpaní do potenciálnej energie,
poobede zužitkujeme pri zostupe premenou na energiu kinetickú.

Ráno to vyzeralo naozaj zúfalo. Mali sme byť niekde úplne „inde“ a naháňať
agrotechnické termíny. Poobede to vyzeralo naozaj nádherne. Videli sme
Karlštejn pred sezónou, takže nikde žiadna tlačenica a davy turistov. V našej
rodine padol ďalší mýtus.(o kráse a výnimočnosti Karlštejna) Martinka uvidela
prierez českou históriou (v múzeu voskových figúr). Maťka si odniesla Matúška na
chrbte a ja som sa potešil pohľadom na poriadne kopce. Zasadili a zasiali sme o
týždeň neskôr a všetko v pohode schádza a rastie.

Výlet sa uskutočnil na jar roku 2004. Odvtedy sa mohlo všeličo zmeniť. Asi to tam nepôjdeme skontrolovať.

Štvrtý zápisok z dovolenky

Napísané 24.8.2006, kedy som si myslel to:

S PDA na dovolenke

S PDA na dovolenke
iPAQ 3630

A prečo nie. MP3 prehrávač, osobná knižnica, denník, príručný foťák, telefón poslednej záchrany v jednom. Niekto disponuje aj GPS prístrojom a mapami neznámeho územia, čo zatiaľ nemám k dispozícii.

Na fotke vidíte rukolapný dôkaz nízkych predajných čísiel PDA. Jednoducho a proste nemá cenu vyhadzovať staré zariadenie a kupovať nové. Dokonca aj môj historický iPAQ 3630 nádherne splnil horeuvedené služby.

Na dovolenke som prečítal niekoľko zaujímavých knižiek. Samú overené klasiku ako Prípad pelikán, Večerné správy, po niekoľký raz Černé díry a budoucnost vesmíru a ku koncu detektívnu klasiku od Agathy Christy Záhada na zámku Syl, Opona, Poarotuv poslední případ, Velká čtyřka a rozčítal som aj Čas prílivu. Budem sa ale musieť poobzerať po nejakej stránke o Agáte Christí, pretože v prípade veľkých sérii sa oplatí dodržať poradie v akom ich autorka písala. Občas sú tam odvolávky na predchádzajúce diela a takto, v halabala poradí, človek stráca niť, ihlu a súvislosti.

Ozaj niť… Vždy si ju pribaľte. Nám sa hodila na zošitie cestovnej tašky, ktorú nám opäť a podľa rovnakého scenára roztrhli bagážnici na letisku.

Napísané na PDA Compaq iPAQ a klávesnici Stowaway portable keyboard 24.8.2006

Súvisiace:
Druhý zápisok z dovolenky
Tretí zápisok z dovolenky

Tretí zápisok z dovolenky

Napísané 24.8.2006, kedy som si myslel to:

Domýšľavosť na pláži

Na pláži sa občas vyskytli aj baby hore bez. Našťastie to boli samé predpôrodné kočky o veľkosti nula-nula-nič. Aj tie menej odvážne si svoju cudnosť vynahradili vo forme minimálnej šírky plavkového prúžku. Pekné to bolo, ale asi po hodine v podstate jednotvárne a pre mňa to stratilo na zaujímavosti. Predsa len, šaty prinášajú dve výhody. Tou prvou je rozmanitosť (pokožka a anatómia je u každej ženy v podstate rovnaká, kým šaty oplývajú rôznymi tvarmi a farbami) a tou druhou je moment utajenia a odhaľovania.

Spomínam si na jedno Satinského Šľak ma ide trafiť z… kde si vzal na paškál zips. Blahorečil gombíkom, ktoré nie a nie odopnúť, ktoré nám mužom tak sťažujú odhalenie. A zipsom mal za zlé, že sú hneď zavreté a hneď a zaraz odopnuté a celé to nádherné pnutie a odopnutie vďaka nim stráca svoju poéziu. Tak aj tie baby na tej pláži pre mňa strácali tú poéziu domýšľavosti a túžby dobíjať. Veď čo nadobíjate na babe hore bez s 3 centimetrami štvorcovými plaviek strácajúcich sa v ritnom záreze.

Chýbajúce…

Podvečer som sa z Martinkou prechádzal ako pyšný otec po promenáde a niečo mi zásadne chýbalo. Uvažujem, uvažujem, čo to je… Keď vám niečo prevyšuje a neviete čo, je to ľahšie odhaliť, lebo to máte pred sebou, ale chýbajúcu vec… Ale zadarilo sa. Chýbali mi korčuliarky. Normálne na celom Slnečnom pobreží ba i Novom Nesebare nebolo ani jednej kolieskovej korčuliarky. Také tie dlhé nohy s tromi opaskami (jeden okolo pása, druhý okolo pŕs a tretia čelenka). Jednoducho neboli. Posťažoval som sa Marte a tá mi o pár dní zvestovala radostnú správ, že pri jej prechádzke s Martinkou jednu zahliadli.

Radosti organizovanej turistiky

Delfinátium
Delfinárium Varna

Boli sme na fakultatívnom výlete v Delfináriu vo Varne. Tu je pár inkoherentných postrehov: Hodina odchodu, teda nástupu do zberného autobusu je veľmi orientačný údaj. Zastávka je spoločná pre hafo cestoviek, takže sa cítite ako pocestný predajca. Zastane každý autobus, otrčíte váš lístok, sprievodca pokrúti hlavou, nastúpi do autobusu a vy čakáte ďalej a postup opakujete, až konečne príde ten pravý autobus, povetšine sekondhedový mercedes s paródiou na klimatizáciu.

Po ceste vám sprievodkyňa porozpráva hafo informácii, medzi inými aj odporúčania na miestne potravinové špeciality a unikátne jedlá. V rámci predplateného výletného obeda potom dostanete neduživé dusené stehno s kuraťa, ryžu, zemiaky a hrach. Ako dezert tri kúsky červeného melóna. Keďže ste inteligentný a netlačíte sa pre 2+2 osoby na vás zostanú len 1+2 lístky do delfinária. A tak čakáte či sa eventuálne stane zázrak a niekto ten omylom prevzatý lístok vráti, alebo sprievodkyňu napadne dokúpiť konečne jeden zo svojich peňazí. Samozrejme sa stane oboje. Celkovo vám fakultatívny výlet rázne pripomenie, prečo ste dávno pradávno zavrhli organizovanú turistiku a že ste nepoučiteľný človek veriaci, že tentoraz to bude lepšie. Nebude.

Ale dosť bolo skepsy, teraz trochu príjemného. Celý výlet som pretrpel práve a len kvôli tomu delfináriu. Čo človek neurobí pre deti a im a aj mne sa to vystúpenie naozaj páčilo. Tešil som sa aj na zaujímavé fotenie a pár fotiek sa mi celkom vydarilo.

Technická odbočka o fotení v delfináriu

Stratený delfín
Stratený delfín

Sedíte v hľadisku skoro 10 metrov od miesta, kde budú delfíny lietať vo vzduchu. Takže hlavne vypneme vstavaný blesk. Jednoducho tam nedosvieti. Druhá vec, treba zvýšiť ISO. Je to vnútro a teda je tam málo svetla a budeme fotiť pohybujúce sa objekty. Aby neboli veľmo pohybovo rozmazané, treba nastaviť minimálne čas 1/125 s a kratší, takže svetla bude naozaj málo. To vyššie ISO nám to umožní. Ďalej je dobré nastaviť vyváženie bielej na zamračené alebo žiarivky, podľa toho, či je scéna osvietená svetlom z vonka, alebo umelým svetlom. No a ak máte tú možnosť, tak si zafixujte zaostrenie na oblasť, kde sa pravdepodobne bude vyskytovať delfín pri rôznach výskokoch. Keďže ste zvýšili ISO, zostala vám aj pri čase cca 1/125 možnosť použiť vyššie clonové číslo, takže väčšia hĺbka ostrosti zabezpečí, že aj keď ste sa pri zafixovaní zaostrenia celkom netrafili, delfíny budú ostré. Celé toto nastavovania vám umožní nemyslieť na fotenie počas predstavenia, takže bude stačiť len mieriť a stláčať spúšť a hlavne fotoaparát bude reagovať oveľa oveľa rýchlejšie, takže vám neunikne žiaden akrobatický prvok. Nie je totiž nič frustrujúcejšie, ako keď v hľadáčiku vidíte delfína vo vrcholovom bode, stlačíte spúšť, foťák máká, meria, zaostruje a v momente delfínovho dopadu do vody konečne odfotí krásnu pomocníčku. Matematika nepustí, aj keď majú dnešné digitály super rýchlu odozvu cca, za ten čas padajúci delfín prejde dráhu dlhú s=1/2*gt2

Vo výstavbe

Plná pláž
Plno na pláži

Všetko je tu vo výstavbe. Jednou z atrakcii je teda romantická jazda na ružovučkom koči pod nepravidelným večerným pouličným osvetlením pomedzi čerstvo dostavané a rozostavané hotely. Momentálne je tu vraj 120 hotelov v ktorých je cca 35 000 postelí. A pláž je napchatá na prasknutie. A ďalších cca 100 je vo výstavbe. Kam sa tí ľudia pomestia je mi záhadou. Možným riešením sú pidibazéniky pred a medzi hotelmi. Len mi uniká pointa. Tak trepem sa sem za morom tisícky kilometrov (ono sa to nezdá, ale aj zo Slovenska je to viac ako jedna tisícka) a potom sa budem močiť v bazémiku so sladkou vodou s výhľadom na rovnakú rozprávkovo ladenú budovu cez ulicu.

Raz bola v prastarých receptoch na slávu, ešte s neutopeným Juráňom, taká scénka a odhalení cieľa pohľadu recitátora v Nedeľnej chvíľke poézie. Záber na oduševneného recitátora, záber trvá a po chvíli sa kamera otočí a zaberie nástenku s písmenami recitovanej básne veľkosti slonej abecedy. Nuž tak je to aj s tými nádhernými propagačnými fotografiami výstavných hotelov. Stačí sa s foťákom pootočiť o pár stupňov a z tušeného výhľadu na more je skutočný výhľad do okien protiľahlého hotela.

Napísané na PDA Compaq iPAQ a klávesnici Stowaway portable keyboard 24.8.2006

Súvisiace:
Druhý zápisok z dovolenky
Tretí zápisok z dovolenky – práve ste dočítali
Štvrtý zápisok z dovolenky

Druhý zápisok z dovolenky

Východ slnka
Východ slnka

Napísané 21.8.2006, kedy som si myslel to:

Prší. Hm, aj také sa občas stane pri mori. Hrací Matúško premenil plišákov na lietajúce potvori, Martinka číta na Džejmsovi nejakú mayovku. Keď sme včera vyberali čo by si z knihovničky na SD karte mohla prečítať, uvažovali sme aj nad nejakou sci-fi. No poznamenal som, že to v podstate nemá cenu, pretože aktuálne žijeme jednu z mnohých scifi.

Inak pri mori nič nového. Voda mokrá, je tu hovadsky horúco, v novinách písali, že dnes malo byť 35-38 a na juhu aj 40. Teplota vody 28. Ale teraz večer sa to pokazilo. Našťastie.

Dosť som rozladený z miestnej cenovej úrovne. S ohľadom na to, že levi sú na tom oproti euru len o 1,95 horšie, poburuje ma miestny zvyk počítať v celých levoch. Predvčerom sme sa boli prejsť v rezervácii UNESCo na poloostrove Nesebar. Po ceste v Novom Nesebare je spústu stánkov s ovocím, jedlom a tak. Keď som tam zahliadol hrozno za 2,5 levov úplne sa mi znechutili tí vydridusi v našom hoteli. Tuno je hrozno za 5 levov a na pláži chcela baba 8. Nuž podal som jej 6 a musela byť spokojná. K cenám len toľko, že slnečník je na pláži za 6, lehátko tiež za 6, praclík za 2, veľký pečený zemiak plnený všeličím za 5, pizza pri našom hotely za 5,8, zmrzka pre celú rodinu za 7 levou. Tá nechutný snaha odrbať hostí do maxima je mi z duše protivná. V jednej reštike som dokonac videl stejk za 18 levou, čo v našej hotelovej je priemerná útrata za náš rodinný obed. Ako obvykle, cena je len číslo nemajúce nič spoločné s cenou surovín, či obtiažnosťou zabezpečenia tovaru, ale odráža mieru drzosti predávajúceho.

V Nesebare klasika, turistické miesto, ktorého hlavnej triede je dobré sa vyhnúť a poprechádzať sa skôr v bočných uličkách. Hafo stánkov, na hlavnej triede obligátne turistické podivnosti, kresby, no občas sa našla aj bulharská keramika. V uličkách sa nemusíte obávať, že zablúdite. Je to malý poloostrov a z každej strany je more. Veru z každej, so zvyškom Bulharska je spojený len úzkou šijou, tak akurát širokou.

Boli aj vlny, cca 45-52 cm vysoké. Veľmi príjemné spestrenie. Dokonca zmenili aj vlajku. V tejto sezóne je poradie: zelená, žltá, červená. Z detstva si pamätám na inú postupnosť: biela, červená, čierna. Matná spomienka mi hovorí, že na červenú deti len pár metrov od brehu a žiadne nafukovačky. Pri včerajšej žltej si postarší plavčík, pamätajúci si zlaté časi Todora Živkova, do píšťalky ani nefúkol. V jeden deň sa bol pri mne pristavil, že ako sa mám. Akurát som si čítal knihu na starom Džejmsovi, tak to skúsil anglicky. Zdá sa mi divné, keď sa máme mi slovania dorozumievať anglicky, tak odpovedám že dobre. A hneď sa chytil a celkom sme si po rusky pokecali. Že odkiaľ, že ako, že čo to mám, či telefón, či hračku. Ja že hračku. Na podrobnejšie vysvetľovanie by bola predsa len moja ruština asi nedostatočná. Nuž tak.

Ráno sme boli pozrieť východ slnka, čosi málo som nafotil. Som zvedavý, ako to bude vyzerať na poriadnom monitore.

Ale čo, je dovolenka, tak už stačí ďatlovania.

Napísané na PDA Compaq iPAQ a klávesnici Stowaway portable keyboard 21.8.2006

Súvisiace:
Druhý zápisok z dovolenky – práve ste dočítali
Tretí zápisok z dovolenky
Štvrtý zápisok z dovolenky

Skladanie Stariny

Starina - parametre Starina – parametre

Bol som onehdá na ďalekom východe. Keď už som sa motal okolo Sniny, zašiel som sa pozrieť aj na neďalekú vodnú nádrž Starina. Spravil som pár obligátnych fotiek, ale nebol som celkom spokojný. Z vyhliadkovej plošiny nie a nie vopchať celú vodnú nádrž do jednej fotky. A tak som si pomohol funkciou na vytvorenie panoramatickej fotografie.

Na mieste som vyfotil päť fotiek, ktoré sa zľahka prekrývali. Môj Canon S2 IS ma pri tom pekne viedol. V hľadáčiku sa vždy zobrazila predchádzajúca fotka zo série, takže vyfotenie nasledujúcej tak, aby dobre priliehala, je relatívne jednoduché. Samozrejme by pomohlo, keby som mal zo sebou statív.

Doma som ponúkol mojich 5 fotografií programu Canon PhotoStitch, ktorý je súčasťou balenia fotoaparátu. Ten si ich načítal a keďže boli vyfotené podľa pokynov fotoaparátu, poskladal ich na jedno stlačenie tlačidla celkom sám. Výsledok si môžete pozrieť v našej fotogalérii.

Keď už som bol tak ďaleko a počul som, že na východe majú pekné drevené kostolíky, na jeden som sa bol pozrieť. Bola zatiahnutá obloha ako podľa predpisu pre zatiahnutú oblohu, tak som prepol z automatického vyváženia bielej na zamračené. Na jar a na jeseň bývajú fotky dosť farebne fádne, tak som ešte nastavil zvýšenú saturáciu farieb (mód živé farby ako na diapozitíve). Výsledok si opäť môžete pozrieť vo fotogalérii.

Veľa som fotil voľakedy aj na klasický film, tak som zvyknutý riešiť maximum vecí na mieste. Potom, doma pri počítači, netreba veľa špekulovať a opravovať. Ak nefotíte profesionálne, tak na to aj tak nie je nikdy čas. A moje posledné pravidlo:

Najlepším priateľom digitálneho fotografa je klávesa DELETE.

Chlapský výlet v Pražskej ZOO

Lemur
Lemur

Dnes sme boli s Matúškom na chlapskom výlete. Pražská Zoo v terminálnom štádiu tohtoročného babieho leta bola veľmi príjemná. Ja som fotografoval, Matúško všetko komentoval a spoločne sme si kongeniálne užívali vzájomnú spolupatričnosť otca zo synom. Viedli sme veľmi dôležité debaty o velikánoch – pelikánoch, o čápoch a žabách, videli sme kozy na sto spôsobov, kone a barany a hada z dreva a slizký vodopád, opakovacieho papagája, ktorého niekto zlomyseľne zavesil na stenu klietky a jeho druh vo farbe ho išiel oslobodiť. Previezli sme sa vlakom, popálili horúcou čokoládou a budeme na to všetko spomínať ešte niekoľko desiatok zimných večerov

Ako malú návnadu na ďalšie zážitko-fotografické články ponúkam fotografiu Lemura. Po prejdení dvojitých dverí sa ocitáte vo výbehu rovno medzi opicami, nie priam, ale skutočne na dosah ruky. Práve kvôli takýmto fotkám som si kupoval Canon S2. A mám ďalšie a nie len zo ZOO.

Fotky v plnej veľkosti nájdete v našej fotogalérii.

Dovolenka na bicykli – Poľsko 2004 (III. časť)

Deň druhý: 90,3km

Ráno sme vstali tak asi okolo pol ôsmej. Prvýkrát sme si vyskúšali zbalenie našj plnej poľnej. Boli sme takí rýchli ako pri výmene kolesa na F1. V tomto čase sme stihli varenie čaju, natretie chlebov, raňajky, zbalenie stanu, naloženie a návrat na hlavnú trasu. No tak dobre, nebudeme si veľmi vymýšľať. Trvalo nám to asi hodinu a pol a chlieb sme si tiež nemazali. Maťka vrámci úspory miesta poloplný kelímok od Ramy doplnila nefalšovanou bravčovou masťou. S takýmto kelímkom sme predošlého dňa vyrazili. Čo z toho po ceste vzniko, by nedokázala popísať ani chémia koloidov. Nuž, snažil som sa naberať si Ramu, Maľka zas masť. S takou chuťou som chlieb ešte čajom nezapíjal.

A šlapeme. Raciborz sme prešli vcelku čerství. Postupne nás čerstvosť opúšťala. Zažívame prvé stúpanie. Malý briežok v dĺžke tak 1500 metrov. Ako sa neskôr ukázalo, typický to obraz horskej prémie. Na vrchole sme zosadli a s veľavravným gestom som sa zahľadel na sever. „Ešte 500km a sme tam.“ Trochu som zneistel, ale prinajhoršom použijeme náhradný plán B. Začalo sa oteplovať. Vylôchal som prvú fľašu šumáku.

Môj itinerár nás zaviedol na okraj Krapkovíc. Fajn mestečko. Majú faj čerpaciu stanicu firmy Orlen. Je pravda, že sme nešli vždy po tých naj cestách, ale aj tak sa mi zdalo, že klasické petrolejárske firmy sa akosi Poľsku vyhýbajú. Hlavne tomu vidieckemu Poľsku. Najprv sme zahliadli povzbudivú značku „O 5km bude pumpa“. Posedeli sme v chládku gaštanov, popíjali telé šumáky a tešili sa. Potom značku „O 2km bude veľká pumpa“. Čakala nás ešte obvyklá „horská“ prémia v dĺžke 800m. Umorený ale v očakávaní som zosadol na most a túžobne hľadel do diali. Ešte 800m bolo vtej chvíli hrozne ďaleko. Ale tam, skoro na dohľad (keby tam nebol les) bola ona, vytúžená pumpa. „Priznec“ „Sprcha“ za 10 zlotých. Predavač si ma síce obzeral nedôverčivo, ale požadovaný kľúč nakoniec vydal. Tááá nádhera, tááá úľava.

Prezliekli sme sa do čistého, ešte voňavučkého. Napojili sme sa. Chvíľu som sa motal a očumoval nápoje a ceny v obchodíku čerpacej stanice. Nie že by som chcel niečo kúpiť, to nie. Ale mali tam klimatizáciu a nastavenú minimálne na -10 stupňov ak nie menej. Chladil som sa. Každá rozkoš raz skončí a my sme vyrazili. Bolo čosi po obede. Po asi dvoch kilometroch sme boli opäť spotení ako predtým. Na tejto dovolenke sme si vychutnali rôzne typy spotenosti. Toto bola spotenosť voňavá. Jeden z príjemnejších druhov. Boli sme takí uveličení, že sme sa vydali z dvoch možností pokračovať naším smerom, tou nenaplánovanou. Chcel som sa vyhnúť prejazdu mestom Opole, no nepodarilo sa.

Opole z bicykla je pekne nechutné. Prašné mesto, ničím nezaujímavé. Všade veľa áut, bolo asi 5 hodín poobede, špička. Chvíľami sme sa aj snažili využiť cyklistické chodníky, ale nešlo to. S plným bicyklom báglov som sa nedokázal kodrcať dobrovoľne po zámkovej blažbe, keď povedla išla hladučká asfaltka. Zopár šoférov si aj zatrúbilo, ale po dovtedajších asi 80km som ich mal už celkom v paži. Ešte sme nakúpili v obchodíku večeru a zajtrajšie raňajky. Už sme sa tešili ako opustíme konečne mesto, keď tu zrazu tabuľa ako svet, označujúca nejakú obchádzku. Prvá myšlenka bola: To je v pohode, ale po chvíli mi nedalo a zastal som. Vybalím mapu a už si to rázujem pred tabuľu, aby som to skonfrontoval s mapou.

Rozhodol som sa neriskovať a využiť obchádzkovú trasu. Bolo už večer a nám sa bolo treba obzerať po nejakom nocľahu. Keď sme sa konečne vymotali z dosahu obydlí, Maťka ešte v poslednom dome doplnila zásoby vody (lebo ja ako správny muž som sa hanbil opýtať) a boli sme pripravení na prenocovanie. Len tá šikovná lúka chýbala. Poľsko je však veľké a hlavne v okolí dedinky Šwierkle. Pred dedinou vedľa cesty stojí krásna lipa a za ňou fajn lúka. Na jej druhom konci, bližšie k dedine, sa páslo pár kráv, čo nás ale nemohlo vyviesť z miery. Boli sme tak unavení, že už nebolo sily na mieste prenocovania čokoľvek meniť.

Ako obvykle, už druhýkrát, som rozložil poľnú kochyňu. Na večeru bola fazuľa s párkom z konzervy, chlebík. Večer ukončil neodmysliteľný čaj. Maťka bylinkový, ja moj obľúbený čierny s cukrom a najväčšou kvapkou citrónu akú si viete predstaviť. Pred stan som si rozložil karimatku so spacákom, vykonal som večernú hygienu (prezlečenie do čistého) a v polohe ležno vychutnával čajík, krásnu únavu, zapadajúce slnko, ticho, pokoj. Začali sme si užívať dovolenku.