Český štípací fašizmus ako pozadie hlavných rečníkov pred Hlávkovou kolejí na 17. novembra.

Na jedno takomto koncerte Karla Kryla som sa v roku 1990 ocitol. V paláci kultúry na Vyšehrade, spolu s mojimi gymnaziálnymi priateľmi-spolužiakmi. Po tom, ako sme poobede z Vyšehradu pozorovali skladanie vlnení na Vltave.

Pozeral som na ČT 24 prenos zo spomienkovej akcie na rok 1939 a zavretie vysokých škôl. A hneď sa rečníkmi stál Tomio Okamura – reprezentant českého fašizmu nastupujúcej lúzy. O pár dní budú jeho poslanci spolu s komunistami hlasovať za vládu eštébáka Bureša. A keby aj nie, senilný dedo na hrade zlomí nad ústavou svoju palicu.

Na Slovensku sa zdá sa zľahka otepluje, ľuďom už konečne začína vadiť, ako ich ich vlastná vláda za ich vlastné dane okráda a vláda vecí verejných sa hádam zas na chvíľu vráti do rúk ľuďom. Dovtedy, teda do volieb…

Predseda Národnej rady sa pred pár dňami klaňal Rusku v prejave plnom vazalskej lásky k okupantovi východnej Ukrajiny a Krymu.

Sloboda a demokracia dostávajú jednu ranu za druhou, no stále sa skvele držia. Stále je tu istota, že budú voľby a tak máme šancu svet meniť tak, ako sa nám páči. Je len a len v našej moci, aby sme si s pomedzi nás vybrali svojich vlastných zástupcov, ktorý budú na chvíľu pre nás spravovať našu spoločnosť.

Nik to za nás. chvála Bohu, neurobí.

Zdieľajte obsah s priateľmi: