Čo sú to tie „najlepšie tradície socializmu 80. rokov minulého storočia“?

Dnes článok z kategórie „výkladový slovník“. V mojich článkoch kritizujúcich socialistickú politiku súčasnosti používam slovné spojenie najlepšie tradície socializmu 80. rokov minulého storočia. Aby aj mladší tušili, čo tím myslím, uvediem jeden príklad. Je to článok mladého SZMáka, angažovaného študenta.

 Blog | Sme.sk 11.06.2013 00:30 Po absolvovaní Gymnázia v Sabinove som sa rozhodol ísť študovať na Národohospodársku fakultu Ekonomickej univerzity v Bratislave. Už od začiatku štúdia mi univerzita, aj hlavné mesto mesto ponúkali veľa príležitostí na rozvoj, o ktorých sa mi doma ani nesnívalo. Na človeka to zapôsobí tak, že sa snaží vyskúšať všetko čo ho môže obohatiť, rôzne prednášky, konferencie, školenia a ďalšie akcie, na ktoré má študent popri štúdiu čas.

 

Zdroj: Pracovná cesta s predsedom vlády Slovenskej republiky v Istanbule

Áno, po tom, ako ho v diskusii (stále existuje) rozniesli na kopytách, nevydržal a článok stiahol. Je to predsa len káder v najlepších tradíciách socializmu a tak nepotrebuje mať nepriaznivé referencie. O odvahe obhájiť svoj postoj a názor ani nehovoriac.

Takže sa môžeme len z útržkovitých citácii po webe domnievať, o akú kvalitnú slohovú prácu v duchu socialistického realizmu sme prišli.

„Premiér vyzdvihol hlavne dohodu o zrušení víz pre slovenských turistov smerujúcich do Turecka. Zároveň aj plánovanú spoluprácu medzi slovenskými a tureckými vedcami v oblasti možnej spoločnej ťažby a spracovaní magnezitu. Trochu ma ale na druhý deň prekvapili články, ktoré vyšli v niektorých médiách, ktoré sa touto problematikou takmer vôbec nezaoberali. Väčšina článkov skôr nadväzovala na protivládne protesty, ktoré v Turecku momentálne prebiehajú.“

Tak toto sú tie tradície socializmu 80. rokov. Keď budete vidieť, že vás niekto presviedča čo si máte myslieť, namiesto toho, aby vás presviedčal argumentami. Keď niekto  najlepšie vie, aký má byť názov vašej obľúbenej pesničky. Presne takto sa písali slohové práce v 80. rokoch minulého storočia. Takto ich vyžadoval  profil moderného socialistického človeka. Takáto slohová práca bola výťahom do extraligy okresného výboru SZM.

Pre ďalšie samoštúdium odporúčam od Ladislava Mňačka knihu Súdruh Muenchhausen. To je najlepšia škola ako dodržiavať „najlepšie tradície socializmu 80. rokov minulého storočia“.

Osobná vsuvka

V polovici 90. rokov minulého storočia ma malý veľký muž Tomáš Cikrt zaviedol na jedno rokovanie RŠVŠ. (aspoň myslím, že to bola Rada študentov Vysokých škôl). Keď sme odchádzali, pripadal som si ako vyžmýkaný. Padali tam podivné formulácie, chalani mali oblekové nohavice, biele košele a nablýskané poltopánky. Oproti našej Študentskej komore fakultného parlamentu, v ktorej sme schôdzovali často v izbe na intráku v teplákoch, to bola extraliga. Dnes už viem, že to boli tie správne rezervné kádre.

Cvak, iná situácia: Stojím na chodbe pred telocvičňou a čakáme, kým futbalisti pred nami skončia a my si môžeme s babami zahrať basketbal (to sú tie výhody, keď študujete na fakulte, kde je málo chalanov). Tešil som sa, že si po dvojhodinovom rokovaní Študentskej komory fakultného senátu vyčistím hlavu (a pri bránení protiútoku prídem na iné myšlienky). To rokovanie bolo totiž dosť náročné. Úspešne sme v prvom kole nezvolili dekana práve kvôli hlasom v Študentskej komory. Spoluhráč sa ma pýtal, ako to prebiehalo na Senáte. Ako dnes si pamätám, že som mu odpovedal „to je internou záležitosťou členov senátu.“ A asi o 10 sekúnd my to docvaklo, aký debilko dokázal takúto absurdnú mňačkovskú vetu vypustiť z mojich úst.

Človek musí asi osobne prejsť niektorými osobnými skúsenosťami, aby sa prestal brať úplne vážne.

Škoda, že som sa vtedy zháčil. Škoda, že som vtedy pochopil debilitu svojej formulácie. Keby ma len ten spektabilis, čo sme ho potom na druhýkrát už zvolili, neskôr v plavkách na Liptovskej Mare neučil windsurfing. Mohol som byť… Hm, ak sa mi to vtedy nepáčilo, ťažko by  som to zniesol dnes. Keď  dokážete uctievať nahé schopnosti a vedomosti bez obleku, už vás pozlátko nikdy neohúri.

Je to asi vecou charakteru, ako sa kto postaví k tomu, keď vám pootvoria dvierka do extraligy.