Poďme sa takto pri piatku spolu zamyslieť.
Čo by sa stalo, keby chcel 13. ročný žiak používať v škole laptop s pripojením do internetu. Veď si len predstavte ako by sa tváril učiteľ, ktorý deckám dal inštrukciu, že si majú zohnať červenú prepisku na robenie poznámok. V takom prípade by ten laptop bol asi ťažké sci-fi.
Čo ty na to?
Ja som jednoznačne za. Pokrok nemôžeme násilím brzdiť. Problém je, že neexistuje všeobecná norma správania sa s počítačom počas vyučovania a mimo. Neexistuje na to výchova, vzdelanie, nič. V tom problém vidím, ale je riešiteľný (začínam od seba).
Obávam sa že pri dnešnej technickej vybavenosti by to nebolo optimálne. Už len preto, že v zošite sa učiteľovi ľahšie opravujú domáce úlohy, ľahšie sa pozbierajú. Tažšie sa podvádza so zošitom, skôr ustriehneš, či sa decká hrajú, alebo robia čo by robiť mali a kopec ďalších vecí. Osobne by som bol za to separovať. T.j možnosť robiť si poznámky napr. do booku ale za jasne definovaných podmienok kedy a čo.
A ešte nesmieš zabudnúť na jednu vec. Book v škole by zvýšil „materiálnu/hmotnú“ separáciu detí. A určite sám uznáš, že to je rýchla cesta do pekla.
Som fanúšikom používania výpočtovej techniky v pedagogickom procese. Rovnako som zástancom myšlienky, aby si žiaci od útleho veku osvojovali prvky počítačovej, internetovej a informačnej gramotnosti. Ale v situácii, ktorá tu bola načrtnutá, by som bol skôr proti.
V zásade by mi neprekážalo, ak by učiteľ dostal domácu úlohu e-mailom alebo na USB kľúči. Ale domnievam sa, že úplne zavrhnúť pero a papier a spoliehať sa iba na klávesnicu nie je to pravé orechové. Na to bude mať žiak ešte dostatok času v neskoršom veku. (okrem toho, ergonómiu notebookových klávesníc všetci veľmi dobre poznáme, že?)
V prvom rade si myslím, že deti (resp. mladí ľudia – aby som náhodou 13.ročných neurazil) 😀 by mali písať vlastnou rukou všetko, čo sa len dá a tak dlho, ako sa len dá. Neviem ako ostatní, ale od kedy drvivú väčšinu textov píšem na klávesnici, moj kedysi-krasopis mierne „zdoktorovatel“. 😉
V druhom rade: vo svojich školských časoch som pri istých príležitostiach nadával (potichu), prečo na niektoré úlohy nesmieme používať kalkulačky. Dnes som vďačný za každý príklad, ktorý som si musel vypočítať sám…
Podobným spôsobom by som mohol popísať aj ďalšie školské situácie. Snažím sa tým naznačiť, ze pocítač by žiakovi uľahčil život aj vtedy, ked mu to síce bude pripadať výhodné a pohodlné, ale zďaleka to nemusí byť v dlhodobom horizonte to najprospešnejšie riešenie.
S problémom sociálnej separácie v rovesníckom kolektíve, ktorú spomína Kozo, jednoznačne súhlasím.
V niektorých afrických krajinách toto riešenie s laptopom už dávnejšie funguje. Nakoľko je oveľa finančne nákladnejšie vydávať učebnice a nakupovať ostatné pomôcky pre školy.