Po čase mnoho blogérov dospeje do štádia, kedy ich začnú rozčuľovať ľudia v komentároch. Kedy to štádium nastáva môžete zistiť s kongeniálneho článku Arthura Denta. Článok sa aktuálne nachádza na jeho zápisníku.
Teraz prejdime k trochu inej veci, aby sme sa vzápätí následne vrátil späť.
V pradávnych časoch mojej základnej školskej dochádzky som bol donútený absolvovať mnohé hodiny predmetu Slovenský jazyk a literatúra. Otázku jazyka nechám na komentujúcich, ktorí sa s obľubou rýpu v gramatike a štylistike. Zamerajme našu pozornosť na časť literárnu. Isto si pamätáte na obľúbený rozbor básne. Atmoška: učiteľka (súdruška/pani závisí od veku) sa prechádza medzi lavicami uvoľneným tempom, kniha otvorená, opretá pod prsiami a nad bruškom. Vyhliadne si prvú obeť a prehovorí: Čo chcel básnik v prvej strofe povedať slovami: „Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia… ?
A je to tu. Dnešná kľúčová veta znie: Čo tým chcel básnik povedať, ale nepovedal?
A poďme to rozviesť ďalej: Povedal to vôbec? Rozumie tomu vôbec autor, pôvodca? Nevzniklo to len ako neplánovaný vedľajší produkt, v ktorom autor zrazu uvidel doposiaľ nevídané?
Uff! Toľko otázok a nie je ich komu položiť. Tak sa radšej vráťme späť. Autor vidí do svojej hlavy a teda sa považuje za správneho interpretátora. Všetci ostatní ich pochopili zle. Možnosť overenia žiadna, do nikoho hlavy ma to obzvlášť na exkurziu neláka. Čo s tým? Čo s načatým pokojným večerom na sivých poliach?
Uff! Zas a znova otázky. A kde je odpoveď? Odpoveďou je prizma. Uhol pohľadu. Smer odkiaľ prichádzame na tie sivé polia. Doteraz získané skúsenosti.
Predstavte si to ako vejár. Robili ste isto vejár. No mi si ho trochu upravíme. A to tak, že ho chytáme uprostred (kým je zavretý) a rozovrieme na oboch protiľahlých stranách. To miesto, kde ho držíme, to je náš spoločný bod. Naše stretnutie autora s čitateľmi. Stretnutie v zmysle zídenia sa na jednom mieste nad jedným článkom. Všetci prichádzame z rôznych smerov svojich životov a životných skúseností (z jednej strany vejára). Z rôznych smerov sa na vŕšky pozeráme. A do rôznych smerov sa po prečítaní článku rozídeme. Uhol pohľadu každého jedného z nás je vždy iný.
Preto neočakávam, že ľudia pochopia tento článok tak ako ja. Bez tohto očakávania sa akosi vytráca potreba posielať čitateľov do prdele. O potrebe predpovedať vašu mentálnu kapacitu ani nehovoriac. Naopak, rád si podiskutujem a vašom pohľade na pokojný večer nad sivými poliami. Možno sa ukáže, že vaša sivá je oveľa krajšia ako moja a odídem do svojho domova lepší, krajší a, nebojím sa do vysloviť, aj múdrejší.
Na budúce o kulte osobnosti. (To aby som nezabudol o čom chcem písať na budúce a aby ste sem chodili nakúkať, či už.)
- Súvisiace:
- Čo si počať s íbermenšom?
