Ďalší starý páprda tresol blogovacími dvermi

Prešiel som dnešný denný prúd na svojom Facebooku a objavil som dve skvelé diskusie. Jednu u zástancu jednej politickej strany (hovorme mu Vlado), druhú u zástancu iného politického názoru (hovorme mu pre zmenu Edo). V oboch prípadoch si v diskusii spoločne krochkali a prikyvovali súpútnici a zdieľači rovnakého názoru. Aká to krásna blogová idylka, pomyslel som si. Ale nemala trvať dlho.

Trochu som mal pochybnosti, kam to mám toho Eda  zaradiť (na mená mám pamäť až  v momente, keď s nimi mám osobný životný zážitok, skrze ten si vás pamätám), tak som si ho vygooglil a vypadol na mňa, okrem iného, aj jeho SME-blog. Tak, reku, že sa začítam a… A ono koniec:

Preto som sa rozhodol ukončiť pokus o dialóg s ľuďmi, ktorí o neho prakticky nestoja a ktorí sebavedomo poznajú odpovede ešte skôr ako si kladú otázky – podobne ako zatvárate okno, keď nechcete počuť rev zberby z ulice. Podľa mňa je to nielen právom, ale povinnosťou každého kultúrneho človeka. Žijem svoj život so cťou, píšem to, čo si myslím a to, o čom nepíšu a mali by písať tí, ktorí sú za to platení. Každému sa môžem pozrieť smelo do očí. Ak by to dokázali aj moji odporcovia, neuchyľovali by sa k takým špinavým a podpásovým metódam a bojovali by ako rovnocenní súperi. Mnohí ma odhovárali od toho, aby som strácal čas na tejto stránke. Ja však naozaj verím, že demokracia si vyžaduje pluralitu názorov, nie ich izolovanú polaritu. Ak naozaj niečo ľutujem, tak je to fakt, že som sa nie vždy držal svojej obľúbenej zásady „Nehádaj sa s hlupákom, lebo si ťa s ním pomýlia“.

Prečo to tu nemá zmysel

Áno, blogovanie človeka musí baviť. Inak to treba zabaliť a netrápiť sa.  Po pár mesiacoch či rokoch príde klasická blogová kríza nasranosti z komentárov. A keď ju človek náhodou prekoná, tak sa dostane do štádia starého páprdy (sledujte odporúčanú literatúru). V tomto štádiu človek permanentne končí aby permanentne pokračoval. Po rokoch publikovania si človek v konečnom dôsledku tých svojich zábavných oponentov obľúbi a chýbali by mu. Aj Arthurovi chýbajú, nech si do klávesnice trieska čo len chce. Ako správny čitateľ (a príslušník zberby z RSS čítačky) cudzieho blogu to predsa viem lepšie ako on.

Keď má niekto vyše 660 f-priateľov, už nemá súkromné f-konto. Už naplno a verejne f-bloguje. Tak ako sa evolučne vyvíjajú nástroje na publikovanie, tak sa aj starí páprdovia presúvajú. Evolúciu nezastavíme. Keď je niekto docent a to aktívny, teda, že publikuje, prednáša a teda denno-denne nejakým spôsobom ventiluje svoje vedomosti a názory, žiaden publikačný nástroj (ani internetový) nie je pred ním v bezpečí.

Neverte nám, starým blogérom čo napíšeme, sledujte naše činy. Týmto ďakujem Edovi, pobavil som sa dobre. To viete, skúsenosti, súvislosti, vedomosti a to všetko pekne pomiešané dokážu z päťväzbového uhlíka urobiť rovnako zábavnú historku, ako zo 128. pokračovania prevarenej témy hlasitého zatresnutia za blogovaním.

Odporúčaná literatúra:

  1. Ak máte chuť aj vy prestať, tu je návod od najpovolanejších, nestorov ukončenia blogovania: Jak přestat s psaním?
  2. Ak chcete z ukončovania blogovania aj niečo vytrieskať, zavítajte na latrínu.

4 komentáre pri “Ďalší starý páprda tresol blogovacími dvermi

  1. Pekny blog 🙂
    Kdeze to nas urazeny a pristihnuty pri lzy sudruh Edo diskutoval?

  2. Pekny blog 🙂
    Kdeze to nas urazeny a pristihnuty pri lzy sudruh Edo diskutoval?

Komentáre sú uzavreté.