Predstavte si, že Slovensko má more. Že si to neviete predstaviť? A to kde žijete? Veď Slovensko už more má.
Predstavte si, že uvažujete, kde bude vaše decko chodiť do školy. Že v Bratislave? A prečo nie vo Viedni? Prečo nie v Paríži? (Na práva do Plzne by som ho ale asi neposielal.)
Rád by som, aby ste po prečítaní tohto článku pokračovali vo svojej dennej rutine s pochopením jednej jedinej veci. Naozaj, je to pre mňa veľmi dôležité, tak sa sústreďte. Dnes mi ide len a len o jedinú vec.
Začnite rozlišovať dve veci:
- Európska únia ako priestor na spolužitie ľudí žijúcich v priestore európskeho kontinentu
- Spôsob nášho spolužitia v tomto priestore.
O priestore a čase
Za posledných 2,5- 3 tisíc rokov si každá skupina väčšia ako 10 ľudí vykolíkovala kus zeme a ak chcel niekto prejsť krížom, tak jedine za poplatok, prípadne za smrť. To je ten priestor. V týchto priestoroch si každých 10 ľudí rozhodlo, ako budú spolu žiť. To je to spolužitie.
Územie EU je tak veľké, že je mimo naše mierky. Aj spôsob života na takto veľkom území je mimo naše zvyky. Je to naozaj mimo tých vykolíkovaných území na ktoré sme tisíce rokov zvyknutí. Môžno by sme sa mohli priučiť u Rusov, pre ktorých je samozrejmé, že keď sa povie „pôjdeme električkou kúsok za Petrohrad“ tak to znamená, že príde pantografová súprava a cestovať sa bude 120 kilometrov. V novej mierke priestoru a času Európskej únie sa treba naučiť pohybovať. V novej mierke priestoru EU má Slovensko more. V novej mierke je skutočne jedno, či decko dochádza 250 alebo 700 kilometrov na vysokoškolské prednášky.
O spôsobe života v tomto priestore a čase
Súčasnosť je tristná. Na jednej strane je vidieť tú bezhraničnosť a na druhej strane sú tu relikvie minulosti ako napríklad rómingové volania, rozdielne dopravné predpisy a isto vymenujete svoje. Každý máme svojich 5 vecí, ktoré nás na cezhraničnej úrovni poburujú. Niektorí, čo sme sa v mierke EU už udomácnili aj viac. Rozdielna životná úroveň, cenová hladina medzi ne isto patria. Ale čas pracuje pre nás. V horizonte desiatok rokov sa to vyrovnávanie, ktoré dnes vidíme na bývalých hraničných územiach rozšíri ďalej a ďalej.
Prerod v plnohodnotných Európanov sme si ani nestačili uvedomiť. Veď len pred pár jednotkami rokov sme poslušne plnili príkazy prístupových rozhovorov. Ale dnes sme v situácii, že aj my sa podieľame na tom, aký spôsob života diktujeme z Európskej únie Chorvátsku. Chápem, že je to veletoč, ktorý sa pod kožu ešte nedostal.
Keď som počul vyjadrenie jedného z pravicových politikov, že nemôže predsa uvoľniť cestu k skutočne jednotnej veľkej Európe, pretože Európsky parlament je ovládaný socialistami, myslel som, že moje rádio emigrovalo za Ural. Navyše to celé cca 6 mesiacov do európskych volieb.
Viete, Európa je postavené na jednom geniálnom demokratickom princípe. Každé 4-5 rokov máte šancu zmeniť spôsob života na tomto skvele veľkom území. Áno, rovnomerné obsadenie tých pár funkcii zástupcami jednotlivých národných štátov sa dosiahne v horizonte 150 možno 200 rokov. V takomto horizonte bude mať Slovensko rovnaký počet prezidentov EU ako Nemecko, či Británia. Áno, aj mierka spôsobu života sa nám akosi naťahuje.
Dve veci, dve veci, dve veci,Michail Sergejevič
Priatelia, ak chcete malé zaprdené štátočky, povedzte to otvorene. Ak chcete vyárendované územia, ktoré spolu nebudú komunikovať, povedzte to rovno.
Ak chcete, aby všetci v celom európskom priestore žili tak, ako si to vy predstavujete, zas to povedzte rovno. Navrhnite to a presvedčte ostatných, že váš spôsob života je to čo je najlepšie a najkrajšie.
Ale nemiešajte to dohromady. Netvrďte, že jeden veľký európsky priestor je somarina, pretože pravidlá, ktoré sú aktuálne platné pre spôsob života v tomto priestore sa vám nepáčia.
V pokračovaní si dám ešte niečo ná tému sily väčšiny v absolútnych číslach nad väčšinou percentuálnou. A aj o veľkosti jedného percenta géniov. A dôjde aj na poklad výhod z veľkosti, na ktorý sme v EU zatiaľ ani raz nenarazili.
Úplne si odignoroval problém jazyka. Rozlišovanie na „my“ a „oni“ je úplne hlboko v ľudskej podstate (spýtaj sa svojho obľúbeného sociálneho antropológa) a jazyk je extrémne silný derminant toho, že komu nerozumieš, ten je „oni“. Preto Slováci nebudú mať pocit, že more je „naše“, kým sa pri tom mori úplne samozrejme a na úrovni svojho rodného jazyka s každým nedohovoria (čo sa pokojne raz môže stať, asi nie tak, že sa naučíme po chorvátsky, ale že angličtina všetko prevalcuje a bude ňou hovoriť úplne každý Slovák aj Chorvát)
problemom skor je, ze nou nebude (chciet) hovorit francuz a nemec.
mno podla mna pekne vystihnute. No a naozaj je pravda, ze tu chybaju veci ako napriklad roaming, kepsie komunikacie (cesty atd) medzi statmy a podobne.
Mno a rovnake predpisy a zakony by podla mna tiez bodli 🙂