V diskusii v ČR som zachytil jednu zásadnú myšlienku, ktorá akékoľvek diskusie o Eutanázii postavila do roviny sebeckého uľahčenia pozostalým.
Áno, jednoduchá myšlienka o eutanázii je:
A čo robia všetci okolo? Pri akejkoľvek úprimnej snahe a maximálnom nasadení mu nedokážu pomôcť. Splniť jeho poslednú prosbu a túžbu im legislatíva zakazuje. Môžu sa len bezmocne prizerať nesmiernemu utrpeniu.
Zdroj: Komentár: Eutanázia nie je o zabití, je o dôstojnom ukončení utrpenia – Aktuality.sk.
A skutočnosť, ktorú do diskusie pridávajú pracovníci z českých hospicov je, že v príčinou prianí postihnutých je v prvom rade nedostatočne poskytnutá paliatívna liečba.
Ako lekárnik viem, že farmakologicky dokážeme navodiť akýkoľvek psychický a fyzický stav. Len musíme vedieť a chcieť. Morfín a ani neuroleptiká a psychofarmaká existujú roky rokúce.
Keď budeme mať poriadne vyriešenú paliatívnu starostlivosť o prestarnutých a ťažko postihnutých spoluobčanov, potom môžeme začať diskutovať o hraniciach medzi životom a smrťou.
O 5-10 rokov dôjde k uvedeniu exoskeletonov do bežnej praxe. Pred 200 rokmi sa paraplegici nedožili ani roka-dvoch. Uľahčíte paraplegikom utrpenie podporou výskumu exoskeletonov alebo nastavenie pravidiel pre zabitie človeka?
