Je 1:37 a už si potrebujem 28 krát posunúť stoličku

Na Silvestra som sa cítil tak spolupatrične s PTPákmi zo Švandrlíkových Čiernych barónov.

Celý večer som pil šampus a vôbec nerozumel, čo to tí ostatní Michalovia Davidovia v tých každých  televíziách stvárajú. Už som len čakal, kedy mi niekto odovzdá pozdrav pre súdružku hraběnku.

Nasledovalo oslavné strieľanie do vzduchu so sprievodným slovom plným radosti, že sa u nás pred 20 rokmi netrieľalo, kým predchádzajúcich 1200 v kuse, to celé  v interpretácii prvého umelca večera, už asi 40 rokov jediného recitátora našej prvej scény.

Potom som si otvoril G+ a prvou fotkou roku 2013, ktorá ilutrovala svet, bol bilbord k českým prezidentským volbám s nejakým bývalím najobľúbenejším úradníckym premiérskym  chlapíkom víťaziacim v prieskumoch v sivej uniforme a slovami „Věrni zůstanem!“

Neviete o nejakej šikovnej planétke  Malých princov?

Viete, keby mi pred 23. rokmi neukázali, ako to vyzerá mimo tábor socializmu, pravdepodobne by mi nevadilo, že sa všetci hrabeme v dave otroctva veľkej žranice.

Ja si tak veľmi prajem ostať v roku 2013 slobodný, že by som to s tou namyslenou ružou  riskol. A sľubujem, že sa postarám nielen o tie dve činné, ale pre istotu ja o tú jednu vyhasnutú sopku. Človek nikdy nevie. 

V roku 2012 sme sa mali najlepšie za celú históriu naších európskych republík a kráľovstiev. Na prahu roku 2013 mám chuť nie 28, ale 43 krát si posunúť stoličku.  A bude novoročný prejav prezidenta, ach jo.