Lebo môžem, lebo viem

Pamätám si, ako som stával v Mlynskej doline na začiatočnej zastávke linky číslo 39 na tom jednom špeciálnom mieste. Keď a pohol Ikarus a pristavil pri chodníku, zastali mi dvere priamo pred nosom. Rezko som vybehol po strmých vysokých schodoch a uvelebil sa vo štvorke, stiahol klobúk do čela a schoval ruky pod pazuchy. Čakalo ma skoro trištvrtehodina jazdy na farmaceutickú fakultu.

Vybehol som, lebo môžem. Vždy som sedel, lebo viem ako na to. Pre seba.

Po škole som veľmi dobre vedel ako sa dajú ľudia otráviť na 183 spôsobov. Tak ako? Aj môžem, lebo my lekárnici máme kľúče od skrinky s jedmi. Aj viem, lebo nás lekárnikov to 5 rokov učia.

Dnes mám možnosť ovplyvňovať… No proste kadečo. Môžem aj viem ako.

Každý jeden z vás, čo tam teraz do tých monitorov čučíte niečo môžete, lebo viete ako na to.

Pred dvomi tisíc rokmi plus mínus nejaké tie drobné tiež jeden srandista mohol. Mohol kadečo a urobil tak málo. Ešte aj za to liečenie sa hanbil. Veď to bolo pre neho len taká maličkosť, tak prečo toľké caviky okolo toho.

Ak mu ja niečo vyčítam, tak to, že mohol poriadne dokorán otvoriť Pandorinu skrinku.

Je tu zas prvá adventná nedeľa. Príprava na radosť. Na spoločnú radosť, že sa to zas a znova stane. Radosť, že môžeme, lebo vieme ako na to, ako sa potešiť z toho, že my sme tí vyvolení. My vieme. A tak môžeme byť viac ako ostatní.

Ups, naozaj to takto chcel? Naozaj je našou úlohou byť sami pre seba? Ja naozaj neviem. Len sa tak zamýšľam.

Tak ako vy, dostal som slobodnú vôľu. Môžem to, čo viem, použiť pre svoje blaho. Alebo môžem so znalosťou zvykov šoféra Ikarusu vybehnúť strednými dverami, vyjsť v ústrety neznámej pani, pomôcť jej silou svojich paží po predných schodoch a veľkosťou svojej postavy zahradiť pre ňu voľný priechod k sedadlu.

Môžem, lebo viem.

Iste, je skvelé môcť. Je skvelé vedieť. Päť rokov som sa na fakulte snažil, aby som mohol nastúpiť do najbohatšieho priemyslu na svete – priemyslu s liekmi. Keď sme s kolegami z ročníka pár mesiacov pred promóciami sedeli ako vrabce na streche átriákov, strašne sme sa tešili, že už toto obdobie materiálnej chudoby končí.

Vedeli sme a táto vedomosť nám otvárala brány k mnohému, čo budeme môcť.

Dostali sme vedomosti, aby sme mohli pomáhať pri liečení. Aj seba, aj iných. Dostali sme slobodnú vôľu a ostalo len na nás, či budeme otravovať, alebo liečiť.

On to onehdá nerobil pre seba. Robil to pre ostatných. Tak skúsme. Sú tu 4 týždne nachystané v prítmí pred slnovratom, pouvažovať, či by sa trošičku nedalo aj pre niekoho iného. Napríklad čisto sebecky pre manželku alebo pre svoje vlastné deti. Oni sa potešia vrátia mi to svojou láskou.

A lásku iných, tú ja rád prijímam.

Veď keď môžeme, prečo by sme aspoň neskúsili. Nie pre seba, nie pre mňa. Skúsiť pre niekoho. Veď keď viete, prečo to nevyužiť, že?

Tak ako už mnohokrát v ostatných rokoch, prejem vám pekný premýšľavý advent.