Mojim starostlivým priateľom

Sediac na záchode na mise som sa tak rozhodol. (Ja viem, je to práve o tú jednu informáciu viac ako ste túžili v súvislosti s tak závažným textom, akým je životné krédo, vedieť.) A tak to proste bude. Napíšem mojim starostlivým priateľom, aby sa nebáli.

Som zas o rok starší a bližšie koncu. Minulý rok som to zhodnotil proste a jednoducho. Takže vrámci vyváženosti sveta, vesmíru a tak vôbec by som to svoje krédo, tak ako o ňom hovorí Fulghum, mal tohto roku natiahnuť na niekoľko odstavcov. Ale podarí sa mi to?

Napíšem si nadpis, ktorý by hneď ako začal, chcel aj skončiť. Tri slová a v nich je všetka moja medziročná múdrosť. Celé moje tohtoročné krédo:

  1. mojim
  2. starostlivým
  3. priateľom

Čo k tomu dodať? Je tam všetko:

  1. Som tam ja.
  2. Je tam definícia priateľstva.
  3. Je tam zmysel života.

Tri slová a mám krédo vybavené.

Viete, tie tri slová budú v najbližších 14 mesiacoch pre mňa skutočne dôležité. Chystá sa premiéra finále prerodu do priateľstva. Makám na tom 16 rokov a nejaké drobné miesace k tomu a cieľová méta tohto prerodu z dieťaťa na priateľa rázne kopla do dverí. Ešte som to nerobil, tak mám dosť trému. Dosť veľkú. Dosť dosť veľkú.

Tri slová bohate stačia. Nič viac naozaj ako dôkaz zmyslu ostatných 16 rokov nemôže najbližších 14 mesiacov priniesť.

 

Tri slová, to nie je ktovie aké rozpisovanie sa. S tým vyvažovaním minuloročného kréda je to veru biedne. To vyvažovacie rozpisovanie sa nedarí. A takých vecí čo sa nedaria veru vždy je. Ale mám sa tu o nejakých nepodarkoch rozpisovať? Gogoľ, či ktorý to z nich bol vraj kdesi bol býval bol napísal, že šťastie je nudné, lebo je vo svojej podstate rovnaké. Ale nešťastie, to je parádna literátova matéria. Takže ak by som písal o tom, čo a ako sa mi nedarí, to by bolo, podľa Gogoľa, pre vás pošušňáníčko.

Len neviem či sa mi chce.

Chce sa ti? ( to sa pýtam sám seba, takže ticho a neodpovedajte)

Nechce.

No vidíte, pošušňaníčko nebude.

Bude už len opakovanie starých právd. Ak toto tu čítate, už ste ich čítali.  Ale opakovanie je matka… už si ani nespomínam čoho, taký som starý.

Som starší a ďalej od začiatku. A to veru tiež nie je fajn. Už dlhé roky platí, že čím som starší, tým mám radšej svojho psa, ktorého nemám. A keďže počet rokov od začiatku stále narastá, priamoúmerne narastá aj moja láska k môjmu psovi. Ktorého nemám.

Som starší, dokonca aj od prostriedku som už starší. A ani to nie je ktovie ako fajn. A ani vesmír nie je ktovie ako priaznivo naklonený. Počet obyvateľov na planéte stále stúpa.

No dobre, sú tu ešte stále nejaké tie pozitíva a sociálne istoty. Nie som ešte taký starý, aby sa naplnilo, že priatelia prichádzajú a odchádzajú, nepriateľov pribúda. Zatiaľ je to dobré, moji priatelia ma neopúšťajú. Pravidelne sa pripomenú a neprezieravo neumierajú.

Veď toť aj včera. Napísal mi jeden môj z najlepších priateľov. Že videli sme sa naposledy pred rokmi a že nereagujem hentam a nepíšem tamto a že teda len dúfa, že sa mám dobre.

Vystrašil som sa. To sa priateľom nerobí, aby sa obávali o mňa. Aj keď vlastne robí, veď kto by sa už len o vás mal strachovať, kto iný ako skutoční priatelia? Aj moja manželka sa o mňa občas strachuje a to už je len aký onakvejší môj starostlivý priateľ.

Takže priatelia, ďakujem za vašu starosť, mám sa dobre a mohlo by to tak aj ostať. Vy sa trochu obávajte a ja sa budem tíško tešiť, že vás mám, takých starostlivých priateľov.

Takže: Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Zdieľať?