S údivom krútim hlavou nad tým, že dotácie výrobcom fotovoltaickej elektriny zvyšujú celkovú cenu pre konečných spotrebiteľov.
Veď to vlastne platím dvakrát. Raz keď platím účet za elektrinu. Druhýkrát, keď platím dane. Dotácie sa nerodia z ničoho. Len tak, zmenou čísla na obrazovke v nejakom internetbankingu Štátnej pokladnice sa prachy nerodia. Leda by sme boli USA.
Na to rozdeľovanie pre pár stavajúcich sa najprv musíme všetci poskladať v daniach. A o tom to to celé v stimuloch, dotáciach je.
Rovnaké to je v prípade stimulov a dotácii z našich daní (zo štátneho rozpočtu) pre veľké firmy. Aj v tých pre plebs. Otázka neznie „ako sa k nim dostať“, ale „ako a či vôbec sa na ne skladať“. Buďme k sebe úprimný a pri každej žiadosti o podporu či dotácie automaticky podporme budúce zvyšovanie daní.
Elektrika z Mochoviec
Keď sme pri tom stavaní. Sme tu všade naokolo svedkami zatepľovacieho a iného ušetrovacieho šialenstva. Pod heslo: Koľko by sme ušetrili, ak by sme investovali. Dotácia na tepelné čerpadlo, dotácia na kolektory, dotácia na zateplenie…
Ale je to naozaj tak?
Čachre s dotáciami na fotovoltaiku zdá sa ukazujú, že je lacnejšie postaviť o jeden blok atómky viac ako dotovať tie všetky úspory a zateplenia.
Nebolo by lepšie vraziť tie polystyrénové dotácie do vedy a výskumu a až keď bude na svete skutočne lacnejšia výroba energie, tak až vtedy ju začať využívať?
Vzdelanie je najlepšia investícia do šetrenia.
Napríklad taká matematika:
Tie „alternatívne výroby“ možno aj sú trochu lacnejšie. Ale keď k nim pripočítame tie dotácie… Tak, tak, zrazu sme kdesi úplne inde ako sme chceli byť. Zrazu je to také nejaké drahé.
