Nesťahujme dáta hore dolu

Zamyslenie sa, veď ako inak na blogu, o tom, ako tenkí klienti chytajú druhý dych. A chytajú ho vôbec? Keďže otázka nie je v nadpise, odpoveď si nedomýšľajte, ale kliknite na …

Evidentne ste vedeli na čo kliknúť, takže poďme rovno na vec.

Moment, ešte povinný odkaz (čo spot na blogu to odkaz, znie nepísané, ale často písané pravidlo blogéra). Táto úvaha je inšpirovaná článkom Zahodíme harddisky? – LUPA V nadpise onoho článku je otáznik,
takže odpoveď sa natíska. Chcem ale ukázať, že by to mohlo byť predsa len zaujímavé.

Zabil som už dosť miesta, patrilo by sa už vysvetliť ten nadpis..

Máme tu elegantné moderné WEB 2 aplikácie, ale stále pracujú zo skostnateným pozadím. Súbor najprv nahrať z lokálu na sieť a potom stiahnuť na lokál (Gmail). Niektoré sa aj snažia udržať súbor a moč čo
najdlhšie na sieti (Writely), ale nakoniec aj tak pre obavy zo straty skončí na lokálnom disku. Veď čo ak… A aj užívateľ, žijúci v skúsenostiach s nespoľahlivosťou techniky a adminov, ukladá a ukladá a prenáša a zálohuje a tlačí. Technické pozadie: A tak súčasné počítače, servre, PDA predstavujú jedno veľké rozbordelizované RAID pole.

Neťahajme dáta hore dolu. Zo siete (napríklad domácej) na lokál, z lokálu (napr. stolné PC) na iný lokál (napr. PDA), z lokálu na sieť (napríklad Internet). Nechajme ich tam, kde sú, prípadne kam majú namierené. Hudobník nahrá pesničku, zdigitalizuje a šupne na sieť. Nesťahujme ju za účelom uloženia. Počúvajme ju.

Predstavujem si to takto: Na sieť Jarek Nohavica vystaví svoj album Pražská pálená po 20. rokoch. Otvorím si túto stránku v jednom okne. V druhom okne si otvorím internetovú stránku webovej služby KOLEKTOR 4. Vezmem svoj prst (vybrať jeden z desiatich bude oveľa väčšia fuška ako rozhodnúť sa medzi ľavým a pravým tlačidlom myši) a ťahaním po dotykovej obrazovke presuniem pesničku z jedne webstránky do druhej. Technické pozadie: presunie sa link a KOLEKTOR 4 správne rozpozná formát cieľového súboru
a zaradí ho oddelenia MUZIKA.

A teraz len začína tá správna zábava. Vezmem svoj ÚKO (univerzálny komunikátor), na dotykovej obrazovke ťuknem na HRAJ (dilemu, ktorým prstom, mám vyriešenú) a do uší sa mi práve rinú prvé tóny.

Technické pozadie: ÚKO sa spojil cez sieť s KOLEKTOR 4 a požiadal KOLEKTOR 4 aby mu začal streemovať Nohavicu z jeho stránky. Technické pozadie: ÚKO nedisponuje žiadnou lokálnou pamäťou, disponuje ale nekonečnom terabajtov internetových serverov.

A jeden príklad z firemného prostredia: Mám napísať správu, ktorá je určené správnej rade. Tak ju napíšem rovno vo webovom textovom editore bežiacom na firemnom serveri, uložím na server a správnej rade pošlem echo do ich KOLEKTORa 4. Ten priradí moju správu (teda link) k záznamu v kalendári, predĺži rezervovaný čas (prvok umelej inteligencie), pretože moja správa má 28 strán a kalendár KOLEKTORa 4 vyšle v správny čas echo do ÚKO jednotlivých členov správnej rady.

Ja tomu hovorím živé dáta na sieti. Ako tomu onedlho bude hovoriť Google, som zvedavý. Časť z
toho vyvinul, časť z toho nakúpil a o pár dní pravdepodobne predstaví. A keď nie on, tak niekto iný. Otázky bezpečnosti preberiem o niekoľko dní. (Určite, pretože článok je už napísaný). A tenkí klienti? Nechytia druhý dych, pretože by najprv museli prísť uvedené aplikácie, potom sa zmeniť myslenie užívateľov. A aj keď sa toto stane, stále bude v ľudskej prirodzenosti niečo vlastniť. Tak nech je to radšej predimenzovaný hardware ako terabajty mŕtvych dát na lokále.

Zdieľať?