Neviete sa rozhodnúť medzi Sulíkom a Kollárom? Nechajte si poradiť od Demokracie.

Je to celé o priposranosti a trochu toho cimrmanovského génia v osobnej povahe. To čo vidím v médiách je neschopnosti veriť vo svoj vlastný úsudok. Je to o malovernosti a neochote v presviedčaní, občianskej angažovanosti. A rozsiahlej prešibanosti, aby sa zo svojho vlastného názoru dalo s čo najmenšími škodami vykorčuľovať.

Ako chce presvedčiť voličov, keď nedokázal presvedčiť ani len dostatok spolustraníkov?

Pritom ani nemusíte ísť do rizika tvorcu názorov ostatných. Len si stáť za svojou voľbou zo svojho presvedčenia.

Nie, nie je určite jednoduché stáť si za svojim názorom a charakterne prijať výsledky svojej voľby a svojho presvedčenia. Každý z nás by chcel byť na strane víťaza.

  1. Niektorí až tak intenzívne, že nemajú žiadne vlastné hodnoty a presvedčenie. Ale veľmi rýchlo si osvoja presvedčenie víťaza. To jeho.
  2. Niektorí to proste vzdajú a idú si hľadať takých, ktorých ľahšie presvedčíte. Nakoniec skončia na tribúne pred pologramotným davom.
  3. A niekoľko charakterných sa zamyslí, premyslí novú stratégiu a s novou energiou sa vrhne do ďalšieho kola presviedčania o svojej pravde.

Som si istý, že keď celý život volíte menšie zlo, keď celý život kalkulujete potenciálneho víťaza, keď celý život hľadáte cestu najmenšieho odporu, nikdy sa vám nemôže podariť pohnúť svet podľa vás.  Leda ak náhodou sa vám za 50 rokov aktívneho života môže pritrafiť, že sa pritúlite k víťazovi, ktorý je v zhode s vašou túžbou.

Určite sa vám nikoho nepodarí presvedčiť, že vaša predstava o svete je dobrá. Žiadnu svoju v skutočnosti nemáte, leda ak tú cudziu, víťazovu. A to by som chcel vidieť toho frajera, ktorý by mi dokázal predať myšlienku, ktorej neverí, len si ju osvojil, lebo je to pre neho výhodné. Ja nie som pologramotný dav.

Už dávno ste rezignovali na svoju predstavu. Rezignovali ste na  svoju voľbu. A hľadáte ciele podľa toho, ktoré sa javia ako najistejšie víťazné. A s takýmto prístupom sa budete sťažovať, že politici politikárčia pre vlastnú osobnú potrebu?

Naozaj by ma zaujímalo, pán Kollár

Ako sa dá voľbou jedného dosiahnuť presný opak?

Táto záhada ma prenasleduje odvtedy, ako je SaS vyčítané, že hlasovali proti eurovalu. Na chvíľu mi to zapadlo prachom a teraz znovu.

Viete, priatelia, mne sú zelení mužíčci a ženušky ukradnutí. Ja verím len myšlienkam, nápadom a riešeniam. Tie moje z väčšej časti uchopili zhodou okolností oni.

Jednou z tých myšlienok, ktorým verím, je moje presvedčenie demokrata. Demokraciu milujem. Napríklad aj preto, že vám dáva možnosť odísť po prehre stredom a bez ujmy na cti. A je len na vás, či tú šancu na uchovanie si osobnej cti uchopíte, alebo sa z vás stane sráč.

Keď ju uchopíte ako demokrat, všetci vidia, že ste sa zamysleli, počujú vás hovoriť:  “Dobre, prehral som. A kedy budú ďalšie voľby, aby som vás mohol lepšie presvedčiť?  Kedyže bude ďalšia šanca?”

Ak ste sráč, hľadáte budúceho víťaza ku ktorému by ste sa primkli.

Demokracia je kurevsky ťažká vec. Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru. Demokraciu milujme, inak sa nám vymkne z rúk.

Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické.  Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete,  varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.

Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.

Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!

(Volne podľa filmu Americký prezident.)

Kua, kua, tak už ste pochopili? Žiadne diktátorské hovado vám dnes nebráni, aby ste celému národu, či dokonca celej EU vnútili svoju pravdu. Iba vy sami si v tom bránite.

Zdroj:  Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru | M+M+M+M (4M).

Rozhodne, Kollár môže vytvoriť na svojom vnútrostranícky prehratom volebnom programe základ budúceho úspechu v parlamentných voľbách.  Podobne ako ďalších 28 individualistov na pravej strane. Žiadny demokrat mu v tom nebráni. Pointou ale je, že to by sa museli títo individualisti dať dohromady. Tí istí, ktorí nedokázali presvedčiť ani svojich spolustraníkov a namiesto nového kola práce odišli hľadať ľahšie presvedčiteľných?

Ak by som mal na chvíľu a len čisto teoreticky opustiť svoju nadradenosť myšlienok nad osoby (viac v článku Myšlienka, nie človek, to je to o čo mi ide), tak by som rozhodne viac dôveroval v schopnosti tých, ktorí vo svojich stranách ostali. Oni totiž v nejakých tých vnútrostraníckych diskusiách dokázali zvíťaziť a svoje túžby a predstavy dokázali obhájiť. Dokázali zjednotiť nadpolovičné väčšiny.

Už vám to tu hovorím niekoľko rokov, demokracia je dobrá vec, spoliehajte sa na ňu a vráti vám to aj s úrokmi.

Zdieľajte obsah s priateľmi: