Paradoxná xenofóbia alebo: Som cudzinec alebo prisťahovalec?

Pretože je víkend, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 23. 03. 2004 (vtedy 632x prečítané)

V Lidových novinách vyšiel zaujímavý článok na tému, ktorá je mi veľmi blízka. Celé sa to točí okolo toho, aký je český národ xenofóbny. Článok popisuje hlavne problémy cudzincov v oblastiach ako je získanie trvalého pobytu, azylu, občianstva. Naplno však nezaznelo to, že súčasná xenofóbia je pardadoxná. Preto som pridal niekoľko osobných pohľadov na paradoxy českej xenofóbie.

Screenshot starého webu (4M)
Screenshot starého webu (4M)

Samozrejme je otázkou, čo má taký národ očakávať od ľudí, ktorým sa nepáčilo sedieť na zadku a počúvať bláznivých mocných doma. Podľa mňa, národ nemá očakávať nič. Ani spoločnosť nemá očakávať nič. Hovoriť, že národ chce, spoločnosť si žiada, je čistá demagógia. Nejaké očakávania prejavujú jedine jednotlivci. A o tých ide predovšetkým. Na jednej strane sú domáci jednotlivci, ktorý sa boja inakosti a zmeny. Pretože prisťahovalec apriorne prináša zmenu. Tým, že sa tu vyskytol, tým, že sa pokúša zmeniť svoje postavenie. A zmena prináša narušenie tichého zasmradnutého pohodlíčka. Blázniví politici to v pravý čas pripomenú a zdôraznia tak svoju opodstatnenosť. Na druhej strane je tu prisťahovalec, ktorý sa nevie vynačudovať nad nasledujúcimi paradoxami:

Český národ vymiera. To je neodškriepiteľný fakt. Keď som nedávno počítal, koľko zaplatím za dovolenku našej 4M rodiny, pochopil som prečo. Ako zamestnanec platím dane a odvody do sociálnej poisťovne. Teda prispievam na dôchodky. Napriek tomu sú prisťahovalci nevítaní.

Raz ma strašne napálila domorodkyňa poznámkou, že je vás všade ako vší. Tak som sa poobzeral okolo seba, že koho je tak veľa. Nás vysokoškolákov, ktorým sa stačí postaviť sa na námestie a zamestnávatelia v mojom odbore sa idú potrhať, len aby som u nich pracoval? Prečo nevychováva domorodkyňa svoje deti k tomu, aby sa učili, vyštudovali jeden z najťažších odborov? Bolo to dávno, je to také bahenné, nechce sa mi o tom podrobnejšie. Ale moje vzdelanie sa českým ľuďom hodí.

A čo takto peniažky? Dane platím, míňam viac peňazí ako domorodec, pretože nemám nárok na žiadne zľavy. Vybudovať si zázemie od nuly čosi stojí. Udržovanie kontaktu s domovinou je tiež výdavok, ktorý domorodec nemá. Očakávania sa zdajú samozrejmé: chcete tu žiť, plaťte.

Takto by sa dalo pokračovať ešte hodnú chvíľu. Ale 1.mája 2004 bude koniec. Nech si hovorí kto chce, čo chce, stane sa Česko aj Slovensko opäť súčasťou jedného štátu. De jure to nie je nikde napísané, ale de facto tu ten jeden štát skutočne bude. Základným princípom Európskej Únie je voľný pohyb všetkého (osôb,majetku…)a to nepustí. Paradoxná xenofóbia nespí a opäť sa prejavuje vo forme ochranných opatrení proti základným princípom. My prisťahovalci o tom vieme svoje a ticho sa smejeme. Dajte na mňa. Kto chce, môže žiť kdekoľvek na tejto planéte. Zostane však navždy cudzincom, aj keď by som rád,v duchu článku z Lidových novín, hovoril o sebe ako o prisťahovalcovi. Politici však tiež musia z niečoho žiť.

Je vidieť , že paradoxom xenofóbie netrpí len západná Európa. V ďalšom článku v Lidových novinách sú popisované problémy Ruska z vymieraním. Posledný odstavec článku ako by vypadol z môjho textu:

Již dnes se na území Ruska objevují oblasti, kde je hustota osídlení podobná jako v dobách neolitu – méně než 1 člověk na kilometr čtvereční. Otázkou je, zda není prozíravější začít se s národy, které budou brzy tvořit v řadě částí Ruska většinu, přátelit než vyhlašovat jim „demografické války”.

Zdieľajte obsah s priateľmi: