Pomýlená otvorenosť a demokracia pri uvažovaní o súdoch

Možnosti verejného prístupu k informáciám dostávajú v ére internetového publikovania úplne nový rozmer.

Do internetovej éry bolo potrebné na získanie verejných informácii vynaložiť nezanedbateľné množstvo energie. A práve s týmto aspektom rátali všetky úpravy, vďaka ktorým sú niektoré informácie verejné. A tak je to aj v prípade súdnych rozhodnutí. Väčšina pojednávaní je verejných, takže ktokoľvek si môže sadnúť do lavice a počúvať. S tým sa počítalo odjakživa. Ale kapacitou súdnej siene bola daná aj miera verejnosti celého pojednávania a rozsudku. A intelektuálnou kapacitou bolo dané, kto mal tú výdrž dopracovať sa až ku koreňom informácii.

Máme internet a tak je samozrejmé očakávať, že ak bolo doteraz niečo verejné, tak by predsa nemalo byť problém to skutočne zverejniť formou elektronického dokumentu.

Ale je až takáto miera verejnosti žiadúca? Nie je už v rozpore s nejakými ďalšími zvykmi? V prípade súdov napríklad sú to rôzne výmazy z registra trestov. Google je večný a navyše v USA. Nie je absurdné dovolávať sa aktívne toho, čo nám naše zákony garantujú automaticky, teda zahladenie trestu po XX rokoch?

Zverejnené súdne rozhodnutia mali byť podľa Žitňanskej anonymizované a návrh definoval aj také, ktorých by sa zverejňovacia povinnosť netýkala. Medzi výnimkami mali byť rozhodnutia o osobnom stave, rozhodnutia týkajúce sa maloletých a také časti rozhodnutí, ktoré obsahujú obchodné tajomstvo.

Ups, výnimky. Ale veď vieme, že to akékoľvek výnimky nefungujú. Ich množstvo v čase kontinuálne narastá.

Takže milí priatelia, možno by bolo vhodné sa aspoň zamyslieť nad tým, aký je duch pojmu vec verejná v dobe minimálnych nákladov na zverejnenie a minimálnych nákladov na získanie informácii z negarantovaných zdrojov.

V súvislosti s iniciatívou tej poslankyne ma zaujala ešte jedna vec. Teda, zaujala… Skôr brutálne bachla do gebule:

Verejnosť by podľa Žitňanskej mala mať možnosť posudzovať kvalitu práce súdov priamo a nie sprostredkovane, napríklad prostredníctvom médií. Zároveň by sa tým umožnila verejná diskusia. „Len verejná diskusia o rozhodnutiach dá aj súdom a sudcom spätnú väzbu, čo si myslia občania o ich rozhodovaní,“ tvrdí poslankyňa s tým, že zároveň ide o spôsob ako minimalizovať počet škandalóznych rozhodnutí. „Je to prvý predpoklad, aby sme sa dostali k tomu, čo nazývame právna istota,“ uzavrela.

SME.sk | Rozhodnutia súdov na internete nebudú

Súdy sú jedným z troch pilierov štátneho usporiadania v ktorom žijeme. Ich výsadným postavením je, že s definitívnou platnosťou rozhodujú. My, ako členovia tejto spoločnosti sme sa dohodli sami so sebou a aj medzi sebou, že skupine 20-30-100 ľudí dáme právo určiť čo je definitívna pravda. Vlastnosťou súdnej moci je konečnosť, z ktorej vyplýva  absolútna podriadenosť rozhodnutiu. Kde tam vidíte priestor na diskusiu?!?

Verím, že ten princíp chápete. Sudca povie a tak to je a basta a konečná a cez to vlak nejde, aj keby bol ten vlak vystrúhaný z dreva mysliaceho hruškovníka. Tak aká diskusia o rozhodnutiach súdov?!?

Aha, ono je to o podivných zákonoch. Tak to si pekne pani poslankyňa kydá do vlastného hniezda. Veď sudca súdi podľa zákonov, ktoré vzišli z diskusie v parlamente.  Je v nich voľnosť? A kto za ten priestor na  dvojzmyselnosť v zákone môže?

Aha, ono na tých súdoch sedia ľudia, ktorí majú problém s morálkou, s demokratickými princípmi, s občianskym spolužitím… Ľudia, ktorých by sme si kvôli nepevnému charakteru nevážili ani ako suseda v bytovke. Hm, ale to je o tých konkrétnych ľuďoch. To rozhodne nie je o funkcii, ktorú zastávajú.

V Čechách včera prišli na to, že  sudcom by mohli byť eventuálne aj ľudia, ktorí získali postgraduálny titul JUDr.  štúdiom, o ktorom sa dá s úspechom pochybovať, že bolo štandardné. Ale veď z princípu, ako môžeme dopustiť, aby bol sudcom človek, ktorý nedokáže byť sám na seba dostatočne tvrdý a poctivý? Tam je koreň problému, v tých konkrétnych ľuďoch. A v nás! Že je nám to 5 minút po správach jedno.

3 komentáre pri “Pomýlená otvorenosť a demokracia pri uvažovaní o súdoch

  1. Fúha, aké presvedčenie, že existuje niečo ako „definitívna pravda“. 😉 A to dokonca v právnickej brandži. Veď keď sa stretnú 4 právnici, zvyčajne dospejú minimálne k piatim právnym názorom. 😀 Takže podľa môjho názoru to s tou „definitívnou platnosťou“ nebude tak jednoduché a jednoznačné.

    Pri takomto uhle pohľadu považujem myšlienku zverejňovania anonymizovaných rozsudkov za zaujímavú. Netrápi ma, či sa rozsudok týka Jana alebo Fera, ale som zvedavý, ako sudca naložil s predloženými dôkazmi a ako argumentuje pri svojom rozhodnutí.

    Pretože priestor na diskusiu v skutočnosti existuje. V RSS čítačke mám viacero zdrojov z právnického prostredia a tam prebiehajúce diskusie považujem za (pre mňa) hodnotné a obohacujúce. Samozrejme, že ani môj laický názor ani „ich“ odborné názory nemajú váhu rozsudku v mene republiky. Niečo také si však ani nenárokujeme…

  2. Ten pojem “definitívna pravda” myslím tak, že sudca proste určí s konečnou platnosťou, čo je v danej veci „pravda“. Všimni si, že po odsúdení sa berie ako za skutočnosť, že daný odsúdenec to vykonal. V tom vidím práve základnú úlohu tohto tretieho piliera štátnosti.

    Slová „Len verejná diskusia o rozhodnutiach dá aj súdom a sudcom spätnú väzbu“ som jednoznačne pochopil tak, že chce diskutovať o ich práci. O tom či rozhodli dobre alebo zle. Alediskusia o rozsudku z ktorej vyplynie kritika či pochvala sudcu je brutálnou manipuláciou s jeho budúcimi rozhodnutiami. Už nikdy nebude rozhodovať vysoko morálne, odborne, nezávisle, ale populisticky. O nezávislosti súdov budeme môcť už len snívať vlhké sny.

    Určite diskutovať nad právnymi otázkami, to hej a laická verejnosť môže účinne formovať ducha ich riešenia. To určite. Ale to sme v časti zákonodarnej a spoločenskej. Akonáhle to vezme do rúk sudca a uzavrie, tak už nie je priestor na diskusiu s ním a o jeho práci. Akákoľvek diskusia sa ho už nesmie dotýkať.

    Súčasné zákony v Európe, na rozdiel od Ameriky, zdá sa uprednostňujú život človeka nad majetok a počítajú s prítomnosťou polície okolo nás. Dôsledkom je, že odsúdili horára, čo kvôli vlastnému majetku strieľal na zlodejov.

    Diskutujme o tom základnom princípe, o neschopnosti polície. To je ale diametrálne iný, zákonodarný a spoločenský, priestor.

    Ale je neprijateľné nadávať sudcovi (dávať mu spätnú väzbu), že rozhodol zle. Ty máš väčší zmysle pre morálku? Ja sa vyznám v paragrafoch z ktorých mal vychádzať? Fajn, chvíľu sa teda o to hádajme a nakoniec, kto to rozhodne? No sudcu máme od toho aby rozhodol a vyniesol „definitívnu pravdu“. Bez neho by sme tu stáli až do smrti 😉

  3. Áno, Tvojej argumentácii rozumiem. Súhlasím, že isté riziká tu existujú. Osobne si však myslím, že ak existuje riziko, že sudca nebude súdiť morálne, odborne a nezávisle ale pod tlakom verejnej mienky, v takom prípade existuje aj riziko, že už v súčasnosti súdi pod tlakom predsedu súdu, šéfa súdnej rady, politikov, alebo pod tlakom podsvetia či za úplatok… Ale tým opäť odchádzame od funkcie a opäť sa dostávame k ľuďom, ktorí vo funkcii sedia. 🙂

    Táto spoločnosť už počíta s tým, že pri práci sudcu existuje jednak riziko chybovosti a jednak možnosť viacerých právnych názorov. Preto máme viacstupňový systém súdov – pričom nie je nezvyčajné, ak vyššia súdna inštancia rozhodne úplne opačne. Zdôrazňujem, že tu naozaj nemusí ísť o úmyselnú „chybovosť“ zo „zlých motívov“ – viacero právnych výkladov a stanovísk je skutočne nielen prípustných, ale dokonca sú žiadúce.

    Keď už tu máme tie príklady:

    Áno, v spoločnosti sme sa dohodli, že život jednotlivca je hodnota, ktorá má prednosť pred hodnotou majetku. Preto súd v Čechách odsúdi poloľvníka za použitie strelnej zbrane pri obrane majetku pred zlodejmi. O rozsudku nediskutujem (najmä ked ho nemám a informácia je len sprostredkovaná cez médiá) a hlavne – nenadávam sudcovi. Ale som zvedavý! Považujem za zaujímavú otázku, prečo sudca rozhodol, že ide o pokus o vraždu a nie napríklad o pokus o zabitie. Rovnako ma zaujíma, prečo sudca neuveril obžalovanému, že „strieľal od boku a do vzduchu“. Toto vysvetlenie by sa našlo v argumentačnej časti rozsudku. Lenže, prípad nie je pre môj osobný život natoľko dôležitý, aby som kvôli nemu cestoval na súd kdesi v Českej republike. A z médií sa toto veru nedozviem.

    Na základe rovnakého princípu – že život má vyššiu hodnotu ako majetok – Najvyšší súd SR rozhodol v prospech obyvateľov Pezinka v prípade známej kauzy Pezinskej skládky. Do toho vstupuje Ústavný súd, ktorý prijal na ďalšie konanie sťažnosť prevádzkovateľa skládky (čo je plne legitímne). Ale zároveň pozastavil vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu (čo je neštandardné riešenie, je to výnimočný nástroj).

    A tu sa dostávame k problémom: na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu žili dotknutí občania v presvedčení o nedotknuteľnosti a správnosti právoplatného rozsudku. Ústavný súd svojim rozhodnutím o pozastavení vykonateľnosti rozsudku narušil princíp právnej istoty. Ďalej, občania Pezinka, hoci sa ich prípad bytostne dotýka, nie sú ani účastníkmi ani vedľajšími účastníkmi v konaní. Navyše, rozhodnutie ÚS je možné interpretovať rôznym, dokonca protichodným spôsobom – a aj sa to deje. Tým sa spochybňuje práve ten východiskový princíp, ktorý sme si tu nastolili: odrazu sme v situácii, keď hodnota majetku dostáva prednosť pred hodnotou života. A nevieme prečo. Hoci dočasne, avšak s neurčitým výsledkom. A to považujem za zaujímavé a hodné pozornosti.

    Opäť zdôrazňujem: nenadávam sudcom ÚS, nevyzývam na ich defenestráciu, ani nijakým iným spôsobom nenapádam ich (zákonné) právo rozhodnúť tak, ako rozhodli. Ale som zvedavý. Poriadne zvedavý! Pretože sudcovia ÚS museli mať na svoje rozhodnutie o pozastavení vykonateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu veľmi dobrý dôvod.

    Ten sa však nedozvieme. Pretože nikto okrem sťažovateľa nemá k dispozícii predmetné uznesenie ÚS. Ani Pezinčania, hoci sa ich to bytostne dotýka. Hoci ÚS mohol rozhodnutie zverejniť. Hoci svoje rozhodnutia bežne zverejňuje.

    Moja zvedavosť tým pádom rastie. Tvoja nie? 😉

    Uznávam právo sudcov rozhodnúť tak, ako rozhodli – v súlade so zákonmi, ktoré im to umožňujú. Zároveň predpokladám, že majú vážne dôvody, pre ktoré sa rozhodli použiť (výnimočný) prostriedok. Tento predpoklad si mienim ponechať, kým sa nepreukáže opak. A aj keby bol dodatočne spochybnený, moje pochybnosti alebo môj nesúhlas nijako neohrozí právoplatnosť ich rozhodnutia. Uvítal by som však, ak by rozhodnutia boli verejné. Výhody, ktoré v tom vidím, sú priveľké.

Komentáre sú uzavreté.