Pretože mám dovolenku, zverejňujem niekoľko starších až prastarších článkov, ktoré som publikoval v prvej verzii blogu. Jedným z dôvodov je aj ten, že chcem tieto články preniesť do nového systému, aby som mohol staré a nezáplatované CMS vypnúť. Tiež si myslím, že mnoho mojich súčasných čitateľov tieto články nečítalo a bola by škoda, keby zapadli do zabudnutia. Tento článok vyšiel dňa 05. 09. 2003 (212 x prečítané)
Screenshot starého webu (4M)
Boli sme sa pozrieť na časť nášho detstva
Boli sme v kine. Veľkom kine. Maxi kine. Multiplexe. Hovoria mu Palace cinema. Takže to ani nie je kino, ale Palác. Konzumu. Čo to vlastne bolo?
Radšej to skúsim s faktami. Lístok stál 149,- Kč takže 150. Boli sme dvaja, takže 300. Zlaté študentské časy, keď lístok stál 20 Sk. Kinosála č.1. Skoro sme sa vrátili skontrolovať, či sme v tej správnej. O dve minúty bude žurnál a kinosála prázdna. Neskôr som odhadol asi 20 divákov. Škoda! Asi predražené vstupné, hovorím si. Sedačky pohodlné, vzduch najpr vysušený a potom správne hydratovaný, zvuk dolby digital , obraz… 80-te roky, takže mierne zrnitý. Obsah filmu hrôzostrašný a poučný. Spracovanie brilantné. Občas pri prestrihoch sa nevedel režisér rozhodnúť, či si herečka pohár už vzala do ruky, alebo ešte len vezme.
Od faktov prejdem k mojim pocitom. Pupendo. Nasledovník Pelíškov. Tentokrát 80-te roky minulého storočia. Páčilo sa mi, že to režisér zdôraznil. O desať, pätnásť rokov, keď sa film bude premietať v rámci série pre pamätníkov, si nová generácia aspoň uvedomí, že to naozaj tak bolo. Že sa ľudia báli „kohosi“. Že „ktosi“ rozhodol, že nedostaneš devízový prísľub, rozhodol o tvojej možnosti pracovať.
Myslím, že rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou je práve v tých možnostiach. Vtedy možnosti definoval „ktosi“, dnes má každý svoje možnosti vo svojich rukách. Ak chytím život do svojich rúk, môžem si robiť so svojím životom čokoľvek. Slobodný človek môže robiť slobodne všetko, aj sprostosti. Slobodne. Žiaden „ktosi“ sa mi nebude to života pliesť a určovať čo je pre mňa dobré. Veľmi vítam tento film. Pravidelne by ho mala televízia reprízovať 26. februára a dva dni pred voľbami. Pár percent populácie by si malo uvedomiť, že keď chcú oslavovať Víťazný február, môžu. Ak chcú, môžu oslavovať ľudí, ktorý sa pred niekoľkými rokmi snažili zapadnúť medzi „ktosi“. Môžu to robiť. Slobodne môžu robiť sprostosti.
Mráz mi chodil po chrbte, keď som sledoval ako veľkohubo a pritom na pol úst, aby ho radšej nikto nepočul, riaditeľ ZDŠ hovoril: Komunizmus je svinstvo, komunisti sú svine. Ako sa pri tom potil, ako mu pred očami naskakovali hrôzostrašné predstavy, že „ktosi“ zariadi jeho vyhodenie. Že „ktosi“ znemožní jeho deťom študovať. Strašne sa potil. Strašne sa bál. Som rád, že som to nezažil. Som rád, že moji rodičia sa už nemusia potiť. Som rád, že ako rodič sa nemusím potiť.
Priatelia, nerobte sprostosti!
Ja som si na filme skôr všimla iné veci. Napriek všetkým protivenstvám si Márovci žili spokojný život. Starali sa vzorne o deti. Miesto volieb radšej hrali Človeče nehnevaj sa. Alebo inokedy, keď Mára robil plastelínové zvieratká pre malého.
Veľmi sa mi páčila scéna, doma u riaditeľa ráno: „Deti vstávať, o 15 minút vám zvoní budík!“ Bola to taká pozitívna pracovná deformácia. Úchvatný nápad s domácou kasičkou na sťažnosti. A pohotovosť riešenia.
Nebudeme prezrádzať všetko, pozrite si ho.
Dobové poznámky pre mladšie ročníky:
Voľakedy sa pred každým filmom premietal filmový týždenník, inak nazývaný žurnál. Také správy. Politicky bolo treba vplývať všade aj v kine. Teraz tento čas prevzali reklamy a ukážky z nových filmov.
„Ktosi“ bola Komunistická Strana Československa, váš sused, oni komunisti. George Orwel tiež donášal na svojich susedov. Ktosi bol ktokoľvek a nikto.
Devízový prísľub bola taká policajná sranda. Zájazd do kapitalistickej cudziny si si kúpil, aj vycestovať si mohol, ale nedali ti prísľub, že ti v banke vymenia peniaze. A na hraniciach ťa skontrolovali, či máš peniaze. Nemáš, späť domov! Súdruhovia ťa vyzvali k sebakritike a kritike.
