Prečo na nás všetci serú? Lebo im to tak dáva zmysel.

Príbeh zo základnej vojenskej služby.

Prišiel déveťák k nám na ošetrovňu. Len tak sa porozprávať. Ako to sám pomenoval, boli sme intelektuálna oáza v tej našej posádke Železničného vojska.

A rozrozprával sa: “Bol som teraz v tých kúpeloch. Teda poviem vám, tam sa kradlo. Na raňaky saláma a syr, to aby si človek chodil do kuchyne kontrolovať, aby ho neokradi na raňajkách.”

Chvíľu ešte rozprával, aké boli procedúry, ako mu zreparovali pohybový aparát.

A pokračoval: “Kúpil som si teraz auto. Veď samozrejme dízel, s naftou nikdy nie je problém.”

Alebo iný príbeh:

Pýtam sa, že kto má teda rozhodnúť, komu dáme modernú zdravotnú starostlivosť? Odpoveď zhrniem do jediného súvetia: “Nech si rozhodne kto chce a ako chce, ja musím dosť tú najlepšiu a zadarmo.”  A nasledovalo niekoľko príbehov, ako kapacity po známosti vyliečili to a hento.

Dáme ešte jeden príbeh? Dáme:

“Hnusný Apple si patentoval obdĺžnik. To by som si mohol pokojne patentovať koleso.”  Po chvíli sa presunie diskusia k inej téme a ten istý človek zahlási: “Minule mi nejaká sviňa ukradla článok.”

Viete priatelia, priemerná inteligencia na planéte sa zvyšuje vraj o nejakých 10 bodov za 100 rokov.

Dnes som v rádiou počul, že väčšina Slovákov túži po jednej poisťovni.

Počet obyvateľov evidentne rastia oveľa strmšie.  Ja vám to neberiem, že sa správate ako idioti. Ale vďaka tomu sa musím aj aj  riadiť  debilnými nápadmi nejakého šikulu priemerných. Necháte sa presvedčiť sprostosťami na sprostosti. Pritom o vetu skôr to odsúdite.

Celý rok sledujem jedného twiteristu. Furtom nadáva na EU a jej ekonomické počínanie. Nepáči sa mu prístup, kde sa socializujú dlhy a privatizujú zisky. No stačil správny  nadpis a osobný bankrot 9. ročného kvôli neschopnosti zákonných zástupcov hospodáriť s majetkom je zlyhanie systému.

Súvislosti, kontext, vidieť si kus ďalej od nosa.  Chápať písaný text, sledovať skutky a kriticky myslieť. Zosobniť si ťažkosti a podeliť sa o radosti. Priznať si neschopnosť a poprosiť o radu. To ľudia nedokážu.

Dnes mám práve manželkynu 40. na krku a tak si tento osobný zlom, kedy začal lekárnik víťaziť nad optimistom, si budem ľahko pamätať.  Stále som lekárnik-optimista. Môj optimizmus pramení z vieri,  že počet debilných riešení je menší ako čas môjho života.

Lekárnik vo mne sa mi za môj optimizmus smeje a z mojej viery rehúňa. Tvrdé dáta predsa nepustia. Stačí si prečítať dnešné noviny po riadkoch a aj po medziriadkoch.

Prečo na nás všetci serú? Lebo im to tak dáva zmysel. Vôbec sa im nečudujem. Tvrdé dáta naozaj nepustia.

Zdieľať?