Uff, ešte pred pár dňami to vyzeralo tak vzdialené. Boli tu isté náznaky a prípravné práce. Ale predsa len, zdalo sa to tak ďaleko uprostred prázdninovej záhrady
A dnes? Prehnala sa mnou smršť v podobe našich dvoch prvákov. Ráno som odviezol jednu (a bol prinútený k odprevadeniu až pred školu plnú tínedžerov, asi aby som si vychutnal svoj zrelý vek 😉 ), vyfotil druhého a ešte stále to vyzeralo, že sa v podstate nič nedeje, že škola sa rozbehne postupne a volným tempom. Je 20:15 1.9.2008 , mám za sebou nákup školských pomôcok podľa zoznamu A (zoznam B sa práve náhodne objavil) a starší prvák zisťuje, že potrebuje nejakú fotku, zaplatiť kde čo a aj čosi navyše a vyťahuje papier veľkosti rogala s rozpisom školských a mimoškolských aktivít na túto sezónu a aj ten zoznam B. Mladší práve rieši, či si vziať penál od jednej starej mamy, alebo od druhej. Nakoniec to vyhral peračník krstnej mamy. Aj keď je pravda, že sme my rodiča, už stratili prehľad. Pomedzi to som podpísal toľko potvrdení, vyhlásení, (dokonca aj jeden vzorový podpis som musel obetovať), že keby bol medzi nimi môj závet, tak by som si to ani nevšimol.
Manželka hovorí, že píšem úplné bludy. A čudujete sa? Máme dvoch prvákov a dvojičky to rozhodne nie sú. Priatelia, zajtra (teda vlastne už dnes) ste v tom až po uši aj vy. S každou takouto chvíľou milujem svoju manželku viac a viac.
Vždy keď čítam ako detičky idú prvýkrát do školy, myslím na našeho maličkého. Má len rok, ale ten rok tak rýchlo ubehol. Ani sa nenazdám a pôjde do školy. Čas letí.