Radšej subjektívne spravodlivé rozhorčenie ako objektívna revolúcia

Čítal som si zas po dlhšom čase hyena.cz. Je to môj najobľúbenejší blog. Až tak veľmi, že dotyčný blogér patrí medzi tie dva vzory, ktoré v blogovaní mám. A viete, že ani neviem, ktorý je ten druhý? Ale nie o vzoroch som chcel.

Stránky hyena.cz čítam pravidelne, tak raz za 2 až 3 mesiace. A vždy spätne smerom dozadu. Je to zábava, ako pôsobí (píšem na Androide bez podpory korektora pravopisu, takže moje synonimálna optimalizácia mi zakázala použiť slovo vyzerá – neisté y) premiér v čase keď už vieme, že nie je premiérom. Ako pôsobili nádeje, že šikula priemerných má ešte šancu byť za demokrata.

Ako hovorí Nohavica “ešte že nevieme, čo nás čaká”. V roku 1912 to vyzeralo (risknem to s tým y) na skvelé 20 storočie. Dnes sedím pod stromom, ktorý sadil môj starý otec, ktorý si celé to 20 storočie kompletne odžil.

U nás v kostole máme nápis “Dedičstvo otcov zachovaj nám pane”. Viete, že dosť pochybujem, či si to prajem? Leda, že by som použil selektívnu pamäť len na to dobré.

Ale o inom som chcel. O reťazi spravodlivého rozhorčenia, ktoré nadhodil Neff  na Hyene zo 4.6.  Rozhorčuje sa, že jeho milej nebol odpustený vjazd z opačnej strany do jednosmerky v čase všeobecného dopravného chaosu v extrémnej situácie povodní v Prahe. Orgán si to vraj s chuťou 20 minút užíval a pritom na jeho milú čakali v pobočke banky. Chceli zavrieť, ale kvôli dôležitosti orgánu… No klasické to spravodlivé rozhorčenie.

Každý máme naň právo. Denno denne túžime po amnestii na ťažobu života, ťažobu ľudského dobra. Túžime po amnestii na demokraciu, aby sme si mohli uplatniť práva, na ktoré nemáme nárok. Túžime po aspoň chvíľkovej amnestii na dodržiavanie zákona. A prejavujeme malé ohnivká súkromných spravodlivých rozhorčení.

Na rozdiel od môjho nebohého starého otca som nezažil čas, kedy NSDAP prichádzal krôčik po krôčiku k svojej nekonečnej oprávnenosti na pravdu a spravodlivosť sveta. Pozorujúc spájanie osobných ohniviek spravodlivého rozhorčenia nad ťažobou života začínam čosi tušiť.

Cez víkend sa ohnivká spravodlivého rozhorčenia, že oni môžu hulákať a aj kradnúť neprikuté železo, spojili do reťaze. Už nebolo ľuďom blbé sa pridať k hajlovaniu v Českých Budejoviciach. Veď išlo o dobrú vec spravodlivého rozhorčenia. Ľudské dobro a láska k životu  si vybrali na chvíľu voľno.  To sa v revolúciách stáva.  Revolúcia sa nepýta, či ste si sú guľku zaslúžili. Nikdy, na to pamätajte. Jáj, vy nepamätáte?

Tak ako môj starý otec, aj ja som sa prežil cez jednu revolúciu. Na rozdiel od revolúcii môjho starého otca, tá moja bola “nežná”, ba priam “štípací”.  Štípací, to tej taká, že ju za nás niekto urobí a my si necháme za ten čas na “sobě i dřevo štípat”. .  My sa len v pravú chvíľu ohneme, aby sme v pokoji počkali, keď ohlásia koniec.

Ale prečo každá ďalšia by mala byť rovnako nežná, či rovnako štípací? Keď som si čítal tú The Hyena pár mesiacov spätne, videl som tam haldu spravodlivých rozhorčení. Viete, radšej tieto “spravodlivé rozhorčenia” ako objektívnu revolúciu. Ale ako veľa roboty aj vola umorí, veľa subjektívneho spravodlivého rozhorčenia umorí demokraciu, zákonnosť a aj to dobro v nás.

 

Zdieľať?

2 komentáre pri “Radšej subjektívne spravodlivé rozhorčenie ako objektívna revolúcia

  1. Spätné upozornenie: Česká štípací revoluce – rybárska, feudálna viróza za potlesku lúzy | M+M+M+M (4M)

  2. Spätné upozornenie: Česká štípací revoluce – rybárska, feudálna viróza za potlesku lúzy | M+M+M+M (4M)

Komentáre sú uzavreté.