Rodinkárstvo medzi sudcami nie je vonkoncom problém

Poukazovať na rodinné vzťahy v súdnictve ako na neuveriteľne veľký problém je vcelku absurdné a komické.  Rozhodne to nie je problém, je to len nepohodlie. Profesie sa dedia úplne bežne. A je to vlastne aj dobre.  Okrem iného to podporuje ambície a ctižiadostivosť.

Iné dve veci sú problém:

  1. Že sa sudca dostane do situácie, že sa chce súdiť. To vzhľadom na požiadavku morálnej a zákonnej bezúhonnosti neprichádza do úvahy.
  2. Nedodržiavanie našich vlastných morálnych a zákonných požiadaviek na osobnosť sudcu pri ich výbere.

Keď si vyberieme gaunerov, nečudujme sa, že nás súdia gauneri. To je proste princíp zastupiteľskej demokracie!

Za to, že boli pozastavené jedny návrhy na sudcov a nahradené inými po posledných voľbách, za to si môžeme sami. Rovnaká je otázka znenia zákona, ktorý definuje spôsob ich výberu. Keď si navrhneme (zasa tá svinská zastupiteľská demokracia) debilné pravidlá, ťažko môžeme vyberať morálne a zákonne bezúhonné osoby.

Laxnosť k pevnému charakteru nás vždy skôr či neskôr dobehne. Reťazou malých ústupkov sa dopracujeme k stavu, ktorý spôsobuje vytriezvenie. A tá kocovina to pľúštenie teraz bolí.

Zákony a regulácie to za nás nedomyslia. Oni nás tak akurát raz v najnevhodnejší čas dobehnú. A je len na našom charaktere, či budeme mať morálnu silu so svojou lenivosťou žiť. Alebo budeme kopať na všetky strany ako zakľatá sviňa. Veď mi nič, to on, to zákon, to poslanec, to lekár, to banka, to počasie, to tie ostatné svine. (Písal som o tom:  Pravidlá nás dobehnú v najnevhodnejšiu chvíľu | M+M+M+M (4M))

My nesmieme byť zavčasu sprostí, leniví a ľahostajní

Súdnictvo je tretím pilierom demokracie. Je nezávislé a ním formulovaná pravda je v súlade s duchom národa/občianstva a literou zákona. Sudcovia sú intelektuálnou elitou z nás a  vyvolili sme si ich spomedzi nás na základe využitia tých najprísnejších mechanizmov. Zverili sme im právo vynášať súdy nad našimi životmi a dobrovoľne sme sa rozhodli bezpodmienečne sa podrobovať nimi vyslovenej pravde.

A potom prídu pochybnosti o rozsudkoch. Pochybnosti o výbere sudcov. Kým sa nás to netýkalo, tak to ľahostajne necháme plynúť. A dnes sme veľmi prekvapení, že nás naša lenivosť a ľahostajnosť dobehla.

Nechávame bez povšimnutia, že sudcov vyberajú beškrupulózni. Že sú pravidlá výberu sudcov  podliezané. Že je kvalita právnických plzeňsko-šamorínskych fakúlt biedna. Že sa k titulom, profesorov – garantov vzdelávania – dostávajú ľudia nespĺňajúci kritériá ani len na odborného asistenta vysokej školy zo stredu celosvetového rebríčka. Že najmenej času venujú štúdiu práve študenti práva. (Písal som už o tom: Nie sú dôkazy, skutok sa nestal – verzia CZ | M+M+M+M (4M).)

Mimochodom, to, že teraz vieme úplne otvorene, aké sú rodinné vzťahy v súdnictve je výsledkom prvej iterácie k normálnosti. Je len na nás, aby sme sa vďaka opakovaným iteráciam k normálnosti dostali od riešenia problémov k riešeniu nepohodlia. Verte mi, keď vyriešime tie horespomenuté dva problémy, už nám bude úplne jedno, že nás súdi otcovho koňa brat.

Zdieľať?