Rozosraný charakter na všetkých stranách politiky a štátu

Mám pocit, že sa zamieňa: “obsadíme posty, aby sme mohli riadiť štát a uplatniť demokraticky získaný mandát” s “kúpime si za štátne viac moci pre seba, keď sme jej dostatok nezískali demokraticky”. Ono sa to nezdá, ale je v tom tak-trochu významový odtienok. Ale ako by som mohol chcieť, aby ste ho videli, keď závidíte a mrzí vás, že  vám nikto nikdy žiadnu trafiku neponúkne?

Kritika “opoziční smlouvy” sa nesie Českom ako červená niť. Že ju politici, ktorí ju sami uzavreli, nevidia ako niečo nedemokratické ba možno nelegálne, neznamená, že ju občania tak vidieť nemôžu. A teraz nech mi niekto vysvetlí, prečo by malo mať pár politikov prednosť pred národom verejne proststujúcim v definovaní toho, čo je legálne/etické/dobré?

Nad rozdeľovaním štátu a osadzovaním bezcharakterných môžeme samozrejme len lamenotvať. Teda skôr nad sebou, že sme boli neschopní vyhrať voľby. Moc bola demokraticky rozdaná. A nie len to, bolo aj demokraticky kvantifikované, koľko moci má kto dostať.

A toto je potom dôležité: Musí sa celé 4 roky pracovať len v rozsahu demokraticky získanej moci. Akékoľvek snahy kúpiť si kus ďalšej je skutočne za hranicou trestného práva. Pretože v demokracii nie je predsa možné, aby moc nepramenila z demokratických volieb. Môžete si o tejto poistke myslieť to najhoršie, ale nič lepšieho nevymyslíte.

Ako chcete zabrániť, aby si niekto nekúpil 150 zamestnancov na tvorbu ideálneho podnikateľského zákona? Len, že tých 150 bude volených 3 miliónmi voličov. Takže na kontrolu nad tvorbou zákona budete potrebovať podplatiť stovky tisíc ľudí. Len tak sa dá posunúť latka dostatočne vysoko, aby na ňu nedosiahol kadejaký gaunerík okresného formátu.

Nakoniec Čechov dobehla ich laxnosť k pevnému charakteru. Reťazou malých ústupkov sa dopracovali k stavu, ktorý spôsobuje vytriezvenie. A tá kocovina teraz bolí.

Viete, rozpad strany uprostred volebného obdobia parlamentu je znakom veľkej bezchartakternosti. Nie je na tom nič charakterné neakceptovať porážku pri prípravnom rokovaní poslaneckého klubu pred pred zásadným hlasovaním.

Nie je nič charakterné, keď väčšina poslaneckého klubu uprostred volebného obdobia príde s nápadom, ktorý nebol súčasťou volebného programu. Je to bezcharakterné k voličom a samotný poslanec je potom tlačený k porušeniu svojho volebného sľubu voličom. Toto by strana svojim poslancom nemala robiť.

Proste stala sa reťaz udalostí nie nepodobná vypínaniu ochrán v Černobyle. Kým na začiatku to boli len drobné ústupky charakteru, na konci je trestný čin.

Prečo sa cítime ako prejdený šijacím strojom

Vláda (výkonná), parlament (kontrolná), súdy (súdna) – tri piliere demokracie. Ak sú v rovnováhe, máme vnútorný pocit, že je všetko v poriadku.

No táto rovnováha je dynamická a vzniká len a len ako výsledok tlaku z troch strán. Ak si jedna časť uzurpuje nadvládu nad inou, systém sa začne rúcať na jednu stranu. Podobne, keď niektorá strana priposrato ustupuje.

Nie to ešte, keď parlament a vláda jedno sú. Dokonca tak, že minister je poslancom. Dokonca tak, že vláda podáva prostredníctvom poslancov pozmeňujúce návrhy k svojim predkladaným zákonom.

Nie to ešte, keď súdy (prokuratúra a polícia) definujú pravidlá pre prácu parlamentu a politických strán.

No a potom tu máme ešte takú drobnosť, ako je osobný charakter. Z dovolením sa odvážim povedať, že česká politická kríza ukazuje rozosraný charakter na všetkých frontoch českého verejného života. A teraz čo? Budeme sa obzerať, odkiaľ sa vynorí nejaký charakterný občan. No to by sme sa mohli dočkať tak akurát šikulu priemerných!

Nie, nemá to žiadne dobré riešenie, kým sa bude nastoľovať zas rovnováha tých troch pilierov demokracie. Jedna z tých troch zložiek bude vytŕčať. Jediné, čo môžeme, je dúfať, že to nebude dlho trvať, kým majú súdy navrch.

Absurdné velebenie prezumpcie neviny

Apropó to velebenie prezumpcie neviny. Možno by bolo fajn, keby sa rovnako pristupovalo aj k práci štátnych zástupcov. 😉 Teda, že pracujú čisto podľa zákona.

Podobne policajti. Ono taká ranená medvedica dokáže nejedného hrubokrkého potrápiť. Čo my vieme? Nie je nad to súhlasiť s prezumpciou viny štátnych zástupcov, že pracujú na objednávku.

No dobre, ale s čím by sme polemizovali? Ako by sme zapojili kritické myslenie pri tejto kauze ak by sme len predpokladali samé dobro na všetkých stranách?

Priatelia, prezumpciu neviny považujem za zásadné ľudské právo. Rovnako kritický pohľad na podávanú informáciu ľuďmi, ktorým nemám dôvod nekriticky dôverovať. Ale nájdite tú rovnováhu, keď rozhodne nemôžete spoliehať na pravdovravnosť politikov, obvinených a právnikov/advokátov. A už vôbec nie nejakým odposluchom.

Vždy je tu predsa oprávnená otázka: “A komu tím prospěješ?”

Veď hovorím, rozosraný charakter na všetkých stranách. A dobré riešenie (ako cesta k výsledku) neexistuje. Len dobrý výsledok, ktorý by sme chceli, aby bol hneď. Ale nikdy nepríde, môžeme sa k nemu len približovať sériou pomalých iterácii.

Poďte so mnou, hľadám charakterných spoluobčanov. Nie, nie je to jednoduché, život je jeden z najťažších. A “naše vlast nevzkvétá.” Ale charakterných treba hľadať! 

Zdieľať?