Róbert rozoberá z pohľadu človeka z vnútra, prečo 1/4 jeho porotcovskej práce bol trest boží, 2/4 nuda a neoriginalita. Jednou z odhalených príčin je aj absencia výstavbového princípu.
„Vystavať na malej ploche silný a uveriteľný text nie je ani trochu ľahké. Navyše netuším, či sa to prestalo na hodinách slohu učiť alebo to autori zabudli, klasická schéma – úvod, jadro, záver- neraz úplne absentovali. Výsledkom potom boli buď texty, kde bolo zrejme, že autor by potreboval románový rozsah, na ich rozvinutie alebo to bolo rýdzejšie ako rýdze blognutie (copyright Piki) “ Zdroj: Keď je Fantázia často bez fantázie
Všimni te si priatelia, ten koniec citácie. To je pre vás pointa dnešného rýdzeho blognutia.
Akokoľvek som samuľúbi a blog je práve to miesto, kde keď rozkvitne samoľúbosť, tak to nie je ako v onej Nemocnici na pokraji vyčerpania. Tak teda, akokoľvek som samoľúby, ešte ublonem to, čo je pre mňa skutočnou pintou toho Róbertovho článku:
Ak sa v škole alebo hocikde inde v spoločnosti nezačne zdôrazňovať, že treba byť náročným voči sebe, stokrát zmerať a raz rezať, rešpektovať pravidlá žánru v rámci ktorého píšem, neuspokojovať sa s podenkovou slávou a negatívnym úspechom, budeme sa budeme sa postupne ponárať viac a viac do bahna priemernosti a nudy.
