Onehdá som nadhodil anketovú otázku na mesiac september: Uvítali by ste v lekárňach samoobslužnú zónu? A takéto sú výsledky po mesiaci:
- Zúčastnených: 30 kusov
- Za: 22 kusov (73%)
- Proti: 3 kusy (10%)
- Bolo im to jedno: 5 kusov (17%)
Všetkým, ktorí prejavili vox popapuli pekne ďakujem. Novú anketu nadhodím čoskoro. Tentokrát bude z inej oblasti.
Takže, čo z výsledkov ankety vyplýva? Nuž to, čo my osvietení, progresívni, ružolíci, jednoduchí a vnútorne rozorvaní vieme: Oficínu treba stavať pre pacienta. Lebo pacienti si v tom pretlaku lekární budú čím ďalej, tým viac vyberať lekáreň podľa pocitu. S cenami je to jasné, tie sú regulované až hrôza, takže naozaj, jediné, čo nám ostáva, je byť tu pre pacienta. Otvorená lekáreň s voľným prístupom k prípravkom, diskrétne radiaci personál, kvalitne zvládnutá technika predaja vo voľnej zóne, dispenzačné minimum dovedené do optimálneho maxima… To sú veci, čo? To všetko dokážeme na pacientovi vyskúšať, len aby sme mu pomohli s jeho trápením. A pacienti to na prekvapenie očakávajú. Súčasní sú milo prekvapení, potešení záujmom zo strany expedienta. A budúci, ako ukázala tá nereprezentatívna vzorka mojich čitateľov v komentároch k minulému článku, to očakávajú.
Pozor, příhoda z natáčení: Stojím si takto uprostred čerstvo zrekonštruovanej oficíny v jednom malomeste. Vysvetľujem kolegyniam ako je to vlastne s tou samoškou. Také tie reči o zmene návykov pri expedícii a tak. Makám ako šroub, manažérske techniky zo mňa sršia len taký džez. Už sa chystám zakončiť náš dialóg, keď tu vojde pacientka. Samozrejme preruším výklad, obrátim priamo na na ňu a posmelím ju, nech si ide vybrať svoje lieky a ona spontánne: „Aké to tu máte pekné.“ A ja som len dodal: „To kolegyne sú tou pravou ozdobou.“
