Antikvetinová úderka

Tento článok je 1 z 10 seriálu Očakávaný volebný program

Začínam si spisovať body, ktoré očakávam vo volebnom programe pred najbližšími parlamentnými voľbami. Jedným z bodov sociálneho programu zostavenie antikvetinovej úderky.

Náplň práce: Aktívne zverejňovanie všetkých malých výdavkov (povedzme do 10 000€) vo všetkých štátnych inštitúciách.   Nehodnotiť, len dohliadať na zverejňovanie.

Dôvod: Aj úradník je len človek a kým nedostane spätnú väzbu, že kvetinová výzdoba, servis áut, nástenné mapy sú vyhadzovaním peňazí, nezmení sa nič.

Sankcie: Povinnosť preplatiť zo svojho také výdavky, ktoré nebudú zverejnené na webe štátneho úradu.

Cieľ: Získať skutočne drobné na podporu, ktorú robíme navyše okrem daní. Pritom by táto podpora mohla byť robená priamo z daní.

Takých ľudí sú tisíce. Janka v Modrom z neba je len príkladom tragickosti tejto krajiny. No je tu aj niečo pozitívne. Viac ako stodvadsaťtisíc ľudí každý mesiac zaplatí štátu dane, odvody a aj tak sa ešte rozhodne poslať peniaze k nám a zahojiť bolestivé rany, ktoré štát svojou ľahostajnosťou spôsobil.

Zdroj:  Ako je to skutočne medzi premiérom, Janou a Modrým z neba. Blog – Ľudmila Kolesárová (blog.sme.sk).

Trochu viac zo široka

Viete, nejde mi o to, aby sa vyšetrovalo čo sa už minulo. Ide mi o to, aby sa už od istej chvíle nastavil proces k udržateľnému znižovaniu plytvania. V jednom z budúcich bodov sa podrobnejšie rozpíšem o obrode prezumpcie neviny. Teraz len v skratke: Nejde o to, aby sa úradníci báli, že retroaktívne ich teraz vyhodíme za niečo, čo už urobili, kým sa od nich nepožadovala zmena ich správania sa. Ide o to, aby sa jednak poučili a po druhé chybu neopakovali.

Napríklad v prípade tých čaplovičových kvetov ide o to, aby už nikdy viac nedalo na kvetinovú výzdobu viac ako považuje za rozumné ktokoľvek, kto si doterajšie výdavky na webe ministerstva prečíta. Áno, verejná kontrola ako sankcia je funkčnejšia ako pokuty. Siaha totiž na to, čo sa ešte len minie.

Stačí, aby sa vedúci pracovníci úradov správali ako každý majiteľ súkromnej firmy. Ak zamestnanec raz dostane na preplatenie po služobnej ceste pridrahý hotel, nabudúce si objedná lacnejší. Preto hovorím o drobných výdavkoch, lebo práve tie sa dajú zosobňovať.

Mám osobnú manažérsku skúsenosť, že keď sa začne o veci hovoriť, pripomínať, keď je na očiach, akosi sama od seba sa z 20-40% samoreguláciou pohne k lepšiemu. Pritom nikdy nejde o nejakú represiu. Len sa nastaví zrkadlo. A to by musel byť úradník pekný gauner, aby sa opakovane verejne obnažoval. Rozumní pochopia a týchto gaunerov je potom ľahšie možné vyhodiť.

Je to o mierke, o rozmere, ktorú chápeme. Milión eur je ľuďom nekonečne vzdialený.

Centík k centíku je to čo potrebujú sociálne najpotrebnejší. Matematika nepustí. Ak sa im prilepší o 100€ mesačne, je to u niektorých zlepšenie o 60-100 percent. A to sa oplatí. Toto je tá mierka, toto sú tie stratené príležitosti, o ktorých som písal v kritike nápadu s agentúrami zamestnanosti s ktorým prišla ledačina s ohraničenou duševnou a rozumovou úrovňou.

Viete si predstaviť koľko absolútne nekvalifikovanej práce by sa dalo za dávky v celkovej hodnote 15 miliónov € za 32 mesiacov urobiť? Pri troche dobrej vôle až 2000 rodín (ak by bol jeden člen zapojený do práce)  na hranici biedy by si mohlo významne prilepšiť počas 4 rokov (okrem zimy) k svojim existujúcim dávkam.

Zdroj:  T-sociálne podniky boli proti R-agentúram amatérski babráci | M+M+M+M (4M).

Antikvetinová úderka je nízkoprahové riešenie. Je presne na úrovni pochopiteľnej samotnými štátnymi zamestnancami. Výdavky za pár stoviek a pár tisíc eur sú pochopiteľné širokým masám. Každý to vieme porovnať so svojim rodinným rozpočtom.

Navyše, je to veľmi demokratické riešenie. Ak po zverejnení čísla nikomu nevadia, prečo sa tým zaoberať? Asi je to OK. Asi je taká cena za hotel, taká cena za lízing služobných áut, taká cena za kvetinovú výzdobu spoločensky akceptovateľná.

Je neprijateľné, ak máme významnú skupinu obyvateľstva, ktorá žije na  hranici chudoby, aby sa z daní platil priemerný luxus a pozlátko nášho štátu. Kým budú pracovné podmienky štátnych úradníkov a vzhľad štátnych inštitúcii budiť dojem bohatstva, málokto so štátnych zamestnancov bude chápať pocity chudobnejších.

Viete, je to o disproporcii, ktorú tu máme. Podľa mňa je logické, aby bohatstvo navonok žiarilo z obyvateľov, zo súkromných firiem, nie zo servisnej organizácie štát. 

Nabudúce súvisiaci bod: Rušenie agend štátu.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Zmenšovanie počtu agend štátu

Tento článok je 2 z 10 seriálu Očakávaný volebný program

Štátna agenda je napríklad evidencia motorových vozidiel. Štátna agenda sú napríklad štátne hmotné rezervy a armáda. Štátna agenda je napríklad výstavba ciest a železníc. Štátne agenda je napríklad prevádzkovanie škôl. Štátna agenda je napríklad dozor nad hygienou potravín a registráciou liekov. Štátna agenda je napríklad výmena plastových kartičiek vodičských oprávnení. Každá jedna štátna regulácia je agendou.

Nie, nechcem rozhodovať o tom či to alebo hento má robiť štát, alebo pre štát súkromná firma. To na existencii danej agendy nič nemení. Ja by som chcel, aby niektoré štátne agendy zanikli. Nech to pokojne existuje. Ale nech to nie je upravené zákonom a nech to nie je štátom vyžadovaný biznis. Keď existujú na to zákazníci (nie občania), isto sa nájde niekto, kto rád zarobí na splnení túžob.

Nie nechcem rozhodovať či tamtá agenda je dôležitejšia a má väčšie právo na existenciu ako hentamtá. Kapitalisti povedia jedno, socialisti druhé – a nech.  Dokonca je mi ukradnuté porovnávanie nákladnosti jednotlivých agend. Dokonca mi nevadí, ak zaniknú málonákladné agendy a  celkové náklady štátu (štátny rozpočet) to pohne len minimálne.

Ide mi o to, aby ma štát postupne menej a menej otravoval. A ako jedinú možnosť vidím v tom, že skutočne bude štát robiť toho menej a menej.

Prečo máme 4 rôzne kartičky – občianka, vodičák, zdravotné poistenie, platobná karta (Neviem či ste si všimli, ale účet v banke štát vyžaduje pre niektoré svoje agendy, teda sa stal tiež štátnou agendou)? To sú 4 evidencie, 4 úradníci, 4 zákony, 4 vyhlášky, 4 budovy x počet pobočiek… Prečo máme 4 (ak nie ja viac) finančných základov – na dane iný, na poistenie iný, na hmotnú núdzu iný… To sú tisíce paragrafov na  stovkách strán, ktorými sa zaoberajú tisíce úradníkov.  To sú tisíce ciest ako buzerovať občana.

K autu treba techničák, potvrdenie o poistení, nálepky o emisnej a technickej. Všetky tieto papieriky nedokazujú nič, len odkazujú, že v nejakej databáze je informácia, že sa niečo kontrolovalo a zaplatilo. Ale keď nemáte pri sebe kus plastu presnej farby zjebú vás policajti ako šijací stroj vrece. Pri troche šťastia zpredu aj zo zadu.

Prečo nemôžem zaplatiť:

  1. daň za auto (známa pod pseudonymom poistka zodpovednosti)
  2. a daň za auto (známu ako diaľničnú známku)
  3. a daň za auto (známu ako cena autolekárničky)
  4. a daň za auto (známa ako predĺženie platnosti vodičáka)
  5. a daň za auto (známa ako poplatok za tabuľku s EČ)
  6. a daň za auto (známa ako bonus za odťah z miesta poruchy)
  7. a daň za auto (známa ako podiel z daní fyzickej osoby na platy pre hasičov)
  8. a daň za auto (známa ako… isto som na niečo zabudol, veď tých samostatných agend je)

ako jednu sumu jednému úradu?  Raz ročne ako súčasť dane za život v tejto krajine?

Viete ako sa pozná menší počet agend? Zníži sa počet platných zákonov a zníži sa počet paragrafov v týchto zákonoch. Zníži sa počet koloniek vo formulároch. Skráti sa čas pri ich vyplňovaní. Zlacní sa vývoj SW, ktorý už nemusí vykonávať miliardy krížových kontrol.  Zníži sa počet výnimiek, ktorých neznalosť z vás robí v krčme debila.

Aby som nezabudol, zásadnou vecou u agend, ktoré ostanú je odbúranie akejkoľvek zásluhovosti a jej nahradenie nárokovosťou. Ak splníte verejne známe a jednoducho pochopiteľné podmienky a ste občan, musíte to od štátu dostať. Neexistuje, aby o tom rozhodovala nejaká komisia. Buď na tú agendu máme z toho čo sme si vybrali na daniach, alebo si nalejme čistej pepsikoly, že na to nemáme. A to pre všetkých!

Vo vlastnom štáte, ktorý si financujete ste dnes za debila, keď sa nevyznáte, ako v tom chodiť.  Preto je to, dnes o škrtaní. Milujem škrtanie asi rovnako intenzívne ako zverejňovanie o ktorom som písal minule: Očakávaný volebný program: 1. antikvetinová úderka. Oboje nám vracia ľudskú dôstojnosť v našom vlastnom štáte.

Nabudúce si dáme Výchovu namiesto zákonov.

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Ťahať obyvateľov Slovenska na roveň priemerného Európana

Tento článok je 3 z 10 seriálu Očakávaný volebný program

Aktuálne socialisti prišli s komunistickým nápadom podpory chudobných a podpory samoudržiavania sa v chudobe. Mnohí totiž v snahe podliezť absurdné a v európskom kontexte neakceptovateľné hranice, sami seba budú prezentovať ako chudobných. Len aby  mali nárok na dávky (nech už sú akékoľvek),  Ale aké hranice nasadili? Hranicu naozaj bohatých Európanov? Kdeže! Hranicu, ktorá je kade-tade po Európe hranicou chudoby.

Akonáhle nastavíte hranicu na odňatie nízko, tak sa zrazu aj prídavky na deti (alebo aj refundácia stravného, podpora hypotekárnych úrokov…) stávajú významným percentom vášho príjmu. A kto by len chcel prísť o 5-15% svojich príjmov len preto, že mu v práci dali prémie za lepší výkon?

Hrdina bude ten, kto bude chudobnejší ako chudobný. Vybabral so systémom, aby si zabezpečil bezpracný príjem vo výške niekoľko desiatok percent. To je skutočne motivácia k práci hodná komunistov tej najlepšej tradície 80. rokov minulého storočia.

(Odbočím: Malý výkon, malá produktivita práce, menší výkon firmy, menší výber daní, menej peňazí na dávky… áno je to bludný kruh, ktorého súčasťou je také banálne rozhodnutie odobrať nejakú sociálnu dávku chudobnému Európanovi a výsledkom je udržanie status quo.)

Čím je hranica na odobratie dávok vyššie, tým menej pocítite, že už na ňu nemáte nárok. A kam ju teda nastaviť?

Priemerná mzda v EU, minimálna mzda v EU, to sú hranice, s ktorými by sme mali začať intenzívne pracovať v našich pravidlách sociálnych dávok.  Určite nevyberieme toľko na daniach, aby sme mohli zabezpečiť dôchodky a sociálne dávky na úrovni priemeru EU hneď zajtra. Ale rozhodne by sme nemali odoberať sociálnu podporu skôr, ako dotyčný dosiahne príjmové hranice na úrovni priemeru EU.

Nemyslím si, že systém sociálnej podpory by mal byť nastavený tak, aby pre akéhokoľvek  Európana bola hodnota dávky v hmotnej núdzi niekoľko desiatok percent jeho celkového príjmu. Som rozhodne presvedčený, že odňatie sociálnych dávok (strata nároku na sociálne dávky) od štátu má byť v celej Európe na rovnakej úrovni.

V tom momente sa nikto nebude snažiť podliezať a tváriť sa ako chudobný. Pretože tá hranica bude dávať v každom jednom štáte zmysel. V tých chudobnejších to bude aspoň aké také aj keď minimálne dorovnanie. (Áno, socialistické dorovnanie, veď sa bavíme o sociálnych dávkach.)

Nikto nebude túžiť sa udržiavať v chudobe preto, aby neprišiel o 1-2% svojho príjmu.

A v tých bohatých? Ktokoľvek by chcel potom povedať, že je nespravodlivé, že mu štát už nedáva podporu by dostal po frňáku pádnym argumentom:

Máš ako tak dobre ako je obvyklé v EU. Európa je rozhodne lepším a bohatším kusom tejto planéty.

Závisť alebo rozčarovanie so sociálnej politiky vlády? A komu závidieť, keď ste evidentne priemerne bohatý a rovnako priemerne chudobný ako ktokoľvek v EU?

Nikto sa nebude snažiť tváriť ako poškodený, keď mu štát siahne na sociálnu podporu. Bude skutočne, reálne cítiť, že sa o seba dokáže starať sám. Bude cítiť hrdosť, že v kontexte celej Európy je na tom rovnako dobre ako občan európskeho regiónu s oveľa dlhšou kapitalistickou tradíciou.

V očakávanom volebnom programe preto chcem vidieť také nástroje, ktoré nebudú robiť hrdinov z chudobných. Očakávam také nástroje, ktoré nás budú ťahať na roveň  ostatných občanov EU. Nárok na dávky až po hranicu priemerného Európana takým nástrojom je.

 

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Tak ako? Zvolili by ste si ma?

Tento článok je 4 z 10 seriálu Očakávaný volebný program

Snažím sa pochopiť myšlienky tých 40% čo šéfujú prieskumom verejnej mienky. Hľadám odpoveď na jednoduchú otázku: Čo vlastne chce? Čo mám pre vás urobiť, aby ste ma volili? Za všetky podivné komentáre pod pravicovými článkami vyberám nasledovný:

Článok je trefný, až nato, že vždy je lepšie keď vládne jedna strana ako by to bola terajšia opozícia a predtým vláda, ktorej jediný záujem sú len peniaze a mamona. Nie, že by to teraz bolo ináč, ale nebyť našej slávnej opozície, konečne tu nastal kľud. Už z tých nekonečných káuz, ktoré majú zakrývať neschopnosť a rozkrádanie, sme ako národ unavený, frustrovaný. Terajšia opozícia nerieši žiadne problémy občanov tohto štátu, ale zvolila politiku rozoštvávania občanov, lebo len v jednom sú jednotní a to proti premiérovi Ficovi, napriek tomu, že si ho národ vybral. A tak zase tu ide len o to ako odstaviť dnešnú vládu od peňazí, lebo ich apetít nepozná hranice. Niektorí vo svojej bezbrehej chamtivosti prestávajú byť už súdny.Je veľká škoda, že v tomto malom národe sa nenájdu osobnosti, ktoré by tomuto už urobili koniec. JUDr Lipšic keby nebol odkojencom KDH by nato mal, ale zatiaľ nepresvedčil,že nejde v ich šľapajach, je len pod iným logom. Veď aj Dzurinda bol odštiepenec tejto strany, mala by tak ísť do stratena ako SNS. Je kľud až tak, že zúfalému Bugárovi /ináč by sa choval nevie kde sa pridať/ aj SMK zobrala svojím odchodom všetko, ideu a dá sa povedať aj opodstatnenosť a živobytie.

A takýchto som čítal za ostatný čas desiatky. Pravidelne sa tam objavujú perly:

  • Ľavičiari kradnú, ale super že ich máme, lebo sme unavení ako na to neustále pravičiari upozorňujú.
  • Rozkrádanie štátu nie sú problémy občanov. Ak by sa nekradlo, mali by sme sa dobre.
  • Konečne by sa už niekto mal nájsť, kto to celé vyrieši.
  • Som rád, že si väčšina vybrala to čo neustále kritizujem.
  • Vadí mi, že sa kradne, ale je dobre, že kradnú tí správni.
  • Jeden neni dobrý a druhý tiež neni dobrý a ak by sa aj niekto našiel, tak ani ten nebude dobrý.
  • Najlepšie nech všetci pokapú. Potom už nebude, kto by tam hore kradol a kritizoval. Štát sa o nás musí postarať.

Čo to tí komentátori vlastne chcú? Ani pešo ani za vozom.  Frustrácia a súčasne  ignorácia z vecí verejných, ktoré tvoria prostredie každodennosti. Ja viem, nemožné niečo súčasne ignorovať a súčasne pri zaoberaní sa tým byť frustrovaný. Ale v tých komentároch to tak presne je.

Ako tieto komentáre preberám, tak preberám, analyzujem zľava zprava, furtom a stále mám pocit, že sú vyjadrením proti ľavičiarom radosťou voľby  ľavičiarov. Prípadne od pravicového komentátora je to kritika pravice kritikou ľavice. A v prípade superpravicového intelektuála je to nabádanie k podpore pravici kritikou pravice.

Pripomína  mi to veľkú záhadu, ktorú mi furtom predhadzujú aj pravičiari. Záhadu jednoduchej otázky, ktorú často kladiem a nik mi na ňu nevie odpovedať.

Ako sa dá hlasovaním za byť proti?

Ja viem, tá otázka nemá ani hlavu ani pätu. (Podobne ako delenie dnešných politikov na pravicu a ľavicu.) Ale toto robia priemerní ľudia tejto spoločnosti. Hlasovaním za vyjadrujú svoje odmietavé stanovisko. A práve oni tvoria  štát. Preto musí štát fungovať tak, aby sa jeho občania cítili komfortne. Ale vyberte si z tých komentárov nejaké základné princípy, základné priania, základné body do svojho volebného programu pre tých 40% čo šéfujú volebným prieskumom.

Zhola nemožné!

Leda mať pevnú vieru v princípy demokracie, vieru vo vlastný charakter a tony populizmu po vreckách. To si mám aj tú politiku robiť sám?!?

No dobre, tak teda len tak pre orientáciu:

Jedno mám, druhé mám a žiadne sľuby sú mi neni cudzie. Tak ako? Zvolili by ste si ma?

Zdieľajte obsah s priateľmi:

Regulovať podporou neviditeľnej ruky trhu

Tento článok je 5 z 10 seriálu Očakávaný volebný program

Dáme príbeh. Príbehy priťahujú.

Takže ten príbeh: Ekologický aktivisti chceli na novom sídlisku vytvoriť super-eko-chránený trávnik. Tak prvý rok vysadili trávu úplne všade. Obyvatelia sídliska si podľa svojich potrieb vychodili cestičky.  Nasledujúci rok stavebná firma v trajektóriách týchto vychodených cestičiek postavila trvalé chodníky. Ekologický aktivisti následne prísne zakázali vstup na trávnik. Nikoho z obyvateľov ani nenapadlo, že by mali na trávu stúpať.

V ďalších rokoch sa sledovali len miesta s najväčším porušením regulácii. Po 5 rokoch sa na menej používané cestičky zmenili a na miestach s najväčším porušovaním pravidiel sa zaviedli nové. A takto to robia odvtedy každých 5 rokov. Posledných 30 rokov sa už skoro nič nemení.

Tak tomu to ja hovorím regulovať pomocou neviditeľnej ruky trhu. Obyvatelia si nastavili sami pravidlá, sami si definovali cestičky. Následne sa systém zafixoval. Tradícia prehodnocovania priniesla istotu, že regulácia je tu dočasne, že nie je nemenná.

Takže to zhrniem.

  1. Primárny cieľ regulácie dosiahnuť akoby mimochodom.
  2. Pravidelne v známych intervaloch prehodnocovať regulácie.

Viac podrobností nájdete tiež v článku  Zákon už len s odloženou platnosťou a na dobu určitú | M+M+M+M (4M).

Dáme trochu iný príklad. A je to zas o tom istom.

Nedávno som zachytil sťažnosti ďalšej obce, že po zavedení mýta sa im začali pod oknami preháňať kamióny. Viete, tí dopravcovia sa pohybujú v trhovom prostredí. Takže akákoľvek regulácia, a mýto ňou rozhodne je, v nich vyvolá prispôsobenie sa tomuto trhovému prostrediu. Preto je dôležité, aby sa regulácie zavádzali v zhode s mechanizmami trhového prostredia. V prípade toho mýta tak musí byť položené otázka úplne inak:

  • Nesprávne: Ako vybrať viac peňazí za používanie drahých diaľnic?
  • Správne: Ako dostať kamióny na pre ne určené cesty?

Každá regulácia vnáša neprirodzený prvok. A všetci hráči v trhovom prostredí sa snažia čo najskôr zaujať pozíciu ako predtým, teda s najnižšou možno hladinou nákladov. Preto rozlišujem požiadavky na správne a nesprávne

Výber peňazí, ten primárny cieľ, musí dosiahnuť každá regulácia akoby mimochodom.  Tak ako to bolo v tom úvodnom príklade s ochranou trávnika. Na reguláciu sa musí ísť s príslovečnou česckou vychytralostí. A nie so slovenským budzogáňom.

Takže ako dostať kamióny so súbežnej okresky na diaľnicu? Stačí zapojiť ruku trhu a nastaviť ceny tak, aby to za tých nad XX km nestálo.

1. Spoplatniť vyššou sadzbou cesty prvej triedy ako diaľnice.  – to by ste videli, ako ich tam ruka trhu tlačí. (Formou zľavy za kontinuálne úseky samozrejme, nie prirážkou k cestám I. triedy. Všetko je to len marketing. Všetko je to len a len o trhovom myslení.)

2: Počítať inteligentne sadzby: U súbežných komunikácii počítať mýtne náklady v súčte s nákladmi na naftu za “obchádzkové kilometre” tak, aby sa zaviedlo mýto na súbežných len/už tam, kde by bol výpadok mýta ešte/už nekompenzovaný výberom spotrebnej dane z nadspotreby nafty.   (Ja viem, zistili by sme, že všade.)

Regulácia proste musí počítať s tým, že sa jej budú podriaďovať prispôsobovať subjekty v trhovom prostredí. Na každú reguláciu sa čoskoro nájde riešenie. Vždy sa nájde nejaký šikula a ostatní sa čoskoro pridajú. S tým treba počítať ako s istotou. 

Ide o to, že kamiónu je, hlavne na východnom Slovensku s cestnou sieťou budovanou vrámci “socialistickej industrializácie východu”, skoro jedno či ide 90 po diaľnici alebo 90 po ceste prvej triedy. A ak špedičná firma počíta kumulatívne náklady, aj štát musí počítať kumulatívny výber. Tá regulácia štátu nepadne do prázdna, ale do existujúceho prostredia. A to je, chvála kapitalizmu, trhové.

Regulácie musia byť lievikom, ktorý nás pritiahne k rozumu. Nesmie to byť pohonič, ktorý nakopáva teľce do zadku, aby sa konečne pohli tam, kam on chce. Vyhovieť regulácii musí byť na ceste k stavu s najnižšou možnou energiou a nákladmi.

Hovoríte, že chýbajú presné informácie, kto a kadiaľ a prečo jazdí? Nehovorte mi, že by sa s nami NSA so spriatelenej krajiny nepodelila o presné dáta začiatočných a koncových bodov každého kamiónu idúceho dnes po Slovenskom národnom tankodróme.

Výchova je silnejšia ako regulácie

Mnohí isto poznáte rôzne iniciatívy burcujúce dobro v nás. Pre mňa je charakteristickým príkladom hnutie Fair-trade. Je to hnutie, ktoré burcuje zákazníkov, aby sa pýtali, ako bol vyrobený ich tovar. Aké podmienky mali zamestnanci v ďalekej rovníkovej Afrike.

Páči sa mi tento výchovný prvok. Oveľa viac ako akákoľvek regulácia. Nie vždy sa to podarí, ale skúšať burcovať dobro v nás treba.

Čo takto fair- u nás doma. Čo takto sa u nás doma pýtať svojho dopravcu, či nenasiera miestnych obyvateľov jazdením po okreskách! Veď si to len predstavte: Nálepka na plachte kamióna a na nej: “Nejazdíme vám pod oknom po okreskách.”

Kde nie je objednávka, nevznikne ponuka, ako nám to nedávno predviedli české obchodné reťazce, keď prestali predávať krechčené mäso. Kým by to niekto spísal ako sa to nesmie, poučený zákazníci sa rozhodli, že mäsový výrobok naplnený vodou nebudú kupovať. Stačilo, aby prebehla informačná kampaň. Stačilo, aby niekto trochu vzdelal zákazníkov v tovaroznalectve.

Robiť dobro sa musí oplatiť

Keď si pozriete všetky moje predchádzajúce očakávané body volebného programu tak uvidíte, že je to stále o tom istom. Všetky sú o tom, ako motivovať gaunerov, aby pri pechorení sa za svojimi podivnými cieľmi mimochodom aj moje dobro urobili.

Ak ich chceme, tých gaunerov zregulovať, musí sa im to oplatiť. To je ich trhové prostredie. Nakopávanie nám nepomôže. Ich zadky sú vytrénované a keď je najhoršie, nasadia nejaký cudzí zadok namiesto svojho.  Musíme ich k tomu dobru umne manévrovať.

Zdieľajte obsah s priateľmi: