Tak čo? Pohádžeme ich do Stredozemného mora?

V Grécku je niekoľko tisíc utečencov. Vo FYRO-Macedónsku je niekoľko tisíc utečencov. V Srbsku je niekoľko tisíc utečencov.

Začína pršať. Konečne sa naši výkonný politici v štátnych funkciách prestali škrabať za ušami a namiesto zbierania politických bodov začali zbierať utečencov potulujúcich sa bezprízorne po EU. Aby sme ich pozbierali, potrebujeme siete. Je ich toľko že nestačia udice, potrebujeme siete. Hranice sú jednou z takýchto sietí, do ktorej ich pochytáme.

Utečenci musia dostať základnú lekciu z EU. Evidencia obyvateľov, život pod kontrolou a podľa pravidiel. Tak si tu totiž žijeme a kto tu chce s nami žiť, musí žiť pod kontrolou a podľa pravidiel. To, aké tu máme pravidlá, to robí Európu tak atraktívnou pre nich. My to nevnímame, pretože sú to naše pravidlá a robia z nás Európanov.

Áno, budeme musieť aj my o čosi častejšie vyťahovať doklady z peňaženky, ako sme boli za ostatných pár rokov zvyknutí. Nie je to nič, čo by nám malo spôsobovať problémy. Trochu nepohodlia, to hej. Čím skôr do sietí pochytáme všetkých bezprízorných, tým skôr budú môcť aj naše doklady ostať v peňaženkách.

Mohli sme tomu možno čiastočne možno úplne predísť. Už niekedy v auguste som písal o tom, že ma nasiera, že na hraničnom priechode do EU nie je žiadne jasne označené miesto, kde by sa mohli utečenci sami ohlásiť. Ale počúva ma niekto?

Je našou základnou povinnosťou sa o týchto ľudí postarať. Musia byť zachránený pred zimou a pre hladom. To je povinnosť, to im dlhujeme, do musíme, to je náš problém, to je naše svedomie. Preto, práve preto máme dnes kontroly na hraniciach, humanisti zbierajú vetrovky, dobrovoľníci idú pomáhať na maďarsko-srbskú hranicu a v Malackách stoja nachystané stany civilnej obrany.

Keď bude naše svedomie upokojené, keď bude aj ten posledný utečenec mať miesto pod strechou a pripravené jedlo, keď ostane pár tisíc týchto záchranných miest voľných, tak potom a len potom môžete vykrikovať o konci Schengenu, o konci Európy o islamizácii, o bielych dňoch, o debilnom TV programe, o čomkoľvek, čo vás napadne. Ak to urobíte naopak, ste nacisti. Tak jednoduché to je. Tak tvrdé to je. Historia est magistra vitae.

Samozrejme, nie všetci z nich budú chcieť byť pod strechou EU a mať jedlo od EU. To bude už ich voľba a budú si niesť za túto voľbu plnú zodpovednosť. Už nie my, ale oni. My sme urobili čo bolo našou povinnosťou. Urobili sme to, čo robí Európu Európou. Je jednoduché si vybrať život mimo európske pravidlá. To znamená, že aj mimo Európu. Záchytné tábory nie sú väzením.

V záujme tých naozaj bezprízorných musíme čím skôr poslať domov tých, čo prišli z bezpečných krajín. Ale veď to tu hovorím už niekoľko mesiacov. Tri jednoduché úlohy. Dlhé, náročné no naozaj jednoducho objaviteľné:

  1. Postaviť veľké, ale naozaj veľké utečenecké tábory pod vlajkou EU a zabezpečiť každému tri OSN-dávky-jedla denne. Pod novinárskou kontrolou.
  2. Administratívna analýza
    1. deti do škôl a to bleskom a bez pardónu – absolútna priorita
    2. tí čo chcú pracovať nech ponúknu, čo vedia a nech sa podieľajú na zveľaďovaní táborov a ich okolia – adepti na integráciu, vzdelaných okamžite nostifikovať
    3. tí čo len chcú prečkať, kým sa budú môcť vrátiť domov nech prečkajú – balíček  učiteľov demokracie a ekonomickej prosperity na cestu domov
  3. Riešiť situáciu u nich doma, aby sme sa ich mohli rýchlo zbaviť.

Alternatívou je len to, že sa budeme nacisticky pozerať na opačnú stranu ulice a dúfať, že sa tie tisíce utečencov sami od seba vyparia. Tak ako sme dúfali v 1938. A no sa skutočne vyparili.

Áno, som dostatočne tvrdohlavý, aby som vám to každý deň pripomínal. Desiatky tisíc ľudí sú bezprízorne na ceste Srbskom. V Grécku je niekoľko tisíc utečencov. Vo FYRO-Macedónsku je niekoľko tisíc utečencov.  Začalo pršať.

 

Zdieľať?