Vysokoškolskí absolventi, nespadnite do pasce odkladaného rodičovstva

Asi tak pred 10 rokmi som si pripadal vo svojej generácii spolužiakov ako exot. Boli sme na dovolenke v Bulharsku. Plne pod kontrolou cestovky a najdôležitejšou výbavou bolo vedierko  do piesku a dojčenská podprsenka. Aj preto to Bulharsko so svojim suprovými piesočnými plážami.  Moji gymnaziálny spolužiaci a vysokoškolský kolegovia si užívali slobody bohatých singnlov.

A teraz sa chytajú do pasce:

Počet dětí v rodině se snižuje a přicházejí v pozdějším věku rodičů. Stále častější je tak situace, že je střední generace v době, kdy stárnoucí prarodiče potřebují asistenci od stále ještě pečujících rodičů. Tito pak obstarávají dva druhy péče, které jsou navíc často kombinované se zaměstnáním.

Zdroj:  Sendvičová generace narůstá, ženy se musí starat o své děti i rodiče – iDNES.cz.

Kamkoľvek vyrazíme na návštevu k našim rovesníkom, trénujeme na vnúčatá. Všade okolo nás nejaký ten lezúň alebo prečojko. Pre naše deti je to tiež výchovné. Už majú dosť rozumu, aby videli, že toto ich čaká. Aby si to vedeli naplánovať dostatočne neskoro.

No musím im ukázať, že rovnako nie je prečo otáľať. Kým ste mladší, ste tolerantnejší. Hormóny matke pomáhajú strpieť nočné revy dieťaťa. Endorfíny zamilovaného manžela rovnako. S vekom sa aj tieto bezpečnostné chemické nástroje vyčerpávajú a strácajú na intenzite.  Chémia nepustí.

Ďalším argumentom sú financie. Také to obligátne, že chceme sa dopredu pripraviť, vytvoriť zázemie. Falošná  predstava.  Malé deti toho spotrebujú menej, veľké deti viac. Ak odmalička decko zažije skromnosť, drží sa ho to aj neskôr. Ľahšie sa mu pripomína, že to ide aj skromne.

Aj ako mladí rodičia tú skromnosť lepšie znesiete. Viete prečo? Ešte ste nepoznali blahobyt stredného veku.  Je to tak, priatelia. Tá poučka platí: Ľahšie je ešte nemať ako už existujúce stratiť.  Ľahšie sa sníva o lepšom ako spomína na blahobyt. A tomu verte, že živiť rodinu vás uvrhne o niekoľko pochodí nižšie na rebríčku hmotného blahobytu.

Keď sme išli do toho Bulharska, kupovali sme poukaz v cetovke. Najprv predávajúca nahodila plnú základnú cenu za môj pobyt. Potom prihodila manželku so zľavou. Potom prihodila jedno dieťa s väčšou zľavou. Potom prihodila nulu za druhé dieťa. Potom prihodila plné letiskové poplatky za manželku, plné poplatky za deti. Potom nasledovala zdravotná poistka (Bulharsko ešte nebolo v EU). Ja som mal poistenie k bankovej karte, ale manželke a deťom bolo treba priplatiť. Potom ešte nejaké to delfinárium, kam by som ja rozhodne nešiel. Keď sme sa nakoniec dostali na 56 000 Skk, nesmelo som sa opýtal, že koľko to stál ten môj poukaz. Ona že 12 000Skk.

Za 56000Skk by som mal v roku 2001 výlet do New Yorku, kam som sa doteraz nedostal a veľmi po tom túžim.

Priatelia, nikdy nie je ten najvhodnejší čas mať deti. No moja skúsenosť mi hovorí, že na začiatku kariéry, hneď po škole, je dobré založiť rovno rodinu.  Keď spriemerujem to čo vidím okolo seba, je to jednoznačne čas s najmenšími dôsledkami v období po 15 rokoch.

Povaha interakcie rodiny s okolím, teda vy + manžel/manželka a dieťa/deti, sa začne lámať práve po tých 10-15 rokoch po jej založení. Láme sa totiž pohľad vášho najbližšieho okolia. Už to nie ste vy, kvôli ktorým sa ochotne ostatní prispôsobujú. Už to začnete byť vy, ktorý sa budete musieť prispôsobovať. Veď už máte rozumné deti. Už sa začne od vás očakávať, že sa pre ostatných obetujete.  Nie veľmi a nie intenzívne, ale začína sa to lámať.

Napríklad, ako v citovanom texte, vaši rodičia už budú potrebovať nejakú tú pomoc. Kým sú mladší, starí rodičia ešte čo-to dopestujú či nazavárajú pre vás. A predstavte si, že toto odkladanie rodičovstva sa zopakuje v dvoch generáciách po sebe. To je priam chuťovka: Dieťa 10 rokov, dieťa 7 rokov, rodičia 45 rokov, starý rodičia 80 rokov (ak vôbec). Bŕŕ. To je presne tá nočná mora nás s manželkou.

Nedaj Bože si vytiahnete kratšiu slamku, postihnuté dieťa po 10 roku už evidentne odlišuje svoje nároky od bežného vývoja.

Aj vy ste o 10 rokov starší. A kým vám je 35-40, je to pre vašu telesnú schránku iné ako 45-50. Vysoký tlak, nejaký ten… No radšej ani nespomínať, ale štatistika nepustí.

Isto by som našiel ďalšie desiatky dôvodov. Veď kto hľadá isto nájde.  Veď len počas písania tohto článku, len pri nenáročnom vytrieďovaní myšlienok sa mi sem vyrojili pekne hrôzostrašné medzigeneračné kolízie. A to nechcem ani len pomyslieť, čo by som našiel po poriadnej rešerši.

Ja viem, skončíte vysokú školu, je vám 23 a… Tie možnosti… To cestovanie… Zľava na hypotéku… Konečne vlastné peniaze… Koniec so študentskou chudobou…

Verte mi, všetko sa dá. A ako som spomenul, ono sa to nezdá, ale ročné decko skutočne toho veľa vydrží a je mu úplne jedno, či má vlastnú izbu a vlastnú herňu, alebo s vami spí v jednej spálňo-obývačke. Že ste to urobili vo veku 23 a nie v 33 oceníte až keď vám bude 33.

A keď vám bude 40, ako mne teraz, budete sa chváliť každé ráno pred zrkadlom. No ak vám do tej kúpeľne vaše 16. ročné decko pustí. To viete, nič nie je dokonalé.

Zdieľať?

Od zajtra už aj mládež

Dnes je posledný deň, kedy máme doma deti.  Od zajtra večera to bude dieťa a mládež.

Pred nedávnom sme mali stretnutie s našimi dobrými rodinnými priateľmi. Sú to chalani, s ktorými som bol v jednom ročníku na fakulte a ostalo nám to. Jeden už od dverí na mňa vybafol: “Ty si ale starý.”

Áno, je to tak. Naše do zajtra mladšie decko a naše od zajtra mládež z nás robia dospelých rodičov. Už to nie sú detičky na hranie ako tie čerstvo narodené či párrôčkové mojich konškolákov.

Pomaly ale isto mi už iné neostáva, ako držať palce jej anielom strážnym. Doteraz odvádzali dobrú robotu. Hlavne na začiatku vytiahli z rukáva priam božský výkon. Tak už len  dúfam, že nezaspia na bobkovom liste. Hm, asi by som mal pohovoriť s tým svojim, nech na tých jej anielov dohliadne, aby sa neflákali.

Život nie je spravodlivý, ale vďaka našim deťom má zmysel. Mám ich rád, je s nimi fajn.

Zdieľať?

Smiešni dospeláci

A to som v titulku mierny. Pokojne by som mohol napísať: Krutí dospeláci. Hovorí sa, že nikto nevie byť k druhým taký krutý ako deti k sebe navzájom.  Áno, je to 100% pravda. No prečo sa dospeláci po deťoch opičia?

Na Facebooku sa mi dostalo pod ruku nasledujúce vzdelávacie video.

To video ma upozornilo na jednu zásadnú vec. Nechajme prvoplánové posolstvo o tom, že skutočný svet je iný ako ten Facebookový. Logicky je iný, veď je skutočný, kým Facebook je virtuálny. Ale nechajme to bokom.  Tento článok o tom videu vlastne ani nie je.

To video ma inšpirovalo k zamysleniu, ako hanebne vidia dospeláci svojich tínedžerov. A dvojnásobná škoda, že niektorí dospeláci sa k tomuto krutému videniu sveta aj priznávajú. Nerozumiem tomuto dospeláckemu videniu.  Pritom, keď niekoho milujete vidíte ho v tom najlepšom svetle a jeho prejavy sa vám zdajú tak nananajvýš iné, ale nikdy nie divné a už vôbec nie hlúpe. Tak prečo ich tak zosmiešňujeme?

Viete, ono je to len o obyčajnej medziľudskej úcte, ktorú si aj tínedžeri na Facebooku zaslúžia. Nie je to jednoduché držať okolo nich záchrannú sieť. Najťažším je ladiť ich kroky k dospelosti tak, aby tie záchranné a pomocné ruky nebolo ani vidieť. Isté je, že arogantné vysmievanie sa nám to urobí ešte ťažším.

Dospeláci, keď budete toto alebo podobné videá komentovať, keď budete neveriaco krútiť hlavou nad obsahom  tínedžerského profilu na Facebooku, skúste preskočiť, tak 10 možno aj 15 levelov svojho úškrnu. 11 z 10 tínedžerov vás za to láskyplne objíme. Dnes nie, ani zajtra (leda že by ste boli otec dcéry), lebo výchova je predsa o budúcnosti. My dospeláci by sme mali vedieť čo je to tolerancia a trpezlivosť ak ich tieto výhodné vlastnosti chceme učiť používať. Za odmenu vám požičajú vnúčatá a to sa platí.

Pod čiarou jazyková hračka: Krutí dospeláci neznamená krůtí dospeláci. Aj kritika do vlastných radov má mať svoje hranice.

Zdieľať?

Prvý školský večer za nami

Príprava do školyUff, ešte pred pár dňami to vyzeralo tak vzdialené. Boli tu isté náznaky a prípravné práce. Ale predsa len, zdalo sa to tak ďaleko uprostred prázdninovej záhrady

A dnes? Prehnala sa mnou smršť v podobe našich dvoch prvákov.  Ráno som odviezol jednu (a bol prinútený k odprevadeniu až pred školu plnú tínedžerov, asi aby som si vychutnal svoj zrelý vek 😉 ), vyfotil druhého a ešte stále to vyzeralo, že sa v podstate nič nedeje, že škola sa rozbehne postupne  a volným tempom. Je 20:15 1.9.2008 , mám za sebou nákup školských pomôcok podľa zoznamu A (zoznam B sa práve náhodne objavil) a starší prvák zisťuje, že potrebuje nejakú fotku, zaplatiť kde čo a aj čosi navyše a vyťahuje papier veľkosti rogala s rozpisom školských a mimoškolských aktivít na túto sezónu a aj ten zoznam B. Mladší práve rieši, či si vziať penál od jednej starej mamy, alebo od druhej. Nakoniec to vyhral peračník krstnej mamy. Aj keď je pravda, že sme my rodiča, už stratili prehľad. Pomedzi to som podpísal toľko potvrdení, vyhlásení, (dokonca aj jeden vzorový podpis som musel obetovať), že keby bol medzi nimi môj závet, tak by som si to ani nevšimol.

Manželka hovorí, že píšem úplné bludy. A čudujete sa? Máme dvoch prvákov a dvojičky to rozhodne nie sú. Priatelia, zajtra (teda vlastne už dnes)  ste v tom až po uši aj vy. S každou takouto chvíľou milujem svoju manželku viac a viac.

Zdieľať?

Daňový úrad a dcéra potešili

Photo30_27_2.jpgČo som na konci marca nárokoval, dnes vrátil. Normálne ten štát miestami funguje.

Dcéra spravila prijímačky na gymnázium. Je po mne. Teda aj po manželke, aby som bol spravodlivý. Tak už sme skoro všetci gymnazisti. A chalanisko už má tiež dobre nakročené.

A potom, že nie je radosť žiť. Ráno si človek zanadáva na automat, na obed pozrie na účet a večer na web. Už len noc čaká. To sú tie výhody manželstva. Dokonca aj ten tlak už je podľa pravidiel. Predsa len, dokazovať, že ľudia si žijú aj napriek medicínskym predpokladom, by nemuselo byť dlhodobo udržateľné.

Takéto chvíle si treba odložiť na horšie časy.

Apropó gymnazisti: Keď sme mali robiť na farmakológii pitvu gravidných potkanov, akcia sa nekonala. Asistent to okomentoval: To viete, tie potkanice (kmeň Wistar) boli len také gymnazistky.

Zdieľať?

Tak sme ho zapísali, pani Müllerová

Odviedol som ho pred školu. Chvíľu sme tam postávali a on si začal polohlasne pospevovať My jsme žáci z 3.B… nenápadne som prešiel na opačnú stranu chodníka a naznačil mu, že sa k nemu nepriznávam. Teda, ak bude pokračovať v známom texte. Mrkol na mňa a znechutene zahlásil: No dobrééé

Po nejakej chvíli prišla druhá spolupáchateľka a prevzala si ho. Vošli do budovy a mňa sa to zmocnilo. Už zasa? No nazdar! Ďalší školák v rodine, deti starnú a mi s nimi a také tie existencionálne smútky. Vychutnával som si neskoré pochmúrne februárové odpoludnie na čerstvom vzduchu. V takejto nálade som sa pomalým prechádzkovým krokom presunul domov. Oni prídu neskôr, nemalo cenu tam postávať ako zarastený bezdomovec pred školou.

Doma som si spravil kávu, uvelebil sa pred monitorom a zo záznamu si pustil NCIS. Fajn seriál, fajn postavy, fajn spomienky na jeho dávne sledovanie. Hlavne kvôli tým spomienkam ho mám rád. Jeden z najobľúbenejších.

Z chodby sa ozve: Ahóoj, už sme tuu. Vstal som a rýchlo sa ho opýtal, akú básničku recitoval. Bubu namiesto odpovede hľadí na topánky. Zdvihnem mu bradu a hľadím do tváre Toma Sawyera. Uff! Nechám potomka na potom a pýtam sa spolupáchateľky, čo to recitoval.

Ticho

hrobové ticho

On to fakt na zápise do prvej triedy základnej školy recitoval:

My jsme žáci třetí bééé…
lejeme čaj na sebe.
Po dobu výbuch
škola letí do vzduchu.

Pani úča na stole
okusuje pistole.
Jedna byla nabita
pani úča zabita.

Přijel za ní Karel Gott
potřeboval na záchod.
Všude bylo obsazíno
tak to pustil do kalhot.

Přijela tam sanitka
zapomněla nosítka.
Přijeli tam poldové
zapomněli pistole.
Přijeli tam hasiči
zapomněli hadici.

Uff!

Pýtam sa Bubua, či aj s účou? Tom Sawyer odpovedá: (prikyvuje a hľadí ako dvakrát Tom Sawyer na špičky topánok)

Tak toto sa u nás udialo vo februári 2008 na chodbe. Už vidím tie poznámky: Spíval protistátní píseň a tlemil se mi za zády přímo do očí.

Spolupáchateľka pri následnej večeri poznamenala, že dúfa, že to vydá aspoň na dvojku z chovania. Bubu pokrčil ramenami a na tvári sa objavil Tom Sawyer.

Ale inak je Bubu láskavý a milý anjelik. Poďakuje, poprosí, dvere podrží…

Zdieľať?

Učme deti klásť otázky

Dnes som s Martinkou riešil domácu úlohu z angličtiny. Teda pravda je to tak z polovice. Takej menšej polovice. Ale nejako tento text začať musí. Milujem totiž perexy.

Ta ako to teda bolo? Nuž, Martina stepovala pri mne, že potrebuje nájsť nejaké informácie o plávaní. Tak sa jej pýtam aké. Ona, že nejaké. Aha, hm, to bude zase fuška.

Tak som ju posadil, ako obvykle, pred biely tab Firefoxu a nechal ju chvíľu smažiť. Nepovažujte ma za odľuda, to, ako hľadať v Google a Wikipédii sme už doma riešili niekoľkokrát, takže som predpokladal, že zopakuje už známy postup. Ale tentokrát nič. Tak som sa do toho pedagogicky vložil a vznikol tento dialóg:

  • Ona: Čo tam mám naťukať?
  • Ja: Chcem niečo vedieť znamená v internetovej reči čo?
  • Ona: Google (chvíľu jej to trvalo, ale prišla na to)
  • Ja: Tak si ho otvor.
  • Ona: ťuká do adresného riadka google (sama našla adresný riadok, ťuká to bez preklepov – moje srdce jasá)
  • Ja: V akej reči to chceš? V slovenčine, či češtine?
  • Ona: V češtine samozrejme (osobne som to nepochopil, lebo aj tak to bude prekladať do angličtiny, ale nechal som ju nech je to na ňu)
  • Ja: Tak daj tečka.cz (trochu som to aj zdôvodnil, ale pre dnešnú tému to nie je dôležité)
  • Ona: doťukáva to.
  • Ja: Tak čo to chceš vedieť?
  • Ona: Niečo o plávaní.
  • Ja: Tak sa ho to opýtaj.
  • Ona: A ako?

Tu dialóg preruším, pretože sme nasledujúcich pár minút hľadali správnu otázku. Keď mi v podstate dopodrobna porozprávala čo vie o plávaní v oznamovacích vetách, tak som si pomysle, že už ten Google ani nepotrebujeme. Skutočne, o plávaní som sa dozvedel mnoho zaujímavého. Dokonalý pohľad piatačky na plávanie. Ale ani raz nepoložila otázku. Ani jedna veta nekončila otáznikom. Teda jedna otázka tam padla: Neviem aké sú štýly plávania. No jo, hm, to ale zas nebola otázka, ale veta oznamovacia.

Baba je normálne zvedavá. Zaujíma ju, čo sa deje okolo. Vypytuje sa, ale keď mala preformulovať prejavenú nevedomosť do otázky, tak uff uff.

Spomenul som si ako som ju niekoľkokrát skúšal z prírodovedy a vlastivedy. Samé odpovede. Stále sa len ja vypytujem čo to číta a chcem aby mi odpovedala. A odpovedala. Takže to chce komplexnú zmenu.

Asi vyskúšame hru na odpovede formulované ako otázky. Boli také televízne súťaže, kde moderátor hovoril charakteristiky a súťažiaci museli odpovedať formou otázky. Tak si to asi zahráme. Jasné, písať do vyhľadávacieho políčka Googlu kompletnú otázku je väčšinou somarina, ale keď zhltnete začiatočné čo je to, tak napísať plavecký štýl už privedie človeka k dobrým výsledkom. A pre piatačku to môže byť dobrý univerzálny návod.

Aké máte skúsenosti s tým, ako sa deti učia pracovať s internetovými vyhľadávačmi?

Zdieľať?