Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom a myslel na Srebrenicu

Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!

V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?

Celý deň 6.7.2015  som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.

Po uliciach  prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich  poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.

Dnes je rok 2015  a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3.  Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.

Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.

Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?

Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo.  Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.

To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.

A vy? Čo ste robili v roku 1995?

Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN!  Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.

Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď  sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.

Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore.  Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.

A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?

Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.

Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.

Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.

V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.

Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov.  Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.

A vy viete, čo ste robili 9.7.2015?  Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.

Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?

– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.

– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.

– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?

– Málo sa predáva.

– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.

– A ako deti?

– Rastú.

– A mama?

– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.

– Zostarla som.

– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou

zabudla.

– Viem, boli ste priatelia.

– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?

– Kto vie? – muž stíši hlas.

– Chceli by sme ho s mamou pochovať.

– Nič neviem.

– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Miesta z detektívok v skutočnom svete

Objavil som veľmi fajn webík, ktorý mapuje miesta z detektívnych seriálov. Pretože mám rád kontext, súvislosti, veľmi oceňujem porovnávacie fotografie a mapky.

Domovom Poirota je Whitehaven Mansions v Londýne. V seriáli a filmoch s Davidom Suchetom ako Poirotom jeho úlohu „hrá“ budova v štýle art deco Florin Court na námestí Charterhouse Square v Londýne. A jedna poviedka Byt na treťom poschodí sa odohráva priamo vo Whitehaven Mansions.

Zdroj:  Crime Scenes / Miesta činu | Fanofdetectivestories.

Dobrá inšpirácia pre dovolenkové putovanie po EU.

Štvrtý zápisok z dovolenky

Napísané 24.8.2006, kedy som si myslel to:

S PDA na dovolenke

S PDA na dovolenke
iPAQ 3630

A prečo nie. MP3 prehrávač, osobná knižnica, denník, príručný foťák, telefón poslednej záchrany v jednom. Niekto disponuje aj GPS prístrojom a mapami neznámeho územia, čo zatiaľ nemám k dispozícii.

Na fotke vidíte rukolapný dôkaz nízkych predajných čísiel PDA. Jednoducho a proste nemá cenu vyhadzovať staré zariadenie a kupovať nové. Dokonca aj môj historický iPAQ 3630 nádherne splnil horeuvedené služby.

Na dovolenke som prečítal niekoľko zaujímavých knižiek. Samú overené klasiku ako Prípad pelikán, Večerné správy, po niekoľký raz Černé díry a budoucnost vesmíru a ku koncu detektívnu klasiku od Agathy Christy Záhada na zámku Syl, Opona, Poarotuv poslední případ, Velká čtyřka a rozčítal som aj Čas prílivu. Budem sa ale musieť poobzerať po nejakej stránke o Agáte Christí, pretože v prípade veľkých sérii sa oplatí dodržať poradie v akom ich autorka písala. Občas sú tam odvolávky na predchádzajúce diela a takto, v halabala poradí, človek stráca niť, ihlu a súvislosti.

Ozaj niť… Vždy si ju pribaľte. Nám sa hodila na zošitie cestovnej tašky, ktorú nám opäť a podľa rovnakého scenára roztrhli bagážnici na letisku.

Napísané na PDA Compaq iPAQ a klávesnici Stowaway portable keyboard 24.8.2006

Súvisiace:
Druhý zápisok z dovolenky
Tretí zápisok z dovolenky

Tretí zápisok z dovolenky

Napísané 24.8.2006, kedy som si myslel to:

Domýšľavosť na pláži

Na pláži sa občas vyskytli aj baby hore bez. Našťastie to boli samé predpôrodné kočky o veľkosti nula-nula-nič. Aj tie menej odvážne si svoju cudnosť vynahradili vo forme minimálnej šírky plavkového prúžku. Pekné to bolo, ale asi po hodine v podstate jednotvárne a pre mňa to stratilo na zaujímavosti. Predsa len, šaty prinášajú dve výhody. Tou prvou je rozmanitosť (pokožka a anatómia je u každej ženy v podstate rovnaká, kým šaty oplývajú rôznymi tvarmi a farbami) a tou druhou je moment utajenia a odhaľovania.

Spomínam si na jedno Satinského Šľak ma ide trafiť z… kde si vzal na paškál zips. Blahorečil gombíkom, ktoré nie a nie odopnúť, ktoré nám mužom tak sťažujú odhalenie. A zipsom mal za zlé, že sú hneď zavreté a hneď a zaraz odopnuté a celé to nádherné pnutie a odopnutie vďaka nim stráca svoju poéziu. Tak aj tie baby na tej pláži pre mňa strácali tú poéziu domýšľavosti a túžby dobíjať. Veď čo nadobíjate na babe hore bez s 3 centimetrami štvorcovými plaviek strácajúcich sa v ritnom záreze.

Chýbajúce…

Podvečer som sa z Martinkou prechádzal ako pyšný otec po promenáde a niečo mi zásadne chýbalo. Uvažujem, uvažujem, čo to je… Keď vám niečo prevyšuje a neviete čo, je to ľahšie odhaliť, lebo to máte pred sebou, ale chýbajúcu vec… Ale zadarilo sa. Chýbali mi korčuliarky. Normálne na celom Slnečnom pobreží ba i Novom Nesebare nebolo ani jednej kolieskovej korčuliarky. Také tie dlhé nohy s tromi opaskami (jeden okolo pása, druhý okolo pŕs a tretia čelenka). Jednoducho neboli. Posťažoval som sa Marte a tá mi o pár dní zvestovala radostnú správ, že pri jej prechádzke s Martinkou jednu zahliadli.

Radosti organizovanej turistiky

Delfinátium
Delfinárium Varna

Boli sme na fakultatívnom výlete v Delfináriu vo Varne. Tu je pár inkoherentných postrehov: Hodina odchodu, teda nástupu do zberného autobusu je veľmi orientačný údaj. Zastávka je spoločná pre hafo cestoviek, takže sa cítite ako pocestný predajca. Zastane každý autobus, otrčíte váš lístok, sprievodca pokrúti hlavou, nastúpi do autobusu a vy čakáte ďalej a postup opakujete, až konečne príde ten pravý autobus, povetšine sekondhedový mercedes s paródiou na klimatizáciu.

Po ceste vám sprievodkyňa porozpráva hafo informácii, medzi inými aj odporúčania na miestne potravinové špeciality a unikátne jedlá. V rámci predplateného výletného obeda potom dostanete neduživé dusené stehno s kuraťa, ryžu, zemiaky a hrach. Ako dezert tri kúsky červeného melóna. Keďže ste inteligentný a netlačíte sa pre 2+2 osoby na vás zostanú len 1+2 lístky do delfinária. A tak čakáte či sa eventuálne stane zázrak a niekto ten omylom prevzatý lístok vráti, alebo sprievodkyňu napadne dokúpiť konečne jeden zo svojich peňazí. Samozrejme sa stane oboje. Celkovo vám fakultatívny výlet rázne pripomenie, prečo ste dávno pradávno zavrhli organizovanú turistiku a že ste nepoučiteľný človek veriaci, že tentoraz to bude lepšie. Nebude.

Ale dosť bolo skepsy, teraz trochu príjemného. Celý výlet som pretrpel práve a len kvôli tomu delfináriu. Čo človek neurobí pre deti a im a aj mne sa to vystúpenie naozaj páčilo. Tešil som sa aj na zaujímavé fotenie a pár fotiek sa mi celkom vydarilo.

Technická odbočka o fotení v delfináriu

Stratený delfín
Stratený delfín

Sedíte v hľadisku skoro 10 metrov od miesta, kde budú delfíny lietať vo vzduchu. Takže hlavne vypneme vstavaný blesk. Jednoducho tam nedosvieti. Druhá vec, treba zvýšiť ISO. Je to vnútro a teda je tam málo svetla a budeme fotiť pohybujúce sa objekty. Aby neboli veľmo pohybovo rozmazané, treba nastaviť minimálne čas 1/125 s a kratší, takže svetla bude naozaj málo. To vyššie ISO nám to umožní. Ďalej je dobré nastaviť vyváženie bielej na zamračené alebo žiarivky, podľa toho, či je scéna osvietená svetlom z vonka, alebo umelým svetlom. No a ak máte tú možnosť, tak si zafixujte zaostrenie na oblasť, kde sa pravdepodobne bude vyskytovať delfín pri rôznach výskokoch. Keďže ste zvýšili ISO, zostala vám aj pri čase cca 1/125 možnosť použiť vyššie clonové číslo, takže väčšia hĺbka ostrosti zabezpečí, že aj keď ste sa pri zafixovaní zaostrenia celkom netrafili, delfíny budú ostré. Celé toto nastavovania vám umožní nemyslieť na fotenie počas predstavenia, takže bude stačiť len mieriť a stláčať spúšť a hlavne fotoaparát bude reagovať oveľa oveľa rýchlejšie, takže vám neunikne žiaden akrobatický prvok. Nie je totiž nič frustrujúcejšie, ako keď v hľadáčiku vidíte delfína vo vrcholovom bode, stlačíte spúšť, foťák máká, meria, zaostruje a v momente delfínovho dopadu do vody konečne odfotí krásnu pomocníčku. Matematika nepustí, aj keď majú dnešné digitály super rýchlu odozvu cca, za ten čas padajúci delfín prejde dráhu dlhú s=1/2*gt2

Vo výstavbe

Plná pláž
Plno na pláži

Všetko je tu vo výstavbe. Jednou z atrakcii je teda romantická jazda na ružovučkom koči pod nepravidelným večerným pouličným osvetlením pomedzi čerstvo dostavané a rozostavané hotely. Momentálne je tu vraj 120 hotelov v ktorých je cca 35 000 postelí. A pláž je napchatá na prasknutie. A ďalších cca 100 je vo výstavbe. Kam sa tí ľudia pomestia je mi záhadou. Možným riešením sú pidibazéniky pred a medzi hotelmi. Len mi uniká pointa. Tak trepem sa sem za morom tisícky kilometrov (ono sa to nezdá, ale aj zo Slovenska je to viac ako jedna tisícka) a potom sa budem močiť v bazémiku so sladkou vodou s výhľadom na rovnakú rozprávkovo ladenú budovu cez ulicu.

Raz bola v prastarých receptoch na slávu, ešte s neutopeným Juráňom, taká scénka a odhalení cieľa pohľadu recitátora v Nedeľnej chvíľke poézie. Záber na oduševneného recitátora, záber trvá a po chvíli sa kamera otočí a zaberie nástenku s písmenami recitovanej básne veľkosti slonej abecedy. Nuž tak je to aj s tými nádhernými propagačnými fotografiami výstavných hotelov. Stačí sa s foťákom pootočiť o pár stupňov a z tušeného výhľadu na more je skutočný výhľad do okien protiľahlého hotela.

Napísané na PDA Compaq iPAQ a klávesnici Stowaway portable keyboard 24.8.2006

Súvisiace:
Druhý zápisok z dovolenky
Tretí zápisok z dovolenky – práve ste dočítali
Štvrtý zápisok z dovolenky

Druhý zápisok z dovolenky

Východ slnka
Východ slnka

Napísané 21.8.2006, kedy som si myslel to:

Prší. Hm, aj také sa občas stane pri mori. Hrací Matúško premenil plišákov na lietajúce potvori, Martinka číta na Džejmsovi nejakú mayovku. Keď sme včera vyberali čo by si z knihovničky na SD karte mohla prečítať, uvažovali sme aj nad nejakou sci-fi. No poznamenal som, že to v podstate nemá cenu, pretože aktuálne žijeme jednu z mnohých scifi.

Inak pri mori nič nového. Voda mokrá, je tu hovadsky horúco, v novinách písali, že dnes malo byť 35-38 a na juhu aj 40. Teplota vody 28. Ale teraz večer sa to pokazilo. Našťastie.

Dosť som rozladený z miestnej cenovej úrovne. S ohľadom na to, že levi sú na tom oproti euru len o 1,95 horšie, poburuje ma miestny zvyk počítať v celých levoch. Predvčerom sme sa boli prejsť v rezervácii UNESCo na poloostrove Nesebar. Po ceste v Novom Nesebare je spústu stánkov s ovocím, jedlom a tak. Keď som tam zahliadol hrozno za 2,5 levov úplne sa mi znechutili tí vydridusi v našom hoteli. Tuno je hrozno za 5 levov a na pláži chcela baba 8. Nuž podal som jej 6 a musela byť spokojná. K cenám len toľko, že slnečník je na pláži za 6, lehátko tiež za 6, praclík za 2, veľký pečený zemiak plnený všeličím za 5, pizza pri našom hotely za 5,8, zmrzka pre celú rodinu za 7 levou. Tá nechutný snaha odrbať hostí do maxima je mi z duše protivná. V jednej reštike som dokonac videl stejk za 18 levou, čo v našej hotelovej je priemerná útrata za náš rodinný obed. Ako obvykle, cena je len číslo nemajúce nič spoločné s cenou surovín, či obtiažnosťou zabezpečenia tovaru, ale odráža mieru drzosti predávajúceho.

V Nesebare klasika, turistické miesto, ktorého hlavnej triede je dobré sa vyhnúť a poprechádzať sa skôr v bočných uličkách. Hafo stánkov, na hlavnej triede obligátne turistické podivnosti, kresby, no občas sa našla aj bulharská keramika. V uličkách sa nemusíte obávať, že zablúdite. Je to malý poloostrov a z každej strany je more. Veru z každej, so zvyškom Bulharska je spojený len úzkou šijou, tak akurát širokou.

Boli aj vlny, cca 45-52 cm vysoké. Veľmi príjemné spestrenie. Dokonca zmenili aj vlajku. V tejto sezóne je poradie: zelená, žltá, červená. Z detstva si pamätám na inú postupnosť: biela, červená, čierna. Matná spomienka mi hovorí, že na červenú deti len pár metrov od brehu a žiadne nafukovačky. Pri včerajšej žltej si postarší plavčík, pamätajúci si zlaté časi Todora Živkova, do píšťalky ani nefúkol. V jeden deň sa bol pri mne pristavil, že ako sa mám. Akurát som si čítal knihu na starom Džejmsovi, tak to skúsil anglicky. Zdá sa mi divné, keď sa máme mi slovania dorozumievať anglicky, tak odpovedám že dobre. A hneď sa chytil a celkom sme si po rusky pokecali. Že odkiaľ, že ako, že čo to mám, či telefón, či hračku. Ja že hračku. Na podrobnejšie vysvetľovanie by bola predsa len moja ruština asi nedostatočná. Nuž tak.

Ráno sme boli pozrieť východ slnka, čosi málo som nafotil. Som zvedavý, ako to bude vyzerať na poriadnom monitore.

Ale čo, je dovolenka, tak už stačí ďatlovania.

Napísané na PDA Compaq iPAQ a klávesnici Stowaway portable keyboard 21.8.2006

Súvisiace:
Druhý zápisok z dovolenky – práve ste dočítali
Tretí zápisok z dovolenky
Štvrtý zápisok z dovolenky

Čo s blogom počas dovolenky – reakcia

Originálny článok na tému, ktorá mi v posledných dňoch vŕtala v hlave napísal Jaro: Čo s blogom počas dovolenky. Kým sa k tomu vyjadrím, jedna zásadná a originálna myšlienka.

Keď teraz prechádzam RSS čítačku a nájdem nadpis typu: Krátka dovolenka, Idem na 14 dní preč… a tak ďalej a tak podobne, napadne mi, že je to dobrý tip pre zlodejov. Nuž a preto som sa rozhodol, že moje dovolenkové prerušenie bude radikálne. Keďže v ostatnom čase blogujem zásadne a pravidelne, zásadná musí byť aj dovolenková pauza. Takže v Auguste tu nevyjde ani jeden nový článok. Aby ste ale neboli ochudobnení o moje myšlienky, doporučujem vám archív starších článkov.

Verte, má to cenu. Minulý týždeń som do asdf.sk poslal svoj starý článok Blogovanie hlasom * asdf.sk beta. Celkom ma potešilo, že článok dostal aj hlas od Tomáša. Znalým súvislosti škoda vysvetľovať a ak potrebujú vysvetlenie neznalí, nech požiadajú do komentárov.

Takže späť k originálnemu článku a môjmu komentáru k problematike blogovania počas dovolenky:

  1. Laptop, wifi, PDA, internet café atď. – väčšina blogérov má tieto nástroje aj ako pracovné nástroje. Ako píše dgx: Čtení blogů po očku může způsobovat šilhavost. Podobne by to mohlo dopadnúť pri čítaní pracovnej pošty na pláži. Tento variant sa zamieta zo zdravotných dôvodov.
  2. V núdzi poznáš priateľa – na náš rodinný blog by som pozval akurát tak manželku, ale tá bude so mnou, takže zase nič. A aj tak, ako obvykle by to tvrdohlavo odmietla.
  3. Pripravte si články dopredu – Jo, napíšem nejaký humorný článok, umrie prezident a budem za ignoranta. Nie, nie, veru nie.
  4. Použijte archív – asi najšikovnejšie, no je tu jedno úskalie. Pre mňa má archív veľkú hodnotu práve preto, že je to archív. Že články boli vydané v konkrétnom čase a priestore a teraz sa na to dobre spomína. Znovu vydaním by som ich síce dostal do vašej RSS čítačky, no stratila by sa historická patina.
  5. Prázdniny pre čitateľov – To je to správne! No význam upozorňovať na ne má, len ak píšete strašne veľa a strašne pravidelne a máte ešte strašnejšie veľa čitateľov. Inak si ten výpadok nikto nevšimne. Teda ja si určite skôr všimnem, že som nič nenapísal ako by som si všimol, že nejaký malý bezvýznamný bloger za posledný týždeň nič nenapísal.

Tak som minul všetky Jarove návrhy, pridal aj nejaké svoje upozornenie. No povedzte, nebola by škoda toto napísať len do komentára k nemu? Bola. A tak je z toho článok.

Úpadok blogov vrátane môjho

Všetky vznešené témy sú v… Blogéri sa môžu aj rozkrájať. Stačí aby prišiel The Stinky Donuts a poráža v návštevnosti aj takých kolaboratívnych velikánov ako sú * POOH.CZ * a Blog.sme.sk. Len by ma zaujímalo, kde bol (v ktorej tej onej) tých doterajších 162 dní.

Zdroj: Toplist – v zásade referenčný audítor návštevnosti blogov písaných po česky a slovensky. (Stav z dnes.(Dátum je tam hore) Fotku obrazovky sa mi ako obvykle nechcelo robiť.)

To ja len tak, aby aj tuto doma reč nestála. Popravde ona nestojí, len sa presunula na môj hojnejšie navštevovaný priestor na pilnik.blog.sme.sk. a tých rodinných udalosti nie je momentálne tak veľa. Ak nepočítam, že Marte končí materská dovolenka, Matúško začal chodiť do škôlky, pre Martinu plánujeme novú školu a ja som po skoro 5,5 roku práve zmenil zamestnávateľa. Fakt nie je o čom rodinnom písať a tak veru upadajú nielen ostatné blogy, ale aj tento môj :oops:

Deti v pase – áno alebo nie?

3x sme cestovali cez hranice tento rok. Colník skontroloval pas, pozrel, či sú zapísané deti a OK.V decembri mi policajt na pasovom vo vnútrozemí potvrdil, že ak sú deti v mojom starom pase zapísané, je všetko OK. Kto robí zo mňa hlupáka?

Zo slušnosti som chcel nájsť, či na SME nepíšu o tom okradnutí starenky. Predsa len, odkaz na konkurenčný denník sa mi nezdal korektný. Ale nedohľadal som. Počas hľadania ma zaujal článok o povinnosti mať pre deti staršie ako 5 rokov vlastný pas. Ako čítam tak čítam, nerozumiem o čom píšu. Ja mám úplne iné skúsenosti. Myslel som, že tí nešťastníci, čo mi salutujú na hranici, vedie čo robia. Myslel som, že novinári (rp) vedia o čom píšu.

Aké máte skutočné skúsenosti vy? Pustili vás, alebo vrátili?

Dovolenka na bicykli – Poľsko 2004 (III. časť)

Deň druhý: 90,3km

Ráno sme vstali tak asi okolo pol ôsmej. Prvýkrát sme si vyskúšali zbalenie našj plnej poľnej. Boli sme takí rýchli ako pri výmene kolesa na F1. V tomto čase sme stihli varenie čaju, natretie chlebov, raňajky, zbalenie stanu, naloženie a návrat na hlavnú trasu. No tak dobre, nebudeme si veľmi vymýšľať. Trvalo nám to asi hodinu a pol a chlieb sme si tiež nemazali. Maťka vrámci úspory miesta poloplný kelímok od Ramy doplnila nefalšovanou bravčovou masťou. S takýmto kelímkom sme predošlého dňa vyrazili. Čo z toho po ceste vzniko, by nedokázala popísať ani chémia koloidov. Nuž, snažil som sa naberať si Ramu, Maľka zas masť. S takou chuťou som chlieb ešte čajom nezapíjal.

A šlapeme. Raciborz sme prešli vcelku čerství. Postupne nás čerstvosť opúšťala. Zažívame prvé stúpanie. Malý briežok v dĺžke tak 1500 metrov. Ako sa neskôr ukázalo, typický to obraz horskej prémie. Na vrchole sme zosadli a s veľavravným gestom som sa zahľadel na sever. „Ešte 500km a sme tam.“ Trochu som zneistel, ale prinajhoršom použijeme náhradný plán B. Začalo sa oteplovať. Vylôchal som prvú fľašu šumáku.

Môj itinerár nás zaviedol na okraj Krapkovíc. Fajn mestečko. Majú faj čerpaciu stanicu firmy Orlen. Je pravda, že sme nešli vždy po tých naj cestách, ale aj tak sa mi zdalo, že klasické petrolejárske firmy sa akosi Poľsku vyhýbajú. Hlavne tomu vidieckemu Poľsku. Najprv sme zahliadli povzbudivú značku „O 5km bude pumpa“. Posedeli sme v chládku gaštanov, popíjali telé šumáky a tešili sa. Potom značku „O 2km bude veľká pumpa“. Čakala nás ešte obvyklá „horská“ prémia v dĺžke 800m. Umorený ale v očakávaní som zosadol na most a túžobne hľadel do diali. Ešte 800m bolo vtej chvíli hrozne ďaleko. Ale tam, skoro na dohľad (keby tam nebol les) bola ona, vytúžená pumpa. „Priznec“ „Sprcha“ za 10 zlotých. Predavač si ma síce obzeral nedôverčivo, ale požadovaný kľúč nakoniec vydal. Tááá nádhera, tááá úľava.

Prezliekli sme sa do čistého, ešte voňavučkého. Napojili sme sa. Chvíľu som sa motal a očumoval nápoje a ceny v obchodíku čerpacej stanice. Nie že by som chcel niečo kúpiť, to nie. Ale mali tam klimatizáciu a nastavenú minimálne na -10 stupňov ak nie menej. Chladil som sa. Každá rozkoš raz skončí a my sme vyrazili. Bolo čosi po obede. Po asi dvoch kilometroch sme boli opäť spotení ako predtým. Na tejto dovolenke sme si vychutnali rôzne typy spotenosti. Toto bola spotenosť voňavá. Jeden z príjemnejších druhov. Boli sme takí uveličení, že sme sa vydali z dvoch možností pokračovať naším smerom, tou nenaplánovanou. Chcel som sa vyhnúť prejazdu mestom Opole, no nepodarilo sa.

Opole z bicykla je pekne nechutné. Prašné mesto, ničím nezaujímavé. Všade veľa áut, bolo asi 5 hodín poobede, špička. Chvíľami sme sa aj snažili využiť cyklistické chodníky, ale nešlo to. S plným bicyklom báglov som sa nedokázal kodrcať dobrovoľne po zámkovej blažbe, keď povedla išla hladučká asfaltka. Zopár šoférov si aj zatrúbilo, ale po dovtedajších asi 80km som ich mal už celkom v paži. Ešte sme nakúpili v obchodíku večeru a zajtrajšie raňajky. Už sme sa tešili ako opustíme konečne mesto, keď tu zrazu tabuľa ako svet, označujúca nejakú obchádzku. Prvá myšlenka bola: To je v pohode, ale po chvíli mi nedalo a zastal som. Vybalím mapu a už si to rázujem pred tabuľu, aby som to skonfrontoval s mapou.

Rozhodol som sa neriskovať a využiť obchádzkovú trasu. Bolo už večer a nám sa bolo treba obzerať po nejakom nocľahu. Keď sme sa konečne vymotali z dosahu obydlí, Maťka ešte v poslednom dome doplnila zásoby vody (lebo ja ako správny muž som sa hanbil opýtať) a boli sme pripravení na prenocovanie. Len tá šikovná lúka chýbala. Poľsko je však veľké a hlavne v okolí dedinky Šwierkle. Pred dedinou vedľa cesty stojí krásna lipa a za ňou fajn lúka. Na jej druhom konci, bližšie k dedine, sa páslo pár kráv, čo nás ale nemohlo vyviesť z miery. Boli sme tak unavení, že už nebolo sily na mieste prenocovania čokoľvek meniť.

Ako obvykle, už druhýkrát, som rozložil poľnú kochyňu. Na večeru bola fazuľa s párkom z konzervy, chlebík. Večer ukončil neodmysliteľný čaj. Maťka bylinkový, ja moj obľúbený čierny s cukrom a najväčšou kvapkou citrónu akú si viete predstaviť. Pred stan som si rozložil karimatku so spacákom, vykonal som večernú hygienu (prezlečenie do čistého) a v polohe ležno vychutnával čajík, krásnu únavu, zapadajúce slnko, ticho, pokoj. Začali sme si užívať dovolenku.