Dumpingoví kapitalisti počítajú so samozrejmosťou zľavy

Pozor, článok obsahuje kapitalistický pohľad na svet. Po včerajšom obhajovaní ľudí práce musím trochu prispieť k vyrovnaniu narušeného časopriestorového kontinua.

Kapitalisti argumentácii proti odobratiu výnimiek z platenia sociálnych odvodov často ako dôvod uvádzajú, že sa im znížia osobné príjmy.  Keďže som tiež kapitalista, nie zamestnanec, tak nejak som tomu nerozumel. Všetky náklady na výkon mojej práce sú nákladmi mojej firmy a teda sa premietajú do cien, ktoré táto firma účtuje.  Vrátane ceny mojich servisných nákladov, teda aj dobrovoľného poistenia, vrátane tvorby rezerv pre môj sociálny program, vrátane… (už sa dostávame do rodinných záležitostí.) Toto odosobnenie považujem za dôležité z mnohých dôvodov a cenotvorba je len jedným z nich.

Aha, zloženie čísla ceny práce kapitalistu, to je to, čo ma osvietilo. To je ten moment, ten moment, ktorý tu pravdepodobne mnohokrát neštimuje.

Prerod zo zamestnanca na kapitalistu

Som zamestnanec. Vidím to, že dostávam hrubú mzdu a z nej mi ostane v peňaženke mzda čistá. Súčasne vidím, že mi pod rukami vzniká dielo s oveľa väčšou hodnotou. Dokonca vidím, že si majiteľ firmy necháva nadhodnotu. A to teda nie, mám pocit, že by som dokázal to isté, čo robím pre zamestnávateľa, robiť aj sám na svoje triko a všetok zisk by mi ostal. A tak sa prerodím na kapitalistu.

Pasce zdanlivej výhodnosti prerodu

Prvá otázka čerstvého kapitalistu je, koľko budem za svoju robotu účtovať. Prvé čo ma napadne je, že podleziem donedávna zamestnávateľa, teraz už konkurenta s cenou vďaka uskromneniu sa v zisku a tej nadhodnote, čo si kapitalisti nechávajú. Keďže nemusím platiť toľko odvodov vďaka výnimkám, tak to vlastne vykompenzujem. Veď výnimky tu budú naveky. A tak som práve poprel základné pravidlo trvalo udržateľného podnikania – spoliehajte sa na veci, ktoré máte vy v rukách. Všetky riziká v podnikaní totiž pramenia z toho, že sa pohybujete v prostredí plnom vecí, ktoré neviete ovplyvniť. Daňový a odvodový systém bez jachty neovplyvníte.

Ešte horšia situácia nastáva, keď sa na kapitalistu prerodím vďaka dohode s doterajším zamestnávateľom.  Veď je to také lákavé, zmeníme formu (nadpis na zmluve) a ušetríme obaja na cene práce. Veď výnimky tu budú naveky. Ale dnes, v momente, keď mne výnimka padne, kontrakt stále platí. Čo bolo pred týždňom výhodné pre objednávateľa/zamestnávateľa a aj pre mňa kapitalistu, sa zrazu na jednej strane zásadne mení. Mysleli ste na to v posledných paragrafoch kontraktu? To je to miesto, kde má byť myslené na zmeny zliav, ktoré spoločne dostávate od tretej strany.

Celé zle je to, ak do ceny kontraktu nezapočítate ako pevnú súčasť odmenu pre seba. Skutočne čistú odmenu pre seba! Teda číslo, ktoré potrebujete aby ste žili na nejakej rozumnej úrovni, aby ste zaplatili za elektrinu v byte, dve-tri hypotéky k tomu a tak podobne.  Ak počítate s tým, že si svoju odmenu navýšite do nevyhnutnej výšky vďaka využitiu účtovných šikovností na úkor nákladov je to celé zle. A tu je zakopaná pointa, ktoré ženie argumentáciu proti výnimkám vpred. V kontraktoch chýba predvídavý vankúš, ktorý ochráni odmenu pre seba v prípade, že sa zmenia podmienky na trhu pre firmu.  Spomínate, ako som horevyššie spomínal to odosobnenie?

Zadarmo ešte nikto nevečeral

Myslite na to, keď určujete cenu zákazky. Myslite vždy v maximálne možnom hrubom variante. Berte výnimky, zľavy len ako príjemné bonusy. Tak ako má byť pre zamestnanca dôležité, aby jeho hrubá mzda bez prémii ho uspokojovala a prémie boli len niečím výnimočným, tak aj pre kapitalistu má byť cena na kontrakte to, čo plne pokryje všetky, teda skutočne všetky náklady vrátane nejakého čísla, ktoré ste si určili pre seba. A následné účtovné šikovnosti, zužitkovanie výnimiek v zákone berte len ako príjemný bonus za vašu inteligenciu. Je to koniec-koncov zas len odmena za prácu, ktorú ste museli vykonať, aby ste sa k plodom výnimiek dopracovali.

Áno, a potom je tu ešte konkurenčné prostredie, ktoré vás núti hľadať kompromis v tom čo som napísal v tomto článku. Preto je dobré byť mimo konkurencie. Ponúkať jedinečné veci, jedinečnú kvalitu, jedinečnú pridanú hodnotu… Ale to už je celkom iný príbeh.

Ešte stále nechcete byť obyčajní ľudia – zamestnanci – o ktorých sa stará zákonník práce?

Zdieľať?

Kríza: SkyEurope nezarobilo za svoju existenciu ani korunu a končí

Bol som si býval bol dovolil v jednom mojom f-statuse napísať:

Ak koniec SkyEurope urýchlila kríza, mali by sme byť vďační, že kríza nastala. A bojovníkov proti kríze by mali zatvárať ako podvratné živly.

Kým to celé spojím a trochu rozvediem, len upozorním, že slovami “A bojovníkov proti kríze by mali” myslím oveľa oveľa väčší kontext ako len podobne pomenovanú podivnú kampaň. Tá mi svojou bezvýznamnosťou nestojí za viac riadkov, ako týchto pár.

Takže hádam už som oddialil väčšinu rýchlych nedorozumení a teraz to podstatné:

  1. Ak naozaj máme považovať bankrot spoločnosti, ktorá nevyprodukovala za obdobie svojej existencie ani korunu zisku za zlú vec,
  2. ak máme považovať koniec ochoty desiatok a desiatok veriteľov dôverovať manažmentu SkyEurop, že raz dovedú firmu k zisku za zlé

tak sa niekde stala závažná chyba.

Niekde, kde prebieha všeobecné vzdelávanie obyvateľstva o základných ekonomických princípoch. Myslím, že aj celoživotní zamestnanci, teda ľudia ktorí naozaj nemajú túžbu podnikať, by mali poznať základné pravidlá podnikania. A to úplne prvé je, že výnosy a náklady musia byť v nejakom konečnom časom úseku v rovnováhe. To znamená, že aj keď nejaký čas fungujem zo stratou, musí byť zámer postavený na tom, že nakoniec ten zisk príde a firma bude schopná prvotné dlhy uhradiť.

Samozrejme, existuje mnoho komplikovaných stratégii, ale všetky musia viesť k zisku. Inak je to podvod. Keď sa vám podarí požičať si so zámerom nikdy nevrátiť a veriteľovi to aj poviete, tak ste kúzelník a veriteľ blázon (alebo štátny úradník). Keď tie slová zatajíte, ste podvodník.

Nie, nebol som ten múdry, ktorý predpovedal nemožnosť ich podnikateľského zámeru už pradávno. No určite sa neviem zaradiť medzi ich dnešných melancholických priaznivcov. Nedodržanie pravidla o zisku je dôvodom na to, aby boli spochybňované všetky imaginárne pozitíva, ktoré by eventuálne človeka napadli v súvislosti s prínosom danej firmy.

  1. Ako môžem chváliť low-cost stratégiu, keď výsledkom sú dlhy na všetkých stranách?
  2. Ako môžem chváliť, že “naučila Slovákov lietať”, keď to bol cenový dumping?
  3. Ako môžem chváliť ich webový marketing, keď nedokázal zarobiť ani cent?
  4. Ako môžem chváliť ich affiliate program, keď bol celkový ROI záporný?

Ako môžem považovať po tom, ako sú známe výsledky, tento projekt za sľubný?!? Nijako! Pretože síce neviem veštiť budúcnosť, ale posúdiť známe fakty hádam áno. A jediným súčasným faktom je, že za roky svojej existencie nevyrobili nikdy ani cent zisku. Všetko ostatné sú len “keby…”

Viete, keby žili v riti ryby nebol by v Afrike potravinový problém. (Česká průpovídka je o niečo poetickejšia, ale dnes nazývam veci pravými menami.)

Tak na chvíľu uznajme “co kdyby”… Na chvíľu uznajme, že to, čo prebieha v súčasnej ekonomike je kríza. Ak práve táto kríza urýchli koniec firiem, ktoré nie sú schopné, alebo ešte horšie, nikdy nemali záujem vytvoriť zisk a splatiť svoje dlhy, tak by sme mali kríze ďakovať, že vôbec nastala. No hej, ale potom to nie je kríza, ale ozdravný proces. Takže priatelia, nazývajme veci a deje pravými menami a ak prebieha ozdravný proces v ekonomike, tak ho tak aj nazývajme.

Myslíte, že nie je oprávnené tých, ktorí chcú ozdravný proces oddialiť, prípadne umelo zastaviť, tak myslíte, že týchto ľudí nie je oprávnené nazývať podvratné živly a primerane tomu s nimi aj zaobchodiť?

Zdieľať?

Zachráňme Twitter, inak umrieme všetci

Svet sa skutočne zbláznil. Teda ten internetový.  Z webu sa ozývajú volania o pomoc na záchranu niekoho súkromných nápadov.

“If Twitter fails to find a revenue model and hits the deadpool, it will have a chilling effect on innovation. That matters to all of us in the innovation economy. Sure, you could live without Twitter, but what about the funding chances for that brilliant idea of yours?” Zdroj: Help Twitter Find a Revenue Model

Doprdele ľudia! Veď ide o debilnú súkromnú iniciatívu. Nejaký nápad, ktorý si myslel, že bude aj vynášať. Veru, ten nápad si to aspoň myslel, ten komu napadol ani to nie.  Ale nikto sa na začiatku nezamyslel: Ako si na seba zarobiť? Nikoho ani len nenapadlo opýtať sa: Z čoho budeme platiť účty. Veď nejako začneme, nejako to budeme rozvíjať, niekde čosi vyžobreme a keď budeme dosť veľký, tak sa z nás všetci poserú a kvôli nám zmenia zákony fungovania trhu.

Viete priatelia, za takéto správanie sa by som posielal do Egypta ťavy dojiť. Možno by sa konečne mali oprávnené autority začať zaujímať o dodržiavanie pravidiel hospodárskej súťaže. Myslím že kľúčovým slovom by mohlo byť slovo dumping. Každý projekt, ktorý od počiatku absolútne abstrahuje potrebu byť rentabilný je smrteľnou hrozbou pre svoj sektor. Všimli ste si tie banky a hypotekárne domy? Všimli ste si ten Twitter?  Všimli ste si tie e-shopy tlačiace ceny pod hranicu rentability? A kedy ste kupovali špekáčky v hypermarkete?

Čokoľvek sa dá robiť za peniaze, treba za tie peniaze robiť. Vždy treba hľadať miesto pre svoj zisk.

Keď vás nabudúce u prostred noci napadne genálny projekt, ktorý ohromí svet, opýtajte sa samého seba: Koľko by som za to zaplatil? (vy, ty, sám, osobne, zo svojho účtu) Že nič? Tak sa obráť na druhý bok a dospite do rána.  Zachránite tak svet.

Zdieľať?