Od počiatku svojho blogovania sa netajím tím, že môj odchod do Česka bol motivovaný čisto ekonomicky. Preto si osobujem právo položiť pred českých lekárov niekoľko ekonomických a osobných otázok. Dnes totiž českí lekári napĺňajú svoj sľub a demonštratívne a hromadne ďakujú a odchádzajú. To znamená, že podpisujú výpovede a po skončení výpovedných lehôt odídu do zahraničia.
Služba z nášho platu
Aby bolo jasno: Dôvody ich odchodu sú čisto ekonomické. Chcú si vymôcť za svoju prácu viac peňazí vo forme platu.
Teda vrámci ekonomickej reality, viac peňazí za rovnaké výkony by mala platiť poisťovňa do ktorej prispievame. Chvíľu bude poisťovňa takémuto tlaku odolávať. Neskôr povie dobre, veď aj tak len prerozdeľujeme peniaze vybrané od ľudí. Nech ľudia zaplatia viac, dáme lekárom viac. Naozaj sme ochotní dávať lekárom viac?
Viete, je také porekadlo: „Nikdy nechváľ auto svojho zubára! Vzniklo z tvojej bolesti v zubárskom kresle.“ Nikto zadarmo ešte nevečeral. Preto v súvislosti s medicínou slovo zadarmo nevypustíš z úst. (Kliknite si, už som o tom písal.) Ak chcem podporovať väčšie platby z mojich daní a odvodov, musím byť zodpovedným. Teda v momente, keď dôjde na zvýšenie daní a odvodov nemal by som ani pípnuť. Naozaj sú toho schopní všetci nelekári, ktorí akciu „Děkujeme odcházíme“ podporujú?
Otvorená profesná náruč plná háčikov
U absolventov, či krátkopraxových menej, u zabehnutých lekárov je týchto profesných háčikov samozrejme viac. Napríklad kde-kade po Európe uzavreté (licencované, koncesované…) národné siete. Slovo „neštátna ambulancia“ znamená aj podnikateľské výzvy. Všade v EU.
Mimochodom, naozaj je bezpečné sa odovzdať do ruky človeku, ktorí nevediac z čoho bude živý o 3 mesiace, dnes podpíše výpoveď? Odvaha verzus hazard sú v medicíne teste vedľa seba.
Akoby som to… Aby som niekoho osobne neurazil. A koľký vedia (teraz v tejto chvíli) dokonale jazyk krajiny, kam chcú odísť? (gramatika naznačuje odpoveď 🙂 Alebo vykonávanie medicíny nie je o jazykovej komunikácii s pacientom? Veď aj s českým doktorom mám problém dohodnúť sa na slovenských symptómoch… Lekár na južnom Slovensku to isto dobre chápe.
Výzvy detského domova
A koľkí sú ochotní budovať novú domácnosť? Nový byt, príbory, taniere, posteľ… Odísť do zahraničia, keď aj do EU, je akoby namiesto rodiny človek vychádzal do života z detského domova. Slušne a presne pomenované: S holou riťou a dvomi taškami. Z tohto nič vybudovať šťastný život pre seba a svoju rodinu, to sa úspešne darí málokomu a cesta k „úspechu“ trvá naozaj dlho. A hlavne, je to úplne iný životný štýl.
A, a, a… A desiatky podobných osobných výziev. V tichosti sa usmievam, ako o 3 mesiace nastane „škatulata hejbejte se“ vrámci českých nemocníc.
No možno nie, veď je to inteligenčne elitná skupina. A v nej je isto aj sociálna inteligencia na vysokej úrovni. Takže predpoklady na zvládnutie tu sú neštandardne vysoké.
Nepokrytecké varovanie
Nie, nechcem nikoho odhovárať. Z mojej strany by to bolo vrcholne pokrytecké. Vďaka zmene som zažil mnoho skvelých vecí a mohol pracovať na takých pozíciách a s takými prostriedkami, ku ktorým by som sa na Slovensku nikdy nedostal. Naopak, získané skúsenosti úspešne môžem ponúkať ako služby ďalej. A zarábať si na nich.
Navyše, odišiel som presne z dôvodov tej výzvy. Otvorenosť a jedinečnosť konceptu Európskej únie je mi veľmi blízka. Jazyková bariéra je len otázkou oloveného zadku nad knihou, odvahy rozprávať s chybami a cieľavedomého zdokonaľovania sa.
Rovnako ako v roku 2004 aj dnes som presvedčený, že nie je dôvod márnitiť svoj život tam, kde sa vám nepáči žiť. Európska únia je veľká a Zem ešte väčšia.
Jedno varovanie ale po tých rokoch mám: Každý sme strojcom svojho šťastia. Rozhodne dnes nežijeme v socializme 80. rokov minulého storočia. Takže žiaden dnešný odborový predák ani dnešný náborár o rok nebude za mňa riešiť moje osobné problémy. Pre mňa je to našťastie.
