Pred 18 rokmi večer, po 9 mesiacoch množenia a diferenciácie, sa horko ťažko predrala panvovým otvorom pokračovateľka mojej genetickej informácie. Medzičasom sa naša slnečná sústava posunula o pár svetelnýrch rokov okolo jadra galaxie a naša galaxia o pár svetelných rokov okolo čohosi a kamsi.

Chémia a fyzika. Tak jednoduché sa to zdá. Ale nie je.  Až od zajtra to bude jednoduché. Ešte dnes, až do večera je to to najťažšie, čo sa človeku môže pritrafiť. Ešte do dnes večer mám za ňu zodpovednosť. Nie je nič ťažšie na tomto svete ako mať zodpovednosť za slobodného  človeka.  Je to krásne, je to zábavné, je to šťastie. Mať na starosti dieťa, učiť ho, počúvať ho, pozorovať ho, je neuveriteľné nekonečno šťastia. Ale tá zodpovednosť!

Kým si svoju slobodu neuvedomovala, to bolo fajn. Ale koľko to trvalo? Rok? Dva roky? A potom to už šlo ako dobre namastená lyža bez bŕzd. Keby sa ma niekto pýtal, a ja viem, že sa ma pýtať nebude, že čo bolo najtažšie, tak povem, že tá zodpovednosť. Preto dnes tá ohromná úľva.

Posledné roky sme to trénovali. Už to bolo len málokedy „takto to sprav“. Bolo to hlavne: „Takto by som to urobil.“  a „Takto by som sa z toho poučil.“ Prípadne: „Takto sa to robí a má to taký a taký význam.“ A moje najobľúbenejšie: „Vídiš, jasom ti to nehovoril úplne zo srandy, teraz to prinieslo takéto  dôsledky.“ . Takže hádam to máme dobre natrénované. Lebo od zajtra to už bude len   „Ak by som ja mal, tak to urobím takto.“

Viete, priatelia, slobodný človek v slobodnej krajine si môže slobodne robiť ja sprostosti. To je hádam najvyšší princíp v charakteristike, čo to tá sloboda znamená.

Takže ešte jedna päťročnica s mladým a sloboda sa mi vráti dokonale. Áno, bude tu potom ešte manželka, ale tu sme sa navzájom vybrali. Dobrovoľne a slobodne. Poznali sme svoje nátury a vedeli sme do čoho ideme. Ale viete dopredu čo prinesie váš najlepší plavec? Ani náhodou! Preto je výchova potomka taká ťažká. Decko je hlúpe a bezbranné. Musíte ho učiť prežiť tak, aby sa dožilo plnoletosti. Vy ste zodpovedný za to, že prežije. No to je len polovica zodpovednosti. Musíte sa postarať aj o to, aby ste ho za 18 rokov pripravili na samostatný život. Aby aj ten svoj samostatný život prežilo.

Od zajtra budeme už len spolu žiť. Do dnes večer to bola moja povinnosť. Od zajtra je to jej dobrá vôľa a moja ochota. Tá moja ochota tu bude vždy. Veď čo človek neurobí, aby zachoval svoju genetickú informáciu na tomto svete, že? A keď je pri tom ešte aj zábava a kopec šťatia bez zodpovednosti.

Priatelia, dieťa, váš potomok nie je ruža, ktorú si môžete skrotiť. Keď si niečo skrotíte, od tej chvíle už naveky máte zaň zodpovednosť. Dieťa vám bolo požičané na chvíľu ako slobodný človek a takým slobodným človekom musí ostať navždy.

Sú dni, keď nie je čo dodať.  Napríklad dnes nie je čo dodať.

42.

Leda, že je to pekné párne číslo. Dokonca aj deliteľné tromi, takže aj deliteľné šiestimi. Je to radová číslovka, stojí v rade, dnes sa dočkala a o rok sa dočká zas ďalšia. Radová číslovka.

Takže ako obvykle.

Ale prd ako obvykle. Tentokrát to bude celkom iné. Mladšia mládež bude robiť vodičák a prehupne sa do staršej mládeže, aby na dvere mladšej mládeže rezolútne zatrieskalo staršie decko. Ešte aj naše manželstvo prejde do dospelosti a známosť bude promovať.

Spomienky a nádeje.

Sediac na záchode na mise som sa tak rozhodol. (Ja viem, je to práve o tú jednu informáciu viac ako ste túžili v súvislosti s tak závažným textom, akým je životné krédo, vedieť.) A tak to proste bude. Napíšem mojim starostlivým priateľom, aby sa nebáli.

Som zas o rok starší a bližšie koncu. Minulý rok som to zhodnotil proste a jednoducho. Takže vrámci vyváženosti sveta, vesmíru a tak vôbec by som to svoje krédo, tak ako o ňom hovorí Fulghum, mal tohto roku natiahnuť na niekoľko odstavcov. Ale podarí sa mi to?

Napíšem si nadpis, ktorý by hneď ako začal, chcel aj skončiť. Tri slová a v nich je všetka moja medziročná múdrosť. Celé moje tohtoročné krédo:

1. mojim
2. starostlivým
3. priateľom

Čo k tomu dodať? Je tam všetko:

1. Som tam ja.
2. Je tam definícia priateľstva.
3. Je tam zmysel života.

Tri slová a mám krédo vybavené.

Viete, tie tri slová budú v najbližších 14 mesiacoch pre mňa skutočne dôležité. Chystá sa premiéra finále prerodu do priateľstva. Makám na tom 16 rokov a nejaké drobné miesace k tomu a cieľová méta tohto prerodu z dieťaťa na priateľa rázne kopla do dverí. Ešte som to nerobil, tak mám dosť trému. Dosť veľkú. Dosť dosť veľkú.

Tri slová bohate stačia. Nič viac naozaj ako dôkaz zmyslu ostatných 16 rokov nemôže najbližších 14 mesiacov priniesť.

Tri slová, to nie je ktovie aké rozpisovanie sa. S tým vyvažovaním minuloročného kréda je to veru biedne. To vyvažovacie rozpisovanie sa nedarí. A takých vecí čo sa nedaria veru vždy je. Ale mám sa tu o nejakých nepodarkoch rozpisovať? Gogoľ, či ktorý to z nich bol vraj kdesi bol býval bol napísal, že šťastie je nudné, lebo je vo svojej podstate rovnaké. Ale nešťastie, to je parádna literátova matéria. Takže ak by som písal o tom, čo a ako sa mi nedarí, to by bolo, podľa Gogoľa, pre vás pošušňáníčko.

Len neviem či sa mi chce.

Chce sa ti? ( to sa pýtam sám seba, takže ticho a neodpovedajte)

Nechce.

No vidíte, pošušňaníčko nebude.

Bude už len opakovanie starých právd. Ak toto tu čítate, už ste ich čítali.  Ale opakovanie je matka… už si ani nespomínam čoho, taký som starý.

Som starší a ďalej od začiatku. A to veru tiež nie je fajn. Už dlhé roky platí, že čím som starší, tým mám radšej svojho psa, ktorého nemám. A keďže počet rokov od začiatku stále narastá, priamoúmerne narastá aj moja láska k môjmu psovi. Ktorého nemám.

Som starší, dokonca aj od prostriedku som už starší. A ani to nie je ktovie ako fajn. A ani vesmír nie je ktovie ako priaznivo naklonený. Počet obyvateľov na planéte stále stúpa.

No dobre, sú tu ešte stále nejaké tie pozitíva a sociálne istoty. Nie som ešte taký starý, aby sa naplnilo, že priatelia prichádzajú a odchádzajú, nepriateľov pribúda. Zatiaľ je to dobré, moji priatelia ma neopúšťajú. Pravidelne sa pripomenú a neprezieravo neumierajú.

Veď toť aj včera. Napísal mi jeden môj z najlepších priateľov. Že videli sme sa naposledy pred rokmi a že nereagujem hentam a nepíšem tamto a že teda len dúfa, že sa mám dobre.

Vystrašil som sa. To sa priateľom nerobí, aby sa obávali o mňa. Aj keď vlastne robí, veď kto by sa už len o vás mal strachovať, kto iný ako skutoční priatelia? Aj moja manželka sa o mňa občas strachuje a to už je len aký onakvejší môj starostlivý priateľ.

Takže priatelia, ďakujem za vašu starosť, mám sa dobre a mohlo by to tak aj ostať. Vy sa trochu obávajte a ja sa budem tíško tešiť, že vás mám, takých starostlivých priateľov.

Takže: Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

40.

Rok sa s rokom zišiel a moje dnešné statusy zas znejú:

Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Už 39 rokov si niekto spomenie. Plus jedenkrát k tomu.  Vtedy si chémia v mojej mamy spomenula, že by bolo načím ukončiť jedno tehotenstvo.

Áno, obyčajná chémia, trocha chemickej spätnej väzby, určila deň a miesto vstupu na túto planétu. Planéta medzičasom na to ani nemrkla, rútila sa ďalej svojím pokojným tempom 29,783 km/s okolo Slnka a spolu s mím rýchlosťou 230 km/s okolo jadra našej Glaxie (Mliečnej dráhy).

Aj keby si to planéta všimnúť chcela, zákon zachovania hmotnosti a energie jej v tom zabránil. Veď došlo len k nejakej tej chemickej a energetickej premene.

When you were born you were the:

• 3,883,392,905th person alive on Earth
• 78,136,316,302nd person to have lived since history began

Zdroj: BBC počítadlo

Tak takto som ja významný molekulárny zhluk.

Každý rok, o takomto čase používam otváraciu hlášku Milana Lasicu. Keď obnovovali so Satinským svoj program „Ktosi je za dverami“, v prvom diele prišiel Lasica na scénu a ozval sa hysterický potlesk. Vidím a počujem to, ako by sa to stalo včera večer. Dlhotrvajúci potlesk. Nič nepovedal, nič neurobil, len prišiel na scénu a ľudia tlieskali. A tlieskali. Po chvíli, keď sa obecenstvo upokojilo urobil pauzu, nastalo očakávanie monumentálneho humoru a on povedal:

Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

Za narodenie som sa nijako nezaslúžil. Stalo sa to dvom iným ľuďom. Nezaslúžil som sa ani o to, že sa im to stalo z veľkej lásky, vzájomnej náklonnosti a telesnej túžby.

Zaujímavé, že si blahoželáme k niečomu (či skôr pri príležitosti niečoho?), s čim nemáme nič spoločné. No málokedy nás napadne zablahoželať práve zomrelému pri príležitosti ukončenia úspešného života. K tomu, čo sa mu podarilo o čo sa zaslúžil svojim vlastným pričinením. Je pravda, že to už tak trochu, pre toho čerstvo zomretého, nemá zmysel.

Aby som ešte trochu priživil svoj tohtoročný výročný cynizmus, pridám aj obligátnu ponosu na priania do budúcnosti. Tak isto sú z kategórie nepodložených. No trochu inak. Veď je to len konštatovanie bez snahy podieľať sa. Veď ako aj sa chcete vlastne podieľať na zlepšení zdravia a šťastia oslávenca? A čím krajšie vyzerajúce prianie, tým je v ňom viac a viac vecí, na ktoré nemá želajúci žiaden dosah. Veď kedy ste sa aj vy dočkali priania:

Želám ti, aby som pre teba niečo pekné do mesiaca urobil.

Ale hej, život je dobrý a v poriadku. Už sa pár vecí podarilo a pár smeruje k cieľom o ktorých si myslím, že sú správne.  Tento rok mám jasný pocit, že je pri mne pár ľudí, pre ktorých mám zmysel. A je tu teplo, plná chladnička a tak všetko.

Ďakujem, ďakujem, som zvyknutý.

A mohol by som skončiť. Veď koho už len zaujíma, čo sa mi v roku 2007 podarilo, čo sa mi udialo a čo som si s láskou vytrpel. Ak vás to zaujíma, položte otázku do komentárov, tentokrát výnimočne sa zaväzujem, že na každú odpoviem zodpovedne.

Lúčim sa priatelia. Pred rokom Kristove roky rázne kopli do dverí a dnes sa so mnou lúčia melancholicky:

Penze je daleko mládí v čudu
plápolá moje svíce
jak dlouho ještě tu strašit budu
je mi třiatřicet

Celý text vymyslel Jaromír Nohavica

Keď som sa narodil, dozvedel som sa neskôr, že vládol hlboký socializmus. Bol pondelok, tak ako bude aj zajtra. Otec vždy hovorieval, teda o mne a o bratrancovi, ktorý sa narodil presne o desať rokov a jeden mesiac neskôr, že správni chlapi sa rodia vždy na výplatu. Čo to ešte tí správni chlapi robia? Postav dom, zasaď strom… No vec sa má tak, že strechu nad hlavou máme, syna porodila manželka, stromy som zasadil štyri a z nich dva neuschli. Takže je to tak pol na pol.

Strom mnou nezasadený

Čičrem sa v tomto guľatom jubileu takto zásadne a podrobne, lebo v ďalších sa už veľmi nemienim. Hádam najbližšie pri 50. Ak teda dožijeme a bude sa mi chcieť. S dožitím hádam problém nebude, keď sa pozriem do svojho rodokmeňa, predpoklady tu sú. To sa skôr obávam o to moje chcenie.

Inak, považujem za super výhodné, napísať si sám sebe gratulačný článok. Mám ho presne v duchu, ako si to predstavujem. Nespomínajú sa v ňom náhodné udalosti, pri ktorých pretriasaní by som sa cítil trápne a musel sa navonok tváriť blažene. Podobne je to aj s vianočnými darčekmi.

Inak, (uf odbočenie z odbočenia, na to treba riadnu kuráž), takže teda: Inak aj s vlastnými vianočnými darčekmi je to podobne. Keď si pod stromček primiešate aj darčeky pre seba, na 100% dostanete niečo, čo ste si dlho priali.

No späť k prvému odbočeniu. Aha, hm, tak niť sa stratila. To viete, tie roky už cítiť.

Nenechajte sa mýliť možno pochmúrnosťou a pesimizmom v tomto texte. Tento text chápete cez svoju prizmu. Preto, aby náhodou nedošlo k omylu, ktorý už nebudem môcť vysvetliť, s predstihom žiadam, aby na mojom náhrobku uviedli: Lekárnik – optimista, ktorý miloval život aj vás, aj keď o tom nehovoril.

Tak! Mám to za sebou. Už len svetlé zajtrajšky. Kristove roky sú vraj zásadným medzníkom. Som rád, že som ho v zdravý prekonal. Celkom sa teším na prekvapenia, ktoré mi život prinesie, kam ma zas zaveje a s kým sa ešte stretnem. Lebo stretávame takých ľudí, čo sme jakživ nestretli. (Vidím, že tá posledná veta nie je ničmoč, ale originál tejto parafrázy by pôsobil… (Juj, zase odbočujem. Nechajme to radšej na inokedy.))